Môj život maľovaný

Môj život maľovaný

Do roku 1895 bol 4.máj len obyčajným dňom. Tak obyčajným ako všetky ostatné. No 4. mája 1895 sa Boh opäť rozhodol zasiahnuť do života obyčajných smrteľníkov, a tak poslal na svet dieťa... Bolo inteligentné, umelecky nadané, krásne, jedným slovom zázračné. Bol som to ja, Mikuláš Galanda. Viacerí ľudia si uvedomovali dôležitosť toho dňa. Napríklad moja matka, Margita a môj otec, Štefan.

Zo začiatku som nepreukazoval žiadne mimoriadne schopnosti. Bol som príliš mladý a musel som sa starať o brata a dve sestry. Môj skrytý talent si všetci všimli až na maďarskom gymnáziu v Lučenci, keď som začal chodiť s najkrajším dievčaťom triedy... Hneď na to som v sebe objavil ďalší talent –maľovanie. Všetci mi moju schopnosť vcítiť sa do farieb závideli.

No aby bol Boh „ spravodlivý“, v roku 1911 som ochorel na hnisavú angínu. Jediným spôsobom, ako mi zachrániť život, bolo amputovať mi nohu. Dlho som nad tým premýšľal, no keďže som moju nohu na maľovanie nepotreboval, amputovali mi ju. Po amputácii sa moje dievča so mnou rozišlo... Zvyšné dva roky som doštudoval gymnázium externe.

V roku 1914 som zmaturoval s vyznamenaním. Vtedy som si uvedomil, že aj bez jednej nohy so stále najlepší.

Nasledujúce roky som sa snažil venovať svojej vášni. Nič vo mne nevzbudzovalo taký pocit, ako keď som do rúk chytil štetec. Farby boli pre mňa všetkým. Zaľúbil som sa do rôznych odtieňov červenej, no sivá bola takisto zvodná. Na plátne tieto farby tancovali, vždy mali inú choreografiu, no rozumel som im iba ja. Mnohí mi, samozrejme, obrazy chválil, no nevedeli ich precítiť. A mne sa to páčilo. Bolo to niečo len a len moje. Môj modrý kútik na nebi.

V roku 1919 som pracoval pre časopis Hárman, no nebol veľmi známy. Napriek tomu si ho moja mama vždy s nadšením kúpila.

V roku 1922 som odišiel do Prahy na Umeleckopriemyselnú školu, ale cítil som sa tam nepochopený, a tak som o rok prestúpil na Akadmiu výtvarných umení. Tu som spoznal môjho najvernejšieho a najlepšieho priateľa, Ľuľa Fruľa- Ľudovíta Fullu. Celý život som ho obdivoval.

V roku 1929 som našiel spôsob, ako sa venovať maliarstvu a neskonči na ulici zároveň. Začal som teda učiť maľbu a kreslenie na strednej škole v Bratislave. Medzitým som sa v roku 1927 zoznámil s osobou, ktorá mi zmenila život. Mária Boudová bola mojím novým zmyslom života. Odvtedy nebolo maľby, pri ktorej by som na ňu nemyslel.

V roku 1933 som sa vďaka jej podpore stal profesorom na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Už v tom období som sa pýšil obrazmi „ Matka“, „Slovenská rodina“, „Zbojníci“

Život mi dal šancu prezentovať svoju prácu aj v New Yorku, Moskve a v roku 1937 aj v meste lásky- v Paríži, kde som získal striebornú medailu za knižnú grafiku a ilustráciu.

Bol som vtedy naozaj šťastný.

Môžem spokojne povedať, že môj život mal zmysel. Naplnili sa totiž moje dva sny, a to maľovať a cítiť lásku.

5. júna 1938 Mikuláš Galanda zomrel v Bratislave. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.