(báseň napísaná po smrti brata Karola)
Darmo do kola
tekáte,
Nadarmo, oči, hľadáte,
Nenajdete ho na zemi,
On už tam v hrobe složený;
Nevidím ťa viac, Karle môj!
I ten národ
ti tak milý,
Čo sbiera k životu sily,
I tvoje spanilé kvety,
Ty drobné, malunké deti,
Čožes opustil tak, brat môj?!
A s
otcom tým utrápeným,
Bolesťmi smrti skľúčeným,
S matkou, tou láskou horúcou,
Na rany svojich hynúcou
Jako že lúčil sa duch
tvoj?
Vrstovník, môj najdrahší druh,
So mnou jeden cit, jeden duch,
Prečo môj život nestichol,
Už jeho kvet i tak
sprchol,
Čos ty nedošiel na môj hrob?!
Ale ja svetom trýznený,
K tomu som ešte súdený,
Na tvoj prevčasný hrob
chodiť,
Siroty tvoje naň vodiť,
Čos ma skormútil tak, brat môj??
O zjav sa ešte, zjav sa nám!
Útechu daj tým sirotám,
Ale
ty tam najdrahší druh,
Kam nepreniká hlas, len duch,
Zanikols ty na veky tam!