Kvet – Janko Kráľ (HK – poézia)

Kvet – Janko Kráľ (HK – poézia)

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
ak' za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny -
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine -
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná -
matka dcéry sa spytuje: „Čo si taká smutná?"
„Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený."
Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňa,
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak' schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná.
Neber si na srdce, moja drahá mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!