Deň labutí

Deň labutí

Deň labutí!
Nie.
Už nie pre mňa. Sú to dnes labute, čo baletia v povetrí,
v mojom sne o labutiach... Vaše hry sú len balady.
Je čas
povedať ZBOHOM... Hrať na všetky strany... Dnes je už odohraté...

Vráťme sa ku klasikom, kde slová mali svoje ciele
a večný zmysel... Nechcem byť jedinec, opustený na lavičke, blúzniaci o labutiach...
Dni sa míňajú... Chorá je ľudskosť... Ostávajú len slzy... Boh sa len pozerá...
Hľadám sa... A tancujem...
Vesmírne telesá sú mi také malé... Globalita je v maličkostiach...

Toto je začiatok aj koniec... Večnosť nás neminie... Slovesá sa míňajú...
Slová sa smejú...
A vy, labute moje, kde ste???
Vo svojich svetoch...
Fajčíte ... svoje škatuľky osudu...
Aj tak sa raz vyprázdnia... Teórie o kráse sa stále menia, labute tu vždy ostávajú...
Kto sa smeje naposledy, ten skoro zdochne...

A labute?
Tie stále tancujú ... pre dobu psov.
A kde si ty?
Venčím nemiestne otázky... Čakám na tvoje odpovede...
Hrám sa so slovami, reagujem na okolnosti...
Improvizujem ťa. Už sa ti nesmejem.
Dnes sa pozerám na labute...
Vaše ruky ubližujú labutiam.
Veríš mi?

Osemstokilové obludy vás gniavia
k hriechu.
Klavír vám už nestačí. Stroj na mamonu... Ten vy chcete!
Do náručia si vraciate, grcáte svoje pozostatky...
Spomínate si na alkohol ... k nemu sa modlíte...
Ale kto vám ešte naleje?
Labute to nebudú!
Kazíte mi moje labute! Svoje si doma skrývate!
Kazte len tie svoje, erárne!

Ste obohratí a obohraní svojim telom.
Skoncujte so svojimi rečami!
Priznajte si vinu!
Pokľaknite pred labute! Zbozkávajte im nohy!
Plačte od hanby!
Sypte si popol
na hlavu vašu zmrzačenú vašim zakriveným egom!
Slová z trinástej komnaty....
Kto ju otvorí?