Na strome si hruška visí,
ostala tam posledná.
Všetky hrušky dávno spadli,
obili si kolená.
Visí,
visí, zhora hľadí
na prírodu okolo:
„Dávno mi tak na tom strome
takto smutno nebolo.
Aj listy už opadali,
boli
všetky od krásy.
Môj strom žiaril krásnou farbou,
s tým môžem len súhlasiť,“
pre seba si hruška šepká,
na konári
hojdá sa.
Ostala tam už len ona
ako taká okrasa.
Po záhrade dedko ide,
hrabe lístie spod stromu.
Pozrie hore: „Čo
to vidím?
Ty nepatríš nikomu?“
Z drevárne si rebrík vezme,
pod konár ho postaví.
„No poď ku mne, hruška pekná,
večer si ťa odšťavím.“
Počula to hruška: „Čože?
To mám skončiť v žalúdku?
Neostanem ja tu ďalej
ani jednu
minútku!“
Mykla sebou, silno trhla,
a už leží na zemi.
Počas letu mala pocit
taký zvláštny – blažený.
Udrela si svoje telo:
„To som v pláne nemala!“
A tak ležať na tej zemi
pekne krásne ostala.
„Ojój, hruška! Čo to
robíš?“
Dedko hľadí pod seba.
„Už ťa nechcem, už mi takú
hnilú hrušku netreba.“
Ostala tam hruška ležať.
Prešla ju aj radosť, smiech.
Do rána ju na záhrade
prikryl celú prvý sneh.
Autorka: básne Jana Barillová