Mal som jedno kladivko
malé ako mak.
Celý deň mi klopkalo:
-Tiki-taki-tak...
Uhádli ste, kde ho hľadať,
predsa v hodinách.
Raz hodiny puk, a hľa –
mak je ako hrach.
Dojedol
som krajec chleba
lekvárový
a utekal s kladivečkom
k lekárovi.
„Máš ty ale, kamarát,
veľké šťastie.
Tvoje
malé kladivko
s tebou rastie.
Choď za učňa k zlatníkovi
tepať zlaté prstene!
Svoje kladivko má choré,
totiž
zlomené.“
Klop a klop a ťuk a ťuk... –
Zlato krásne cinká.
Zrazu bola z prsteňa
zlatá palacinka.
„Pre mňa,
učeň, mocný si,
obšťastňuj si strýka!
Zabudol si, že máš
strýka obuvníka?“
„Dobré ráno, strýko!
Chcete
kladivo?“
„Ty pribíjaj, ja si
skočím na pivo.“
Klop a klop a buch a buch, -
potom – tresky-plesky... –
Kladivo
mu z kopyta
naštiepalo triesky.
„Skúšaj šťastie u stolára,
hrubšie veci stĺka!“
Rozbil som stôl z javora
a dve
skrine z buka.
„Zbohom, majster, idem trieskať
radšej na skaly.“
Kamenár sa naježil,
skaly praskali.
Zmizni z
očí, kazisvet
a ber aj svoj tĺk!“
„Práve teba hľadám,“
volá Valibuk.
„Odožeň mi, prosím ťa,
osu z
nosa!
Už mi kvapká od žihadiel
z nosa rosa.“
Treskol som, no pomimo,
sťa škuľavý blesk:
V zemi diera a ja v nej,
vôkol zlato, lesk.
„Vitaj v ríši permoníkov!“
kričí tisíc briad.
„Odteraz si naším kráľom -
vládca
Kovovlad.“
(Z knihy Ďuro truľo a figliari)