Žiť bez lásky, či majú zmysel také údery?
život bez života,
nájsť čo každý hľadá,
svet v
ktorí snáď len dieťa malé opäť uverí.
Pohladenie bez rozochvenia,
správna cesta v kompromisy upadne po rokoch.
úsmev mimo
dušu,
náhražky citu zahalené v dotykoch,
Sedím na priedomí svojej duše,
no zdráham sa spraviť prvý krok,
čo voľakedy
jedna správna cesta bola,
v milióny chodníčkov zmenil sa minulý rok.
Rojko detských snov spoza mreží svoj osud hľadá,
slzy
spálili mu oči trpkosťou,
to čo by chcel vidieť iba tuší,
v jarme nových rán po Júlii duša kričí clivosťou.
V cele
dneška spútali jeho srdce,
vzali, udupali, vyplienili jeho tvrdý vzdor,
kvapka jediná v prachu snov trbliece sa,
liek na chorej
duše mor.
Kvapka síce malá jest,
slnko ohňom chcelo by ju zahubiť
a v mori bolesti falošných ciest,
túžba a vášeň
smie sa opäť narodiť.
Na krídlach svetského odlieta zrada,
kvapka padá vnára sa mi späť do mojich žíl,
kričím, padajú
okovy,
nádej aby som opäť žil.
Nie bohatstvo, nie všetko zlato sveta,
lenž obyčajná skromná veta,
zmení ľudskej duše
nepokoj.
Ucítiť smiech na perách,
v podbrušku to krásne chvenie,
nech záchvev žiadostivosti preženie sa telom,
prežiť
zajtra to šialené poblúznenie.
Vyjsť len tak na lúku,
sledovať slnce spánkom ulíhať,
držať svoje šťastie pevne za ruku,
spomaliť, pritisnúť, ucítiť, nevnímať.
Stať sa princom,
nechať navôkol tancovať víly,
pod rúškom bieleho závoja,
nač by sme inak vôbec žili?