V divadle – Ivona Ďuričová (HK – poézia)

V divadle – Ivona Ďuričová (HK – poézia)

My žijeme na vidieku,
nemáme tu veľkú rieku,
divadlá a paneláky,
električky ani vlaky.

Ubehol už týždeň, v piatok
naša trieda mala sviatok,
zažili sme menšiu slávu,
navštívili Bratislavu!

Nedočkaví skoro ráno,
stáli sme pred školskou bránou
s rodičovským rozlúčením
( to sa stále nosí, cení):

„ Správajte sa slušne, ticho!
Nelietajte ako víchor,
nerobte tam hanbu veľkú,
poslúchajte učiteľku...!“

K autobusu sme sa hnali,
s krikom – vreskom ako malí!
Chceme vidieť nevídané,
nech sa stane, čo sa stane!

Mama mi raz rozprávala,
že keď bola ona malá,
na výletoch v autobuse
spievali si v jednom kuse.

Teraz máme slúchadlá!
Prehrávač nám hip hop hrá.
Neviem si to predstaviť,
ako mohli vtedy žiť...

Kabáty už v šatni visia,
Vizážisti hercov líčia.
Po úvodnom príhovore
opona sa dvíha hore.

Predstavenie začína sa
slávnostne... ach, aká krása!
Z hercov sa mi tají dych
-sú v kostýmoch dobových-

...aj z Tatiany, Onegina.
musela byť vtedy drina,
písať rukou dlhý list...
„Dneska môže raz-dva ísť,

Lásku vyznáš esemeskou...“
po skončení ktosi treskol.
Namojveru, je to iné
ako filmy v 3D kine.
Naučiť sa také básne!
V duchu nad tým stále žasnem.
Divadlo ma ohromilo
nezvyčajnou, živou silou.

V realite často hráme,
za masky sa schovávame.
Úsmev môže skrývať smútok
a medové slová útok.

Drámy, frašky, komédie,
každý svoju rolu žije.
Neľahko sa rozoznáva,
ktorá ľudská tvár je pravá.