Moja sestra Jodie – Jacqueline Wilsonová

Moja sestra Jodie – Jacqueline Wilsonová

Vytiahla moju baterku. Prudko sa mi rozbúchalo srdce. – Čo chceš s tou baterkou, Pearl? – Nič, mami. – Tak prečo ju máš v posteli? Vôbec nič ma nenapadlo. Mama nado mnou pokrútila hlavou. – Chcela si si čítať, keď zhasnem, ty neposlušnica neposlušná! Pokazíš si oči. Vzala baterku a odložila ju do zásuvky v mojej komode. Potom sa pozrela na Jodie. – Keď ju prichytíš, že si potme číta, Jodie, povieš mi to. – Rozkaz, mami, – povedala Jodie a zasalutovala. – Strážnička Jodie je v pohotovosti, pripravená podať hlásenie. Mama nás obe pobozkala a vrátila sa do obývačky. Jodie pokrútila hlavou. – Ako keby sa stalo, – dodala. – Ty by si to na mňa nepovedala, však, Jodie? – To vieš, že nie. – Aj keby čo bolo? – Jasné, – povedala Jodie, vyzliekajúc sa si pospevovala. Ľahla som si a zavrela oči. Jodie vytrvalo rozprávala, ale stále som mala zavreté oči a neodpovedala som. Robila som sa, že pomaly dýcham, nádych, výdych, nádych, výdych, ako keby som naozaj spala. Po piatich minútach ma Jodie nechala tak. Počula som, ako zhasla a ľahla si. Čakala som. Prehadzovala sa, otáčala, vzdychala a búchala do vankúša. Napokon aj ona začala pomalšie dýchať. Zakrútila sa lepšie do paplóna. Nemala som absolútnu istotu, že naozaj spí, kým som nezačula, ako potichu odfukuje. Nehybne som ležala, dýchala som do rytmu zarovno ňou, hoci srdce mi prudko bilo. Počkala som ešte asi desať alebo pätnásť minút, potom som si sadla a opatrne som spustila nohy z postele. Vyzliekla som si pyžamové nohavice a skrútila ich na vankúši do tvaru hlavy. Navliekla som si džínsy a na pyžamovú blúzu som si natiahla mikinu. Nohy som vystrčila z postele a obula si gumáky. Nebolo blato, ale mala som pocit, že ma budú lepšie chrániť. Myšlienka, že mi v tráve budú loziť pod nohami drobné hlodavce, ma desila. Nemala som čas na česanie, tak som si vlasy iba stiahla dozadu špinavou stuhou. Harleymu bude určite jedno, ako dnes vyzerám. Záležalo len na tom, aby som prišla. Potichučky, ako som len vedela, som sa zakrádala ku komode a otvorila som vrchný šuplík. Trocha vŕzgal, no čoskoro som ho otvorila natoľko, že som strčila prsty dnu a šmátrala po baterke. Tuho som ju zvierala v ruke a pomaličky som sa zakrádala k dverám. Jodie si vzdychla. Ostala som nehybne stáť, ani som nedýchala, no vzápätí už zas chrápala. Keď som sa dostala ku dverám, pomaličky som otáčala kľučkou – a už som bola na chodbe. Pod dverami do obývačky som videla svetlo a počula mamin hlas, hoci bol zapnutý televízor. Rýchlo som sa vybrala po chodbe a dostala sa k zadným dverám. Teraz to bude najťažšie. Keď sme sa všetci doma zišli, ocko zamkol a zavrel dvere na západku. Modlila som sa, aby ich nešiel skontrolovať, keď pôjde do postele. Kľúč v zámke som zvládla, ale nedočiahla som na západku. Teraz sa nevzdám. Vzala som si z kúpeľne stoličku, vyštverala sa na ňu a vzpriamila sa. Len-len, že som na západku dočiahla. Chvíľu som ňou myksľovala, až ma z toho boleli prsty, skoro som stratila rovnováhu a spadla zo stoličky, no napokon západka povolila. Zliezla som, stoličku som vrátila na miesto a otvorila si zadné