Kedysi sa dedinčania pohybovali v prírode väčšinou bosí, pokožka na nohách im od chôdze po kamenistých cestách zhrubla, a ak ich aj z času na čas dajaký plaz či hmyz uštipol, možno na to ani nezbadali. Zhrubnutá pokožka odolala aj zubom vretenice či užovky. Aj odolnosť voči uštipnutiu bola u ľudí kedysi podstatne vyššia a účinky jedu nemali také nápadné prejavy ako teraz, keď je ľudské spoločenstvo na úsvite tretieho milénia čoraz viac alergické na rôzne látky z prírodného i priemyselného prostredia. Naši predkovia, ktorí žili s prírodou v tesnejšom vzťahu ako my súčasníci, trávili podstatne viac času v jej lone, a teda prichádzali častejšie do kontaktu aj s plazmi. Najmä počas letných prác, keď sa na horských lúkach sušilo seno, nebola núdza o všelijaké príhody s vretenicou.
Jedna taká sa prihodila aj mne a otcovi. Raz sa nám stalo, že sme pri hrabaní zaviazali do batoha so senom aj vretenicu. A keď som znášal batoh naprieč lúkou na kopu, zacítil som na hrdle chlad.
– Čo ma to tak príjemne chladí? – čudujem sa. – Hádam nie oslička na ostrenie kosy...
Keď sa však onen mrazivý predmet začal na hrdle hýbať, došlo mi, že to bude nejaký plaz. V okamihu som batoh zhodil z chrbta. Nemýlil som sa. V sene bola vretenica! Ešteže bola hlavou pevne zacviknutá v sene! Predstava, že by ma podráždená vretenica poštípala na krku, bola desivá. Oblasť krku je mimoriadne citlivá na uštipnutie jedovatými živočíchmi.
Od tej chvíle som si pri hrabaní a zvážaní sena dával omnoho väčší pozor, aby som so senom nezabalil do batoha aj dajakého plaza.