Líza vyskočila zo žltého sťahovacieho auta. Všetky jej veci a hračky ležali zabalené v škatuliach na kope pred ďalším novým domom. Líza po ňom rýchlo mrkla veľkými modrými okáľmi a cupitala za mamou do brány. Úplne úžasné zábradlie. Určite by sa po ňom dalo výborne šmýkať s kamarátmi. Ak tu teda bývajú aj nejaké iné deti, s ktorými by som sa mohla zoznámiť, lebo žiadnych starých kamarátov tu nemám, mračila sa Líza. Ani pred jedinými dverami nie sú vyložené hračky či detský bicykel!
Líza sa smutne šuchtala na najvyššie poschodie, keď si kútikom oka čosi všimla. Detské topánky! Úplne rovnaké ako tie jej. A dokonca aj rovnako veľké. Presne oproti ich novému bytu! Líza nástojčivo zaklopala, nedočkavo sa postavila na špičky a pokúšala sa nazrieť dovnútra cez kukátko.
„Haló! Býva tu aspoň jedno dieťa?“ vydýchla Líza s nádejou. A spoza dverí sa ozvalo: „Uhm. Tu býva Mimi.“ „Ja som Líza. Aj ja tu už bývam,“ oznámila Líza rezko. Vtedy sa dvere otvorili. Pred Lízou stálo zvláštne čierno-biele dievčatko a pokojne povedalo: „Ahoj, Líza.“
Toto dievčatko bolo naozaj čierno-biele: malo veľmi bledú tvár, rovné čierne vlasy po plecia a na sebe čierne tričko s bielou zásterou. A čo bolo najčudnejšie, Mimi mala oči zatvorené, aj keď sa s Lízou normálne rozprávala. „Ahoj. Ty spíš?“ vyhŕkla Líza začudovane. „Nie. Mám iba zatvorené oči,“ odvetila Mimi, akoby na tú otázku bola už zvyknutá. „Tak ich otvor,“ dobiedzala Líza. „Ale... to nejde. Ja som slepá. Ja ich mám stále zavreté,“ vysvetľovala Mimi trpezlivo. Líza bola veľmi sklamaná: „Takže ma nikdy neuvidíš?“ „Ale áno,“ upokojovala ju Mimi. „Takto,“ a jemnými prštekmi sa začala dotýkať Lízinej tváre. Preskúmala jej oči, nos, ústa aj uši, počuchrala jej vlasy, pohladila ju po ramenách a nakoniec prstom spočítala všetky farebné bodky na Líziných šatočkách. Bolo ich tridsaťsedem. V Miminej predstavivosti ožili Lízine rozcuchané svetlé vlasy a veľké modré oči. Líza sa šťastne usmievala. „Páčim sa ti?“ vyzvedala. „Si trocha strapatá, ale páčiš,“ povedala Mimi a jemne štuchla svoju novú kamarátku do bruška. Líza sa rozosmiala: „Júj, to šteklí!“
Jedného teplého dňa sa Líza a Mimi hojdali na dvore. „Kam zmizol tieň?“ vyhŕkla zrazu Líza. Jasné, tieň, uvedomila si Mimi. Tá osviežujúca vlahá tôňa. Blahodarný chládok, ktorý sa rozvíja pod šumiacim stromom. „Ale na našom udupanom dvore nerastie ani steblo trávy, kdeže strom,“ povzdychla si Mimi zamyslene. „Ty si génius, Mimi – strom!“ zvýskla Líza. „Ideme poň!“ Líza chytila Mimi okolo pása a nadvihla ju. „Chyť sa zábradlia a lez!“ prikázala. „Lez kam?“ „No predsa na balkón uja Zelinku!“ poháňala ju Líza. „Ten má na balkóne úplnú džungľu. V nej rastie aj náš strom tieňodarca.“ Zhrozená Mimi visela na zábradlí botanikovho balkóna. „Líza, nemôžeme predsa len tak kradnúť stromy!“ Ale Líza jej vysvetlila, že jeden strom v pralese chýbať nebude, zatiaľ čo tento ich strašidelný púštny dvor premení na sviežu oázu. Len ho trošku presunú. Kúsoček. Mimi neisto prikývla a začala liezť. Jej ruky sa zaborili do húštiny listov všemožných tvarov a veľkostí. Niektoré jej hladili prsty, iné ju šteklili, ďalšie jemne pichali. Popínavé rastliny ťahali Mimi do záplavy omamne rozvoniavajúcej zelene. Trilióny vôní a pachov sa miesili s nebadateľným pohybom.
Môže pohyb voňať? Čudovala sa Mimi. Na pokožke jej poskakovali iskričky – to ju pichal drobný hmyz. „Líza,“ lapala po dychu Mimi. „Nemali by sme tam už byť?“ „Však tam sme,“ odvetila Líza. „Ale...“ váhala Mimi. „Veď na balkónoch takéto obrovské stromy nerastú. Kde to vlastne sme?“ „No predsa v džungli,“ povedala Líza, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. „Tu niekde bude aj náš tieňostrom.“ „Pst!“ sykla Mimi. „Zdá sa mi, že už ho počujem.“ Líza na ňu vyvalila oči. „Ako môžeš počuť strom?“ „Počujem, ako priateľsky šumí. Asi vyrába tieň,“ usmiala sa Mimi. Na čistinke uprostred pralesa naozaj stál tieňostrom. „Fíha, aký je obrovský!“ zhíkla Líza a objala mohutný kmeň.
Mimi k nemu pritlačila ucho, počúvala, ako dýcha. Vtom čosi zlovestne zasyčalo a zo zelenej koruny sa spustili dve liany. Sipotajúc sa obkrútili okolo Mimi a Lízy, oči sa im hrozivo leskli. To je asi koniec, pomyslela si Mimi. Zrazu sa však rozpršalo. Liany sa vzniesli do výšky, akoby ich zdvihla akási neviditeľná ruka. „A vy dve tu čo robíte?“ opýtal sa čísi hlas prekvapene. Bol to ujo Zelinka, ktorý držal v jednej ruke ovisnuté liany, v druhej krhlu plnú vody. Mimi a Líza sa celé premočené krčili v rohu jeho rozkvitnutého balkóna, v náručí zvierali kvetináč s malým stromčekom...