Dokelu! Môj brat Rišo sa asi kvôli mne prestal schádzať s Miriam. V poslednom čase prestala k nám chodievať. Asi jej musel niečo o mne povedať. Zrejme to, ako som mamke vykrikovala, nech si na varenie a pomoc v kuchyni zavolá našu dokonalú susedku. A pritom to vôbec nebolo namierene proti Miriam. Skôr proti spôsobu, akým ma mama núti pomáhať v domácnosti. Myslí si, že keď predo mnou vychváli Rišovu frajerku, tak sa z toho poskladám.
Najprv som to hodila za hlavu. No a čo. Nech sa hnevá! Lenže potom mi napadlo, že som k nej nespravodlivá. Čím viac som nad tým rozmýšľala, tým viac ma to škrelo. Až som nevydržala a utekala som za ňou.
-Musíme sa porozprávať! vyhŕkla som na ňu, len čo mi otvorila dvere. Vôbec som nevedela ako začať. Okúňala som sa a ona tiež, až z nás oboch naraz vypadlo „Prepáč!“ To nás pobavilo. Atmosféra sa uvoľnila a ja som jej povedala všetko:
Ako som rada, že chodí s Rišom, ale že mi tým pádom chýba ako kamoška..
Že mi neprekáža, ak u nás doma pomáha, ale predvádzať sa nemusí, lebo ja mám z toho potom zle.
A že nemusí byť úplne dokonalá vo všetkom, lebo že ma z nej raz porazí.
Do tváre mi vstúpila červeň. Ale aj tak som sa opýtala. –Aké to je, keď sa s Rišom bozkávaš? Hneď ako som dopovedala, očervenela aj Miriam. No.... Ozaj, a dobrú voňavku si mu vnútila. Zahryzla som si do pery, aby som nepovedala somarinu, čo sa mi tlačila na jazyk. Nechcela som pokaziť čaro ďalšej babskej chvíľky.
Čušať som však vydržala len do príchodu domov. Rišo sa práve presúval z kuchyne do izby. V ruke niesol tanier plný nejakých dobrôt. Jasne, mamina mu nachystala, chudáčikovi, aby zosilnel.