Bolo to za starodávnych čias, ešte keď kráľ Matej kraľoval. Vybral sa raz do blízkeho mesta, ako je i pravda. Ako cestoval na koni, postretol ho jeden žobrák.
Kráľ mu hovorí: „Dal som ti almužnu, čo ešte chceš?“
Žobrák mu povedal: „Vidím, že máš pekného koňa, prial by som si len, aby si ma vzal na koňa“. Nuž ho Matej vyterigal na toho koňa. Keď prišli do mesta, kráľ mu hovorí: „ No žobrák, zlez dolu!“ Ten mu odpovedá: Čo by som liezol dolu, kôň je dneska môj a ja z neho nezleziem!“
Začali sa v meste vadiť, zbehli sa ľudia, stráže ich chytili, doviedli na radnicu a povedali: Nechajte koňa tu a príďte zajtra ráno!“
O malú chvíľku priviedli olejkára a jedného mäsiara, čo sa ťahali o vrece peňazí. Tiež im povedali: „Nechajte peniaze tu a príďte zajtra ráno!“
Matej kráľ už hútal, ako tu môžu súdiť, keď každému povedia rovnako.
Ráno prišiel k súdu. Najprv došiel na rad olejkár a mäsiar. Každý tvrdil, že vrece peňazí je jeho. Olejkár dostal dvadsať palíc a mäsiar vrece peňazí.
Prišiel na rad kráľ a žobrák. Pýtali sa ich, či by spoznali svojho koňa. Spoznali ho ale obaja, aj kráľ, aj žobrák. Žobrák dostal dvadsať palíc a kráľ koňa.
Kráľ na to povedal: „ ja som váš kráľ Matej a chcem vedieť o tých rozsudkoch, ako môžete vedieť, ktorého čo bolo?“
„Dobre teda,“ povedali. „ Ten, čo olej predáva, je celý zafúľaný od oleja.dali sme peniaze do vody a tej sa neukazoval ani znak oleja. Poznal síce žobrák koňa, ale žobráka kôň nespoznal, ale teba poznal.“
Na to im Matej povedal: „ Dobre, tak musíte súdiť vždy!“
A odvtedy je príslovie: „Ej, keď sa žobrák na koňa dostane, ten si na ňom zarajtuje.“