Malá bosorka sa zlostí
Bola raz jedna Malá bosorka a tá mala sotva
stodvadsaťsedem rokov, čo na bosorku veru nie je ešte nijaký vek.
Žila v osamelej stridžej chalúpke schovanej v hlbokom lese. Chalúpka
patrila iba jej, a tak bola skôr malá ako veľká. Malej bosorke stačila, krajšiu by si ani želať nemohla. Chalúpka mala od vetra čudesne
nachýlenú strechu, komín na nej stál nakrivo a okenice ustavične hrkotali. Konča domu bola pripravená pec na chlieb. Tá nesmela chýbať, lebo
niet ozajstnej bosorky bez pece.
Malá bosorka vlastnila havrana, ktorý vedel hovoriť. Bol to havran Abraxas. Zakrákal nielen „dobré
ráno“ a „dobrý večer“ ako obyčajný havran, ktorého naučili rozprávať, ale vedel povedať aj všetko ostatné. Malá bosorka si naňho
veľmi potrpela, pretože bol neobyčajne múdry a vždy jej rovno povedal, čo si myslí.
Malá bosorka každý deň asi šesť hodín
strávila tým, že sa cvičila v čarovaní. Čary nie sú vôbec ľahká vec. Kto chce v kúzlach niečo dosiahnuť, nesmie byť lenivý. Najsamprv
sa musí naučiť všetky menšie bosorácke kúsky a potom väčšie. Treba pozorne preštudovať každučkú stránku černokňažníckej knihy a
veru neradno preskočiť čo i len jedinú úlohu.
Malá bosorka bola práve na dvestotrinástej strane čarodejníckej učebnice a učila sa,
ako sa robí dážď. Sedela vonku na lavičke pri peci, bosorácku knihu držala na kolenách a čarovala. Havran Abraxas čupel vedľa nej a bol
nespokojný.
– Máš urobiť dážď, – zakrákal vyčítavo, – a ty, ľaľa, čo stváraš? Najskôr padajú biele myšky, potom žaby a
nakoniec šišky z jedlí! Som zvedavý, kedy už konečne urobíš poriadny dážď!
Tu sa Malá bosorka pokúsila po štvrtý raz vyčariť
dážď. Rozkázala, aby sa obloha zatiahla mrakmi, privolala ich bližšie, a keď boli celkom nad ňou, zvolala: – Nech prší!
Mraky sa
pretrhli a vychrlili zo seba čistý cmar.
– Cmar! – zvrieskol Abraxas. – Tuším si sa načisto zbláznila! Čo všetko bude ešte
pršať?! Hádam štipce na bielizeň alebo nebodaj šusterské klince? Keby tak aspoň omrvinky z chleba alebo hrozienka!
– Zrejme som sa pri
čarovaní preriekla, – povedala Malá bosorka. Aj inokedy sa občas pomýlila, ale hneď štyrikrát za sebou?!
– Preriekla! –
zaškrečal Abraxas. – Ja ti poviem, v čom to je. Si roztržitá. Keď ti pri čarovaní chodí po rozume všetko možné, bodaj by si sa
nepoplietla! Mala by si sa lepšie sústrediť!
– Myslíš? – spýtala sa Malá bosorka a zabuchla čarodejnícku knihu. – Máš pravdu!
– skríkla nazlostene. – Neviem sa sústrediť, ale prečo? – osopila sa na havrana. – Lebo som rozzúrená!
– Rozzúrená? –
zopakoval havran Abraxas. – A to prečo?
– Hnevá ma, – odvetila Malá bosorka, – že dnes bude bosorácka noc. Na Veternú hôrku
prídu na tanec všetky strigy.
– No a čo?
– Veľké strigy vravia, že som ešte primladá na takúto zábavu. Nechcú, aby som šla
s nimi na Veternú hôrku tancovať!
Havran začal Malú bosorku veľmi utešovať a dôvodil: – Pozri – v tvojich sto dvadsiatich siedmich
rokoch nemôžeš chcieť, aby ťa veľké strigy brali za seberovnú. To všetko príde, až budeš staršia.
– Ešteže čo! – zvolala.
– Chcem byť pri tom hneď a zaraz! Rozumieš?
– Čo človek nemôže mať, mal by si von z hlavy hnať, – zakrákoril havran. – Nič
nezmeníš, ani keď sa budeš pajediť. Maj rozum! Čo sa dá robiť?
Nato Malá bosorka skríkla:
– Viem, čo urobím. Pôjdem v noci
na Veternú hôrku!
Havran sa naľakal.
– Na Veternú hôrku? Veď ti staré strigy zakázali! Chcú tancovať samé!
–
Dajsamisvete! – zvolala Malá bosorka. – Čo všetko je zakázané. Keď sa človek nedá chytiť...
– Chytia ťa, uvidíš, –
prorokoval havran.
– Ach, netáraj! – odvrkla. – Prikmotrím sa k ostatným ježibabám, až keď bude tancovačka v plnom prúde. A prv
než skončia, ufujazdím domov. V trme-vrme, čo dnes bude na Veternej hôrke, si to nikto ani nevšimne...
Mladé letá, 1970