Verona – Jozef Tatár

Jozef Tatár: Verona

Ťažko sa žilo chudobnému človeku za dávnych čias. Radosť a spokojnosť len málokedy nakukli do drevených chalúpok.

Ťažko sa veru žilo, ale najťažšie chudobným vdovám. Aj v Polerieke žila jedna. Muž sa jej podel preč, a ani nevedela ako. Zodratý od roboty a zostarnutý zanechal jej len plno dlhov

a ošarpaný domec. Obracaj sa potom, človeče, no ako, ako? Ženské ruky sú len ženské. Neuvládzu toľko. A hoci mala vdova aj dcéru Veronu, veru ani štvoro rúk nestačilo na ťažkú lopotu.Deň čo deň treba zemanom a gazdom odrábať, a potom ich ešte čakala ich rolička. A v maštaľke dve nenásytné kozičky, ktoré držali pre mlieko.

V to leto bolo nesmierne sucho. Tráva žltla už od koreňa. Kozičky chceli žrať a dávali to poriadne najavo.

-Zbláznim sa z toho mékania, radšej ich dám skántriť, akoby som sa mala dívať do ich prázdnych válovčekov! – povedala raz užialená matka.

-Mama, neplačte, ľudia chodievajú do hory na trávu, lebo tam pod stromami ju tak slnko nezničí. Aj ja tam zájdem,- presviedčala ju dcéra, vstala z lavice a zvesila z klinca plachtu.

-Choď teda, ale nebuď dlho! – nakázala jej mať a vyprevadila ju pred dom. Potom sa ešte dlho smutne dívala za Veronou, až kým ju nepohltila hlboká hora.

Matka sa vrátila domov a pri robote si ani neuvedomovala, ako ubieha hodina za hodinou.

Konečne si vystrela chrbát a spomenula si na dcéru. Vybehla z domu a potichu si hundrala:

-Kde ju len čerti nosia, nešťastnicu! Vravela som jej, nech sa ponáhľa. Ale ona..., ešteže ju poznám. Už viem, prečo sa vybrala do hory. Určite preto, aby mohla veverice pozorovať. Na koho si sa ty len podala, Verona, Verona,...

Zahľadela sa hore, či ju neuvidí prichádzať. Krajina však zívala prázdnotou, ba ani na chodníčku k hore sa nič nehýbalo.

-A čo je toto, vari súdny deň, keď nikoho nevidno? Pozrela na dedinku, potom zase na horu a zavolala:

-Veronáá, Veronka, vráť sa domóóv! Po chvíli zase, ale už zlostne:

-Verona, vráť sa!

Matka už len do prázdna mávla oboma rukami a pobrala sa do maštale. Ešte tam stála hodnú chvíľu, chcela v sebe potlačiť zlosť, no nešlo to. Ruku zovrela v päsť a na plný hlas zakričala:

-Bodaj si sa na skalu premenila, keď domov nejdeš! Bodaj... – chcela to ešte raz zopakovať, ale už nemohla, lebo jej nedalo dýchať. Rozbolelo ju srdce a ani nevedela, ako sa dotackala dnu. Keď sa prebrala, hneď sa vybrala hľadať dcéru. Po chvíľke chôdze ju zbadala na blízkom kopci, no nie

živú, ale celú z kameňa. Stála tam nehybne a vedľa nej batoh plný trávy. Prekvapená matka si kľakla do trávy a vykrikovala na celý svet:

-Veď ja som nechcela, ľudia, verte mi, veď ja som to len tak!

Darmo plakala, darmo ruky k nebu vzpínala. Verona tam nehybne stála premenená na skalu.

Dodnes tam Verona, napriek víchrom, dažďom a slnku, trpezlivo čaká. Možno čaká na nejakého mládenca, možno na nejakú mať, možno na hocikoho s dobrým srdcom.