dvere. Čerstvý nočný vietor mi ofúkol rozhorúčenú tvár – bol to pre mňa šok. Vonku bola tma ako vo vreci. Na chodbe bola tiež tma, lenže aj tak som videla, čo robím. A hoci sa na oblohe črtali striebristé hviezdne šmuhy, bola ozaj strašidelná tma. Stála som chrbtom opretá o zadné dvere a najradšej by som sa bola vrátila. Namiesto toho som sa zhlboka nadýchla, zažala baterku a vykročila som. Bola to dobrá baterka, svietila dosť silno, takže som videla, kam idem, no tma mi pripadala ešte hustejšia. Za domom to nebolo až také zlé, ale keď som sa vybrala po lesnom chodníku, mala som hrozný pocit. Počula som čudné šušťanie a slabulinký krik. Pripadal mi taký desivý ako rev z džungle. Snažila som sa opisovať baterkou oblúk, ale z mihavého svetla sa mi točila hlava a letmo som vždy zazrela nejaký prízrak: obrovského strašidelného muža, no v skutočnosti to bol len dokrútený kmeň stromu, zvíjajúceho sa hada, aj to bola vlastne len rozhojdaná popínavá rastlina na konári. Baterka sa mi v ruke šmýkala. Zúfalo som ju stískala a nútila sa ďalej kráčať krok za krokom. Gumáky mi boli primalé a začali ma tlačiť palce. Pod šatami sa mi vyhŕňalo pyžamo. V tej tme som niekde stratila stuhu a strapaté vlasy mi padali do tváre. Musela som zaťať zuby, aby som sa nerozrevala. Vravela som si, že sa správam ako smiešne dieťa. Ale už nie som hlúpe decko. Mám jedenásť rokov. Nezablúdila som ani mi nehrozí smrteľné nebezpečenstvo. Iba som vonku potme a idem za kamarátom. Čo ak nenájdem Harleyho ani jazvečiu noru? Doteraz som ho vždy ľahko našla, ale to bolo za svetla. Ľahko sa mi môže stať, že miniem úzky kľukatý chodník, čo vedie k nore. Stála som na kraji chodníka a zúfalo som sa snažila spomenúť si, či je to ten správny alebo nie. Uvažovala som, že zavolám, či tam je Harley, ale tým by som vyplašila jazvece. Pomaly som sa zakrádala a pri každom druhom kroku som sa obzerala cez plece, aby som sa vedela vrátiť – a narazila som do konára, čo visel nado mnou. Konár mi poškriabal čelo a hrozne ma poťahal za vlasy, akoby mal naozajstné prsty z vetvičiek. Prišla som na čistinku a posvietila si baterkou. Pri diere v strome čupel Harley. Nenápadne mi zakýval. I ja som mu zakývala, prisadla som si a zhasla som baterku. Odrazu bola veľká tma. Zadívala som sa na velikánsky otvor do jazvečej nory. Vyčkávali sme. Možno som trochu zaspala, hlava mi klinkala a sem-tam som sa trhla. Zrazu som zbadala, ako sa zjavil ňufák a potom celá pásikavá hlava. Jazvec sa pozrel doľava, potom doprava, očividne vetril. Vyliezol a zastal pred nami, bol oveľa väčší, zvláštnejší a nádhernejší, než som čakala. Dlhými labkami sa začal škrabkať. Potom prestal, znovu zavetril, urobil zopár krokov dopredu. Oňuchával trávu lepkavú od medu. Vzápätí ju začal oblizovať. O chvíľu sa v diere zjavil ďalší jazvec. Bol oveľa menší a plachejší. Vytušila som, že to bude samička. Vykukla, schovala sa a znovu vykukla. Potom zmizla dnu a vrátila sa až o minútku s dvoma maličkými jazvecmi, ešte mláďatkami. Od radosti som si vzdychla a zažmurkala som, ani čo by som mala oči ako fotoaparát a robila fotky. Nepotrebovala som naozajstné fotky. Tieto zábery mám navždy uložené v hlave.