Óda na Boha jabĺk

Óda na Boha jabĺk

Len pár krokov po jeseni si prezerám jablkové dožinky

a krútim na ruke

pár posledných ohryzkov.

Ten jeden v krku mi naskakuje, akoby ani nebol môj,

akoby ma dusil zvnútra ...

Možno z tých jabĺk, vzrušujúcich a neznámych, pravých aj vymyslených sa mi roztáča vesmír

a naskakuje husia koža v krku

a ja ukazujem, chválim aj hreším /vo vytržení/ na pravé mená jabĺk ...

Tá sila

/jablko hýbuce prarodičmi fyziky/

Tá moc

/jablká, na ktoré nasypali tekuté slnko grécki bohovia/

Tá túžba

/jablká žien pokryté tak mäkko, až sa v mužoch roztikajú býky a žrebci v býkoch/

Ten hriech

/jablko, z ktorého nemalo byť odhryznuté/

Raz stretneme sa

v popoludní nesmrteľných, keď sa budú lúpať jablká, okúsime aspoň jeden okamih ...