Spisovateľ a moc

Spisovateľ a moc

Obdobie (1968 – 70-te roky):

• po auguste odchádzajú do exilu: Mňačko, J. Blažková, D. Tatarka a iní => publikujú v zahraničí a vytvárajú exilový prúd slovenskej literatúry
• počas normalizácie boli z literárneho života vyradení: Hykish, J. Johanides, V. Šikula, R. Sloboda, M. Lasica, J. Satinský
• Dominik Tatarka vystúpil v Bratislave na námestí proti príchodu ruských vojsk a odsúdil sa tým na vylúčenie z verejného života
• spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov, prestalo sa o nich učiť v školách
• pozastavené vydávanie časopisov: Kultúrny život, Literárny týždenník, Mladá tvorba
• 1972 – návrat k silnému socialistickému realizmu
• spisovatelia vydávajú svoje diela samizdatovo – samizdatový a disidentský prúd: Tatarka, I. Kadlečík, H. Ponická, P. Hrúz
• disidenti - politickí odporcovia oficiálnej mienky, oficiálneho smeru v politike a v štáte
• samizdat – ilegálne vydávaná tlač, pokúšal sa postaviť vedľa oficiálnej literatúry aj neoficiálnu tak, aby skutočne žila a dostávala sa medzi čitateľov, prvé kroky boli veľmi opatrné
• oficiálny prúd – autori mali podporu režimu, patrili sem aj tí, kt. písali historické romány, aby sa vyhli predpísaným témam: Šikula, P. Jaroš, L. Ballek, A. Hykish, J. Lenčo ...
• v 70. rokoch sa spisovatelia utiekajú do absurdity – tieto témy komunistickí cenzori zakazovali – jedinou možnou témou ostáva téma detstva, mladosti, každodennosti,
• postoje autorov boli seba analytické, opatrné, skúmavé, buričské, boli to únikové cesty od ozajstných problémov

Dominik Tatarka

• slovenský prozaik a esejista
• napĺňal ho vzdor; rebeloval voči pánom, literatúre minulej i súčasnej, predpísanej a očakávanej, voči chudobe tela i duše; voči neslobode
• bloky tvorby:

1. príklon k existenciálnemu prežívaniu sveta – Panna zázračnica, V úzkosti hľadania
2. empíria: mravno–mysliteľský spôsob silného subjektu – vyrovnanie sa s násilím, predstava spravodlivého sveta – Farská republika
3. hľadanie spravodlivého sveta o poschodie vyššie (vojnové besnenie sa dá preklenúť životom v kolektívnom spoločenstve – myšlienka socializmu – humánny projekt, nikto sa nestratí ako subjekt, zmyslom bude blaho, harmonicky rozvinutý človek je tu pre iných a iní pre neho) Rozhovory bez konca, Panna zázračnica, Démon súhlasu
4. začiatok r.1972 – prešiel do vnútorného exilu

• diela v 60-tych rokoch otvárali priestor pre víziu spoločnosti - „božej obce“, nezdeformovanej triednou nenávisťou
• po r. 1968 prenasledovaný totalitným režimom a musel sa vyrovnať s ľudskou a umeleckou izoláciou
• romány v 50-tych rokoch - ideu slobody stotožnil s komunistickou víziou
• v r.1956 si uvedomil podstatu komunistickej totality –> Démon súhlasu
• v obd. „pražskej jari 1968“ sa angažoval za presadenie demokratizačných zmien –> vyjadrenia proti okupácii ČSR v auguste 1968; kritika znovu nastoľovanej totality (bol vylúčený z komunistickej strany aj zo spisovateľskej organizácie; mal zákaz publikovať a cestovať do zahraničia, jeho knihy boli stiahnuté z knižníc; až do smrti bol pod prísnym dozorom ŠTB)
• v pol. 70-tych rokov nadviazal kontakty s V. Havlom a L. Vaculíkom, stal sa signatárom Charty 77 –> dôsledný odporca komunistického režimu
• v septembri 1986 mu udelili z Nadácie Charty 77 v Stockholme Cenu Jaroslava Seiferta
• podľa literárnych kritikov je majstrom reflexívnej prózy,

úzkosti hľadania (1942)

• debut – vstup do literatúry
• zbierka protivojnových poviedok
• analýza mravných a existenciálnych otázok života
• inšpirácia - filozofia kresťanského humanizmu

Panna zázračnica (1944)

• novela - surrealistická koláž z vojnovej Bratislavy; intelektuálna próza
• lyrizuje svoju epickú výpoveď
• téma: láska
• autor zosobňuje tvorivosť ako hlavný princíp projektu človeka
• téma: skupina mladých výtvarníkov a básnikov uprostred ničivej vojnovej reality predstavuje ostrov slobodnej sebarealizácie v umení
• vonkajší rámec diania tvoria bratislavské romantické zákutia (ulice, krčmy, ateliéry a pod.), kde sa stretávajú na výstredných schôdzkach básnici, maliari a iní bohémi; záhadné dievča Annabelu si idealizujú do podoby neuchopiteľnej múzy – inšpirátorky –> zobrazovacie postupy blízke surrealizmu a experimentálnej próze s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov
• v r. 1966 režisér Štefan Uher nakrútil rovnomenný film podľa lit. predlohy

