Hanbím sa,
keď v noci zmáčam
vankúš slzami,
a nemôžem zaspať
aj keď mi v tom
nič
nebráni.
Keď padám na zem
ako dieťa
pri prvom kroku,
tvárou k zemi
a nechcem vstať.
Krvavé slzy roním
a každý
mi vraví,
že nemusím sa báť.
Večer keď kráčam sama,
pre moje srdce
straka kráka
a tráva vädne
pri mojom
pohľade.
Hanbím sa.
Opriem sa,
pouličná lampa
vrhá na mňa prísny pohľad
a nechápavo
krúti sa okolo mňa.
Len
chvíľu,
len malú chvíľu
nechaj ma sniť
a dúfať, že raz všetko
zvládnem.