O vodníkovi Hahastroškovi – Jozef Mokoš

O vodníkovi Hahastroškovi – Jozef Mokoš

V mori pláva všeličo. Papier zo žuvacej gumy, atómový ľadoborec, živé sardinky, námorník – stroskotanec, ktorý posiela ľuďom listy bez známok v prázdnych fľaškách, chobotnica Jarmilka, potápač, v noci hviezdy, ráno oblaky a vodník Hahastroško. A pretože práve teraz v mori plávali oblaky, bolo ráno. Vodník Jožko Hahastroško plával práve po mlieko, keď stretol v mori potápača

„Doblé láno,“ pozdravil slušne Hahastroško, lebo nevedel povedať „r“. Potápač kývol hlavou, lebo to je taký potápačský pozdrav. Keď voľakoho stretnete na ulici a on na vás iba kývne hlavou, tak je to zaručene potápač alebo zamyslený človek. „Dnes bude klásne,“ povedal Jožko Hahastroško potápačovi, ktorý len pokrčil plecia, pretože jemu bolo jedno, či prší alebo neprší, pretože potápač má skafander. (To je potápačský oblek, do ktorého nikdy nenaprší, pretože nemá dierky na gombíky. Je ako tepláky, lenže z gumy.) Potápač opravoval poškodenú ponorku a Hahastroško sa pozeral. „Čo lobíš, keď nelobíš?“ pýtal sa Hahastroško, lebo sa veľmi nudil. „Hrám volejbal,“ povedal potápač a ďalej sústredene opravoval ponorku. „Volejbal?“ potešil sa Hahastroško, lebo sa mu veľmi zapáčilo slovo volejbal, skoro tak ako slovo Hlohovec, lebo tam nebolo r. „Ako sa hlá volejbal?“ „To sa hrá rukami po práci s guľatou loptou ponad sieť a jeden pritom píska,“ povedal potápač. „Na plstoch?“ opýtal sa Hahastroško. Lebo na prstoch Hahastroško pískal veľmi rád. „Môže sa aj na prstoch.“ „Nazdal,“ povedal Hahastroško a celý natešený odplával. Potápač kývol za ním rukou, lebo to je taký potápačský pozdrav. Jožko Hahastroško veselo plával a spieval si pritom Vodnícky pochod: „Stlašne lád mám lyby, laky, vóóódu zelenú, cálálá, a Jalmilku milenú! Cálálá.“ Tú Jarmilku si do pesničky Hahastroško samozrejme vymyslel, lebo v tej pesničke malo byť namiesto Jarmilku milenú “vódu studenú,“ ale Hahastroškovi sa chobotnica veľmi páčila, lebo mala šesť rúk, a keď mu za jeho spev tlieskala, bolo to počuť široko – ďaleko , akoby mu za jeho koncert tlieskala celá vypredaná sála. „Jalmilku, Jalmilku, tú ja mám najladšej, tú ja mám lád. Laz a dva!

Stlašne lád mám lyby, laky, vóóódu zelenú, cálálá, a Jalmilku milenú! Cálálá.“

Hahastroško doplával pred dom chobotnice Jarmilky, zaklopal, očistil si červené čižmičky (lebo v mori býva vždy blato) a povedal: „Nazdal, Jalmilka!“ a potom celý očervenel jednak preto, že bol hanblivý, ale aj preto, že Jarmilka má radšej červenú farbu ako zelenú, veď preto sa presťahovala sem do Červeného mora. Chobotnica Jarmilka dvoma rukami plietla a pritom si štvorručne hrala na klavíri. „Poď hlať volejbal,“ povedal Hahastroško. „To sa hlá lukami po pláci.“ „Rukami? Spýtala sa Jarmilka so záujmom, lebo každá chobotnica je náramne pyšná na to, že má toľko rúk. „Plavdaže lukami!“ „Tak to teda idem, Jožko,“ vyskočila Jarmilka. „A ja budem pískať. Na plstoch!“ rozhodol Hahastroško.

A potom im čajky pomohli natiahnuť namiesto siete dúhu a slnko bolo lopta a Jarmilka hrala každý deň volejbal proti inej chobotnici z Čierneho mora, ktorá hrala, samozrejme, v čiernom drese, a Jarmilka vyhrávala, lebo jej Hahastroško pri pískaní nadŕžal. A po jednom vyhratom zápase raz večer jej napísal túto básničku, lebo bol zamilovaný:

 Jožko Hahastroško Jarmilke 

More, dokiaľ ešte nie je hore, šumí: šu – šu – šu, ša – ša – ša, še – še – še a Jarmilku kolíše.

Aby sa mu spalo mäkko, prikrýva sa hmlou tak ako ty sivou dekou a pod hlavou má mäkkýše a na nich sa kolíše.

More šumí a trochu šušle, kým ho šumieť nenaučia morské mušle.

Pod básničkou boli napísané ešte dva riadky, ktoré ale Hahastroško prečiarkol. No iba slabučko, aby si ich mohla prečítať:

Mylujem ťa. Veľmi. Moc.

A želám ty dobrú noc.