Slon Tónko – Jozef Pavlovič

Slon Tónko – Jozef Pavlovič

/z autorovej knihy Veselí prváci/

Sloním rodičom sa narodilo sloniatko. „Aký drobček!“ povedala šťastná mamička, lebo vážilo iba deväťdesiat kilogramov. Nemalo veľa kíl, no mohutní sloní rodičia pri ňom vynaložili veľa síl, lebo ho museli stále obskakovať a hojdať, hľadať a hrať sa s ním samé ťažké hry. Preto sa vyčerpaný otec rozhodol: „Pôjdeš, Tónko do školy!

V škole je veselo, je tam veľa detí, ktoré majú rady sloniatka a aj sa tam všeličo naučíš, napríklad čo sú to tóny a tony.“ Bola práve veľká prestávka, keď sloní rodičia so svojím synčekom prišli na školský dvor. Hneď sa všetky deti prestali prechádzať a obstúpili slony. Už aj beží na dvor riaditeľ, aby zistil, kto to narúša chod školského poriadku. „Chceli by sme dať naše dieťa do školy,“ povedala slonica. „A ako sa volá?“ „Anton ako ja!“ odpovedal hrdo otec.

„A koľko má rokov?“ „Práve mu minulo šesť mesiacov.“ „Neviem, či to pôjde, viete do školy sa chodí od šiestich rokov. Neviem, či možno v takomto prípade urobiť výnimku,“ uvažuje riaditeľ. „Môžete, veď o čo je väčší ako my!“ zastali sa slona deti. Najšťastnejší boli prváci. Hneď sa začali dohadovať, do ktorej triedy pôjde, či do prvej A alebo do prvej B. „Vezmeme to podľa abecedy!“ nariadil riaditeľ. „Anton pôjde do prvej A!“ Spočiatku každý prvej A závidel.

Ale čoskoro sa začali množiť ponosy: Slon zhodil bustu, slon rozmliaždil glóbus, slon rozbil luster, slon nezotiera tabuľu mokrou hubou, ale chobotom a práši pritom ako mlynár. A dupe ako slon a vytrubuje ako slon! A keď sa pod Tónkom zlomila školská lavica, nebolo iné východisko, ako znovu pozvať rodičov na školský dvor: „Váš syn je veľmi hravý. Nič neberie vážne, škola má z neho samú škodu,“ dohováral riaditeľ sloním rodičom. „Je to v tom, že má iba šesť mesiacov.

Predsa len musíte počkať a prísť, až keď bude rozumnejší, keď bude mať šesť rokov!“ Prišli, ale hneď aj odišli. Anton neprešiel dvermi ani jednej prvej triedy. „Aj to má svoje výhody, aspoň nebudem stále zaprášený od školskej kriedy,“ povedal si a vrátil sa do slonej čriedy. Keď mal Tónko dvanásť rokov, prvýkrát sa po uši zaľúbil. Rodičia mu však svadbu vyhovorili: „Ešte máš, synček náš, času a času, ešte vážiš len tonu. Čo je to jedna tona pre ženatého slona?

Slon, ktorý má mať v rodine vážnosť, musí mať najmenej tri tony!“ Keď mal Tónko osemnásť, zamiloval sa znovu. Bola to veľká láska, veď ani oni už neboli malí. Hneď sa aj vzali. A hneď sa aj skutočne prihlásili na vysokú školu cirkusovú. S touto školou nemali ani najmenšie ťažkosti. Lebo na cirkuse neboli úzke dvere, ale visela tam široká plachta.