Dve prasiatka – Ján Milčák

Dve prasiatka – Ján Milčák

Simonides a Sulpícius sa vracali zo súťaže prasiatok. Mali dobrú náladu. A na šijach zavesené zlaté medaily na červených stuhách. „Vojdeme do bufetu?“ spýtal sa Sulpícius. „Chceš osláviť víťazstvo?“ spýtal sa Simonides.

Katarínka sa vracala zo školy. Kúpila si časopis pre dievčatá. Na prvej strane bola veľká fotografia dvoch ružových prasiatok. Pod obrázkom bolo napísané:

Absolútni víťazi v čarovaní prasacími chvostíkmi.

„Čo si dáš?“ spýtal sa Simonides. „Ako vždy,“ povedal Sulpícius. „Varenú kukuricu.“

Dve prasiatka zbadali dievčatko s vrkôčikmi, rozbehli sa za Katarínkou. Zabudli na bufet.

„Chcel by som mať také dievčatko,“ povedal Simonides. „Chcel by som mať také dievčatko,“ povedal Sulpícius.

Katarínka všetko počula. Hlasno sa rozosmiala. Prasiatka sa preľakli. „Nemôžem byť vaša,“ ozvala sa Katarínka. „Budeme kamarátmi.“

Prasiatka sa potešili. Začali čarovať chvostíkmi. Neobyčajne sa im darilo. Katarínka tlieskala. Prasiatka neprestali čarovať.

Na strechu vyliezla ryšavá mačka Frederika. Olizovala si fúzy. „Toľko mlieka! Toľko mlieka!“ mňaukala. „Vytieklo z mliekarenského auta?“ Ryšavá mačka nevedela, že Simonides a Sulpícius dokázali prasacími chvostíkmi vyčarovať neobyčajne hustú hmlu.

Katarínka sa stratila v hmle. Chcela zavolať prasiatka, no nepoznala ich mená. „Nič to!“ vzdychla si Katarínka. „Keď sa rozplynie hmla, ľahko ich nájdem.“