Usmievať sa oproti svetlu,
keď zlo padne zlomené na väzy, cítiť ako vonia hmla prisadnutá, nepotlačiť chuť si na ňu vysadnúť, stojí to za okamih obdivu.
Raz ľahnúť si na lúku s búrkou, nezatvoriť strach, vnímať dotyk konca, uvedomiť si prešibanosť času,
nesedieť, lebo o sekundu sedel by si inak, stojí to za okamih strachu.
Nasadnúť na vlak idúci oproti úmyslu, vidieť nových ľudí, počuť ich rozhovory, smiať sa rôznofarebným ponožkám, tolerovať chaos – možno učí mať rád, stojí to za okamih vzbury.
Otvoriť sa dotykom opaku roztomilým, mať odvahu dýchať za celý svet,
i pri páde nikdy neľutovať, prijať zmätok, opäť navliecť niť, Stojí to za okamih celistvosti.
Možno raz len tak byť a nič viac, prevaľovať sa v nemom vákuu, pristaviť jedného motýľa z milióna, osvieži chvíľu krehkou smrteľnosťou, stojí to za okamih kochania.
Snáď raz budem stará stáť, bez hanby ostatným poviem,
že bola som rojkom skladajúcim z milióna vecí celý svoj svet
že stálo to za okamih života.