Vrch siedmich rígľov – Anton Marec

Vrch siedmich rígľov – Anton Marec

Jedného dňa priniesol Jakub Lapšanský z levočského jarmoku zemské kľúče a listiny, ktoré ho mali zaručene priviesť k tatranským pokladom. Nech listiny čítal čo aký dlhý čas, nech zemské kľúče hocijako obracal, vždy mu len tak vychodilo, že z Javoriny to bude najbližšie k pokladu, ktorý skrýva Vrch siedmich rígľov. Kdesi pod nim malo ležať malé hlboké pliesko, plné žiab, ktoré mali namiesto vnútorností drobučké zrnká zlata. Ukázal mapu žene, ukázal ju aj najstaršiemu synovi, a potom rozhodol:

- Predáme domček i ten kúsok poľa za ním, nakúpime potrebné veci a vyberieme sa do Tatier. Pod Vrchom siedmich rígľov nalovíme zlatonosných žiab, predáme ich a kúpime si ten najkrajší dom v Kežmarku. Dosť bolo biedy a hrdlačenia, budeme žiť ako páni.

- A ak sa nám nepošťastí,- namietla žena. - Ak nenájdeme Vrch siedmich rígľov ani pliesko zlatonosných žiab? Ak niektorý z nás ochorie alebo nedajbože zomrie? Ak tam hore napadne sneh alebo prídu mrazy a fujavice? Kam sa potom vrátime? Nebolo by lepšie uspokojiť sa aj s tým málom, čo máme? Veď nehladujeme a, chvalabohu, sme všetci zdraví!

Ale Jakub Lapšanský na reči svojej ženy nikdy nedal. Mávol rukou a šiel hľadať kupca na svoj biedny majetok. Nemusel ďaleko chodiť. Žid, ktorému patrila krčma na Podspádoch, kúpil domček i ten kúsok poľa za ním.

Keď sa ostatní Javorinčania dozvedeli, čo Jakub Lapšanský urobil a kam sa chystá, tiež začali mudrovať:

- Čože by sme aj my šťastie neskúsili? Dokážeme za ovcami na Muráň vybehnúť, za kamzíkmi pod Kolový, rudu až zo Zadných Meďodolov zvážame a nenašli by sme Vrch siedmich rígľov i pliesko, čo sa ukrýva pod ním? Veď nám Kubo iste dá do zemských kľúčov a listín nahliadnuť, nenechá si tajomstvo len pre seba!

A Kubo Lapšanský dal. Čože by nie! Prečo by aj iným z biedy nepomohol? Veď tu vždy všetci žili ako jedna rodina! Chlapi zízali do mapy, škriabali sa raz jedným uchom, raz za druhým a mudrovali:

- Veď to k Vrchu siedmich rígľov nie je ani tak ďaleko!

- Ďaleko-nedaleko, ale ako to pliesko so zlatonosnými žabami nájdeme?

- Čože by sme nenašli? Aha! Dôjdeme k tejto skale a odtiaľ nás už značky dovedú.

- Čože, ba značky! V tejto listine je všetko presne popísané! Počúvajte!... „a prídeš ku skale vysokej a strmej ako stena hradu. Vtedy sa obrátiš k polnočnej strane. Uvidíš chodník. Znova sa obrátiš a uvidíš potok. Pozorne pozrieš, kam cez vysoký štít jeho voda tečie, ale nenecháš sa tou vodou pomýliť. Pevne sa budeš držať znakov, čo sú na skalách nakreslené, dovedú ťa k plesu plnému zlatonosných žiab...“

Príliš z tých slov nezmúdreli, ba našli sa aj takí, čo potichu vyslovili, že to všetko je len pre ľahkoverných hlupákov a odišli. Ale tí, čo ostali, sa ďalej navzájom presviedčali. Veď Tatry sa tu nezjavili náhodou! Všetko má na tom božom svete nejaký význam. Zem rodí obilie, potoky dávajú vodu, tráva sýti kravy a ovce, z dreva postavíš dom, zhotovíš kolísku i truhlu... Načo sú tu teda tie nebotyčné skaly? Iste nielen pre krásu! Skrývajú poklady nevídanej ceny! A oni ich objavia a navždy sa strasú biedy!

Väčšina dedinčanov urobila ako Kubo Lapšanský. Predali domky i kúsky polí a vychystali sa do hôr. Začínala jar, prešlo leto, a nič nemali. Končila jeseň, keď sa im minulo i to, čo boli za posledné grošíky kúpili.

- Sklamal nás! – začali niektorí hundrať.

- Sľuboval rýchle zbohatnutie, a prišli sme aj o to málo, čo sme mali.

- Naleteli sme!

- No... Hej, prečo nám tie zemské kľúče a listiny predhodil? Iste bol so židom dohovorený!

- Lapšanský! Kto by to o ňom povedal!

- Veru on! Kubo!

- Nech nám vráti, o čo nás okradol! Nech nám dá, čo sľuboval!

A oborili sa na nešťastného Kuba Lapšanského. Ale čo ten, neborák? Sám nemal o nič viac ako ostatní, nemohol im pomôcť. Tí však nič nedbali. Akoby to ani ich človek nebol. Skočili do neho, bili hlava-nehlava a neprestali, kým bezduchý neklesol do trávy.

Ale ani potom nebolo medzi hľadačmi pokladu pod Vrchom siedmich rígľov pokoja. Jeden druhému začali vyhadzovať na oči staré hriechy, dávne dlžoby vymáhať a nedávne sľuby pripomínať. Strhla sa nová bitka a bola to vraj bitka krvavá a zlá, jediného živého neostalo.

Chýr o poklade Vrchu siedmich rígľov sa medzitým rozniesol do celého kraja. Prichádzali ďalší a ďalší snílkovia so zaručene pravými kľúčmi a hľadali. Nič nenašli. Iba čo sa na nich valilo nové a nové nešťastie. Samá zloba nenávisť a vražda.

Už sa na to všetko nemohol pozerať ani všemocný vládca Tatier.

- Nechcem mať na svedomí toľko krvi a utrpenia! - povedal jedného dňa a hlboké pliesko pod Vrchom siedmich rígľov vypil. Zlatonosné žaby si museli hľadať nový domov! Kam sa podeli, nevie nik.

Nuž tak to bolo s pokladom Vrchu siedmich rígľov. Nikto ho nikdy nevidel, nikto z neho nezbohatol – ostala len spomienka na nešťastie, ktoré spôsobil.

Ako väčšina bohatstva.