Keď padá hviezda – Valentín Šefčík (HK – poézia)

Keď padá hviezda – Valentín Šefčík (HK – poézia)

Kto zráta hviezdy na nebi?
Pre koho je to hračka?
Aj keby ktosi, aj keby...
Profesor? Vedec? Génius?
Či stačí na to žiačka?

Bolo už veľa chytrákov,
aj chytrá kalkulačka.

Boli tu slávni hvezdári.
Tvárili sa tak múdro,
tak vedecky, tak kyslo.
Storočia sa im nedarí
zistiť to správne číslo.

Lietame takmer do neba.
Lietame naspäť z neho.
Kráčame krokom? Ale ba!
Bežíme riadnym behom.

A hviezd je stále ako maku.
Deň ich má v makovici.
Noc s nimi strieľa z praku,
keď chodí po strelnici.

Sem – tam sa mihne správička,
že vedci našli stopu.
Že už len zopár pokusov
a všetko bude známe.
Kopali vedci, kopali
a ešte dodnes kopú.
No koľko je hviezd na nebi,
to stále nepoznáme.

Čo ak nám pri tom bádaní
pomôže iná veda?
Veď nikto ešte neskúsil,
či sa to ináč nedá.
Matematik bol pred cieľom,
už to mal takmer v hrsti.
Spľasol však ako bublina,
lebo mu došli prsty.
Programátor sa potešil.
Na riešenie mu stačí
vymyslieť jeden šikovný
počítač v počítači.
Počítač milý počítač,
až dostal z toho zápal.
Týždeň sa liečil, napokon
od počítania skapal.

Kozmonauti sa chystajú,
prístroje sebou berú.
No zhora na Zem priviezli
len jednu čiernu dieru.

Ďalekohľad je dobrá vec.
Astronóm – jeho pánom.
Všetko, čo v noci narátal,
mu vyfučalo s ránom.

Bolo tu veľa pokusov.
Odpoveď stále chýba.
Skúšali mnohí, skúšali,
no niekde bola chyba.

Počítať hviezdy na nebi,
preosiať hustým sitom.
Bolo tu veľa pokusov
a zostalo len pri tom.

Mne sa to, vravím neskromne,
podarilo dnes v noci.
Keď som tak hľadel na hviezdy
a bol to zvláštny pocit,
pretože práve jedna z nich
predo mnou z neba padla.
V tej chvíli správna odpoveď
hľadela zo zrkadla.

Hviezdy sú kvety, noc je lúka.
Kvety, čo nikdy nevädnú.
Noc si ich dáva do klobúka.
Už je ich menej. O jednu.

(z knihy Basta fidli)