Farská republika

• román
• umelecky reagoval na praktiky vojnového slovenského štátu

Prútené kreslá

• silne emocionálne podfarbený milostný príbeh z predvojnového Paríža

• roky vytriezvenia z omylu – nepohodlný spisovateľ – jeho neporozumenie skončilo v roku 1989 – nedožil sa toho

Démon súhlasu

• esej
• vyjadril protest proti praktikám komunistickej moci (nespravodlivé konanie) v 50-tych rokoch a najmä proti bezduchému súhlasu s nimi
• „fantastický traktát z konca stalinskej epochy“; generačná výpoveď
• kompozícia: 3 časti
• retrospektíva, prelínanie časových rovín; nevýrazný dej
• obohatený knižne o alegorickú rozprávku O vládcovi Figurovi – odmietavý postoj k totalitne vládnucemu prezidentovi A. Novotnému
• satira na kult osobnosti
• knihu napísaná r. 1956 (koniec obdobia kultu osobnosti) – r. 1953 –> definitívne vytriezvenie z komunisticko-utopických ilúzií –> definitívny rozchod autora s vládnou mocou
• rozprávač: ja-rozprávanie, hlavný hrdina Bartolomej Boleráz - celý príbeh rozpráva po smrti, cíti potrebu vysvetliť skutočné udalosti; po smrti sa mu už nemôže nič stať; 1. os.; niekedy aj v pluráli
• prvky: autobiografické, publicistické (hyperbolizácia spoloč. pomerov)
• prostriedky: irónia, symboly, rečnícke otázky, slovné hračky, absurdné prvky, prvky postmoderny
• symbolické mená: Mataj – máta; Valizlosť – zlosť; Boleráz – prostý človek
• postavy:
  • Bartolomej Boleráz
    • socialistický básnik, predtým učiteľ – člen výboru pre hodnotenie spisovateľov
    • veril, že si z neho urobili figúrku, s kt. mohli manipulovať (súhlasil aj s dielami, kt. sa mu nepáčili)
    • zahynul pri havárii vrtuľníka spolu s Valizlosťom Matajom – aj keď ho chcel zachráninť (boli na zasadnutí, kde mali odsúhlasiť vyznamenania trom autorom)
    • generál ho uprostred schôdze vyhlásil za hrdinu, lebo ako prvý odhalil kult osobnosti
  • Valizlosť Mataj
• významný funkcionár
• rozpoltená osobnosť, na tribúne so všetkým súhlasí, v súkromí je obyčajný, celkom inteligentný človek
• na zasadnutiach sa mení na nadriadeného Bartolomejovi, v súkromí sú priatelia
• dostáva sa na index (súpis nežiaducich osôb)
  • žánre: úvahy (sloboda prejavu; charakter ľudí postihnutých „démonom súhlasu“, kt. ako figúrky poslušne súhlasia so všetkým, čo žiada vládna moc); pásmo postáv, monológ, dialóg
  • rámcovanie: havária vrtuľníka v silnej búrke
  • úvod: smrť básnika a významného funkcionára, kt. leteli na predporadu – kufrík plný ideologických materiálov im odrazil hlavy, vypadli im mozgy; zriadenec Vzdušných ciest im zmiešal mozgy a vložil späť

• kritika

• vtedajšieho socializmu
• politického systému – ľudia sa naučili so všetkým súhlasiť bez rozmýšľania o dôsledkoch
• dosadzovanie figúrok na vysoké posty, na kt. nestačili – ľahká cesta pre karieristov až na vrchol mocenského aparátu
• pokrytectvo verejných činiteľov, kt. sú v súkromí iní ako na verejnosti (verejne zastávajú ideológie, s kt. v súkromí nesúhlasia)
• zavádzanie kultu osobnosti (dosadzovanie ľudí bez volieb)
• neomylná moc funkcionára (na postave Mataja), kt. mal neobmedzenú moc aj na to, aby z človeka urobil nesmrteľného génia al. vyhlásil za zradcu

• ukážky

Zriadenec Vzdušných ciest zobral lopatu, s patričnou úctou, ako k mŕtvym, pozhŕňal hmotu našich mozgov a celom mechanicky nám z nej trochu kydol do otvorených hláv. Mne nadelil väčšinu mozgu Valizlosťa Mataja. Takýto prídel mi bol proti srsti, ale neprotestoval som.“

„Keď spolu takto hovoríme, súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak. Tak to nerobia ľudia, ale figúrky. Figúrky sme, a nie ľudia. Mám toho dosť. Si figúrka. Ale ja už figúrkou nechcem byť a nebudem, nemám sily. Prišiel by som o rozum.“

„Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravda je, môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozbíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i menšie národy.“

Rozhovory bez konca

• problémy odcudzenia a ľudskej osamelosti, kt. môže aspoň čiastočne preklenúť láska a priateľstvo

• po r. 1968 nemohol publikovať, ponoril sa do intímnych vzťahov medzi mužom a ženou, „ako do ostrova slobody v mori totality“ –> voľná trilógia Písačky pre milovanú Lutéciu (1979), Sám proti noci (1984) a Listy do večnosti (1988) - vyšli v zahraničí

Navrávačky (1988)

• kniha dialógov s jeho pražskou priateľkou Evou Štolbovou
• odvážne svedectvo o dobe, aj o doteraz neobnažených hĺbkach ľudského myslenia
• texty sú intímnejšie, majú podobu listov, rozhovorov alebo denníkov

Ladislav Mňačko

• prozaik, autor literatúry faktu, publicista, novinár a reportér
• presvedčený komunista, kt. po procesoch v 50-tych rokoch pochopil, že skutočný socializmus je iný ako idea (teória) –> so sklamaním sa postupne vyrovnával v emigrácii svojimi románmi
• 1967 emigroval do Izraela, po r. 1968 do Rakúska, na Slovensko sa vrátil po novembri r. 1989 už ako rakúsky občan
• zomrel 24. februára 1994
• nevychádza len z vlastných zážitkov, načúva aj iným ľudským príbehom
• ťažisko tvorby: reportáže z ciest po Slovensku - Kde končia prašné cesty

(v 1. obd. písal najmä cestopisné a politické reportáže, črty z domova a zo zahraničia)

Ja, Adolf Eichmann

• reportážna kniha
• téma: proces s vojnovým zločincom v Izraeli, na kt. sa zúčastnil ako reportér

Smrť sa volá Engelchen(1959)

• opísal partizánske boje na moravsko – slovenskom pomedzí
• autobiografické prvky
• vyrovnáva sa s účasťou vo vojne
• spochybňuje hrdinskosť partizánskych skupín
• ústredná postava – partizán Voloďa – trápia ho výčitky svedomia – problém viny a zodpovednosti

ONESKORENÉ REPORTÁŽE (1963)

• téma: tragické osudy ľudí počas vykonštruovaných politických procesoch v 50-tych rokoch, kt. často končili popravami a boli sprevádzané ďalšími zločinmi (prvýkrát otvorene)
• súbor jedenástich umeleckých reportážnych portrétov ľudí podvedených, nepochopených, kt. zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť –> dôsledk - zničený život, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti
• štýl – preniká pod povrch udalostí, podáva pravdivé, neprikrášlené fakty o stave spoločnosti

AKO CHUTÍ MOC

• román, politický panflet
• téma: ako dlhodobo a nekontrolovane dokáže uplatňovaná moc pokriviť charakter aj pôvodne čestného a statočného človeka
• prezentoval vlastné myšlienky
• kompozícia – 18 kapitol
• rámcovanie – pohreb
• dominujú vnútorné monológy
• jazyk – naturalistický
• reportážno–groteskné rozprávanie
• viaže sa k obdobiu 50. a 60. rokov
• stajomňovanie – nepoznáme meno mŕtveho, krajinu, mesto
• moc
  • droga, kt. zmení a zlomí každý charakter
  • môže napáchať viac zla, ako dobra,
  • na moc treba byť pripravený,
• rozprávač – bývalý priateľ mŕtveho, fotoreportér Frank, spomína pri rakve na to, ako sa menil charakter mŕtveho od chvíle, keď okúsil chuť moci (vysoký funkcionár sa zmenil z čestného, odvážneho veliteľa partizánov na bezohľadného, nemravného a zbabelého vysokého vládneho predstaviteľa, kt. robil všetko, aby si udržal moc)
• počas pohrebu stretáva ľudí, kt. mali s jeho priateľom niečo spoločné, vyvolávali v jeho mysli príhody z minulosti o tom, ako sa mŕtvy správal
• smrť sa v texte objavuje dvakrát

1. spoločenská – rozhodol o nej Galovič
2. ozajstná – zmenili diagnózu z urémie na leukémiu (viac dôstojné)

• odburával dogmatizmus a kult osobnosti
• systém degradoval ľudí
• je ostrým pamfletom na praktiky komunistických činiteľov
• predkladá tu umeleckú polemiku na tému – zápas medzi pravdou, nepravdou, či polopravdou,

Súdruh Műnchhausen

• satirický román, kt. napísal v emigrácii
• paródia na pomery v socialistickom ČSR

Agresori (1968), Siedma noc (1971)

• knihy esejí, kt. napísal v emigrácii
• odsúdil vstup spojeneckých vojsk a následnú okupáciu ČSR po r. 1968

toto sme este nebrali, ale mam to od byvalych stvrtakov