Nox et Solitudo – Ivan Krasko (Verše)

Nox et Solitudo – Ivan Krasko (Verše)

Topole

Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovnaj ako čiesi bôle –
topole.

Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.

Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj mizne...
Hore...? Dolu...? Do nirvány...?
– Ako havran ošarpaný
do noci...

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
- prečo si nechal starootcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž byť’ suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziy tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?

Baníci

Démon kýs’ škaredý, chvost vlečúc po zemi,
ko mne sa priplazil, do ucha šepce mi.

Noc bola hlboká, svetlá už nepláli:
plamenný zrak jeho vo tvár mi okáli.

Krídla jak netopier za väzy poskladal,
tigrovsky zahnutým jazykom vykladal...

O zlate hovoril, o drahých kameňoch,
čo zrejú pod zemou v modravých plameňoch.

Štôlne mi predstavil, čo vedú k pokladom,
múdreho baníka dával mi príkladom:

jak ľahko doloval za podpis jediný,
jak sa mu korili mestá i dediny...

O striebre zmienil sa, o bielom jagote,
chválil si triumfy na vrchu Golgote...

Presviedčal, skúmave dlaň kladúc nad oko:
že naše poklady príliš sú hlboko,

pod vrstvou pravekou, pod vrstvou zo skaly,
že v rudých plameňoch doposiaľ nezrali...

že nieto baníkov s tvrdými dlaňami,
že miesto boha sa zmiluje nad nami

a dá nám bohatstvá a dá nám vavríny
za naše mestečká, za naše dediny...

Skrčil sa čierny hosť, krídla si lipkavé
popravil a čaká, a čaká skúmave...

Čaká už sedem liet, s úžasom hľadím naň,
denne jak makáva, tvrdne-li moja dlaň.

Čakáme... Ôsmy rok prichádza na radu:
ja čakám súdruhov, on čaká na zradu...

Ja čakám slobodu, poklad môj jediný,
pre naše mestečká, pre naše dediny.

Obzorom kmitli sa červené plamene:
„Banícke chorále počujem, Démone!“

„Idú už, apage! Idú už čakaní,
kahance rozžaté, za pásom čakany!“

Ranný vzduch chveje sa dupotom ťažkých nôh:
„Baníci do štôlne! Baníci, daj zdar bôh!“

Naježil riedku srsť, okále zapláli,
tigrovským jazykom zareval do diali.

Otrok

Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky – otrokyne.
Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným bojazlivým bôľom
sa tíško niesla naším úhorovým poľom,
až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.

Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára,
pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára,
že žiadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí.
Môj chrbát skrivený už narovnať sa bojí,
no v skopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí...

Som ten, čo čaká na ston poplašeného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.
Až potom vystriem chrbát, rumeň sfarbí líce.
Dovtedy sadiť budem stromy, z ktorých rastú šibenice...

Ó, smutno znela pieseň matky-otrokyne!

Chladný dáždik...

Chladný dáždik prší, prší.
Po doline, po návrší
zziabla jeseň žltosť znáša,
rozosieva ju z pôl rubáša.

Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá;
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...

Už je pozde...

Už je pozde, nepamätáš - !
nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý,
obličaj sťa mŕtvoly;

riedke mráčky tiahnu nebom,
kryjú mesiac závoji;
tiene blúdia siným poľom,
pokoj čuší po chvoji;

niekde v diaľke hlásnik trúbi
pozdnú nočnú hodinu,
ozveny sa duté vlnia,
až kdes’ v tichu vyhynú...

zrovna, zrovnaj ako vtedy!
... mesiac padá za hory –
a ty nejdeš dokončiť tie
započaté hovory – –
– – –
Už je pozde, nepamätáš - !

Jehovah

Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
čo pomstou stíhaš mnohé pokolenia,
čo vyhladil Si v suchej púšti semä
načuchlé puchom cudzích mravov:
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!!
Nech trvalým mu stonom penia ústa;
nech otrokárom nesie požehnanie
modlitba jeho chorej, plochej hrudi;
nech potom jeho cudzie moknú role;
švihárom zrezaný chrbát mu
nech doživotne hnusné nosí bremä;
zbabelá ruka jeho večne
nech prosí o chlieb z vlastnej práce;
nech vodstvo riek mu zhorkne na blen žravý
a skyva stuhne na žulový kameň;
nech starcovia mu nepoznajú úcty
a kliatbou nech sú zaťažené deti;
vytrhni lásku zo sŕdc jeho žien
a naplň mu ich nenávisťou zlostnou;
nech matka žiadna pevca nezrodí mu,
čo slzy krvi stieral by u z líc:
nech opusteným zmiera vedľa cesty
a v sirý hrob nech okovy mu zvonia;
nech šibeň miesto kríža zdobí jeho cmiter
a pamäť jeho nech je hanobená večne:
nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,
že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí –
– – –
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!a