Sídliskoví kamaráti – Marta Hlušíková

Sídliskoví kamaráti – Marta Hlušíková

Všetci odišli. Rodičia do práce a Peťo s Jankou do školy. Kimo zostal sám. Sadol si na svoje miesto v strede balkóna, vystrčil hlavu cez mreže a bolo mu smutno.

Vedel, že tu stačí takto sedieť až do poludnia, a potom príde Peťo. Lenže sedieť pol dňa - to je ako väzenie. A na psích hodinách väzenie trvá ešte dlhšie. Ale ľudia nepoznajú psie hodiny. Všetci sa kamsi ponáhľajú. Aha! Aj sused, čo fajčí každý večer na vedľajšom balkóne, sa ponáhľa preč. Evička z prízemia uteká, aby nezmeškala školu, Miško beží z obchodu s taškou plnou rožkov. Iba tamtie dve babky sa pokojne rozprávajú. Im určite nie je smutno. Aj ja sa chcem rozprávať, rozmýšľa Kimo.

- Hééééj! Aj ja sa chcem rozprávať! - kričí, no ľudia na sídlisku počujú iba hav, hav, hav, hav, hav, hav! Nikto ani len hlavu nezdvihol. Zrazu sa z ktoréhosi činžiakového balkóna na druhej strane ozvalo slabučké hav, hav, hav, hav, hav, hav! Kimo rozumel dobre, to mu odpovedal psí hlások jeho nového kamaráta: - Hééééj! Aj ja sa chcem rozprávať! - Kto si? - zahavkal opäť Kimo. - Kto si? - odpovedal tenký hlas. - Som Kimo a je mi smutno... - zakňučal Kimo. - Som Kimo a je mi smutno... – odkňučal úplne tenulinký hlások. No toto! pomyslel si Kimo. Tam oproti na niektorom balkóne býva taký istý Kimo ako ja a tiež mu je smutno. Prečo sme sa my dvaja ešte nestretli?

Odvtedy sa Kimo každý deň zhovára so svojou ozvenou z balkóna oproti, až kým ľudia nezačnú dvíhať hlavy a šomrať: - Čo ten psisko tak šteká? Asi je zase sám doma.

Z časopisu Včielka č. 3, november 1994