Príbeh mladého chlapca (Rozprávanie)

Príbeh mladého chlapca (Rozprávanie)

Bežal som po dlhej ceste v mojom rodnom meste. Kedysi bola táto ulička pýchou celého mesta. To bolo však predtým, ako sem napochodovali vojaci dvoch krajín. Pamätám sa, ako po sebe začali strielať. Odvtedy to tu vyzerá takto. Cesta je polorozpadnutá a na niektorých miestach totálne zničená. Obchody porozbíjané a opustené.

Rýchlo som okolo toho strašného miesta prebehol. Blížil som sa ku koncu uličky s nádejou, že nič sa mi už nemôže stať. Zrazu odniekadiaľ vybehli vojaci obidvoch krajín. Strieľali po všetkom, čo sa len pohlo. Chcel som odtiaľ utiecť, no bolo neskoro.

Guľka ma zasiahla rovno do hrude. V tom momente som vedel, že je môj koniec. Veľmi pomaly som padol na tvrdý betón. Zostal som ležať, lebo som sa nevedel už ani len postaviť. Všetko sa mi zdalo pomalé a rozmazané. Bolo to čoraz horšie a horšie. Až nakoniec sa predo mnou roztiahla úplná temnota. Nevidel som, nepočul som a necítil som vôbec nič…

Vtom som sa zobudil. Moja mama pri mne sedela a triasla mnou, aby som prebral. Vyľakal som sa, pretože som si myslel, že nám hrozí nebezpečenstvo. Našťastie, bola to prekvapivo pokojná noc. Pre mňa však nie. Posadil som sa a trošku si ponaťahoval stuhnuté svaly.

Mama na mňa celý čas hľadela. Jej tmavohnedé oči na mňa upierali pohľad a snažili sa zisitiť, čo sa so mnou deje. Pod jej očami som zbadal tmavé kruhy, ktoré mala od nedostatku spánku. Každého z nás trápili nočné mory o vojne. Mňa však najviac. Mama na mňa a na otca dávala skôr pozor. S otcom sa striedali na hliadke a každú noc strážil niekto iný.

Chcel som im pomôcť, no oni to okamžite odmietli. Preto obidvaja vyzerali, akoby už asi týždeň nespali. Ja som mal tú možnosť, no zlé sny mi to nedovolili. Už niekoľkokrát sa mi sníval práve tento sen. Ako ma postrelili a ja som umrel. Nechcel som tým zaťažovať mamu a otca. Teraz to však bolo iné. Povedala mi, že som kričal zo sna a občas som aj zastonal, akoby som bol v smrteľných kŕčoch. Hľadela na mňa so spýtavým pohľadom.

Chcela poznať odpoveď. Ale ktorá matka na svete by nechcela vedieť, čo sa s jej 14-ročným chalanom deje? Tak som jej to celé porozprával. Zo začiatku to bolo horšie, no potom mi bolo čoraz lepšie. S každým detailom akoby mi odpadol malý kamienok zo srdca. Keď som skončil, čakal som, ako na to zareaguje. Nepovedala nič. Po chvíľke ticha si ku mne bližšie sadla a silno ma objala. Cítil som, že mi niečo kvaplo na vlasy a vedel som, že to sú mamine slzy.

Do úsvitu slnka ostávalo len pár hodín. Aj tak som sa však rozhodol ešte trochu si odpočinúť. Ráno sa so mnou prišli porozprávať rodičia. Vyčítal som z ich tvárí, že mi chcú oznámiť niečo veľmi dôležité. V to osudné ráno mi oznámili vec, ktorá mi navždy zmenila život. Dozvedel som sa, že by som sa mohol dostať z toho strašného miesta. Existuje totiž skupina prevážačov, ktorí by ma odtiaľ vedeli dostať. Stálo by to však 80 000 dolárov. Vedel som, že je to dokopy celé otcovo a matkino dedičstvo.

Znamenalo to pre mňa veľmi veľa. Aj keď som sa na začiatku zdráhal, presvedčili ma, že to bude najlepšie. Bol som však hrozne smutný, lebo som mal ísť sám. A ešte k tomu som mal nechať rodičov vo vojnovej zóne. Bol som im ale neskutočne vďačný. Po niekoľkých dňoch sa konečne dohodli s prevážačmi. Mal som ísť do Európy.

Vždy som si ju predstavoval ako krásne a čisté miesto plné milých a veľkorysých ľudí. Poznal som aj zopár krajín. Napríklad Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia… Muselo to byť super, narodiť sa v jednom z týchto majestátnych štátov. Tajne som dúfal, že na konci mojej cesty skončím v nejakom dobrom štáte…

A nadišiel ten osudný deň, kedy som sa mal vydať na cestu. Rozlúčil som sa s rodičmi a oni ma ešte raz silno vystískali. Nakoniec mi mama darovala náhrdelník s malým kamienkom v strede. Povedala mi, že tento kameň je veľmi zvláštny. Mal ma ochraňovať na mojej ceste za lepším životom. Určite to mala dostať ,,moja sestra”, ak by sa vôbec narodila.

Bola to totiž tradícia dávať si takéto darčeky z generácie na generáciu. Naozaj som sa však potešil. Potom prišiel prvý prevážač. Bol to vysoký štíhly chlap s kučeravými vlasmi a obozretným pohľadom. Mohol mať tak 24 maximálne. Pozdravil sa a podišiel bližšie k rodičom. Nevidel som presne, čo sa deje, no zdalo sa mi, že si niečo medzi sebou vymenili. Potom sa otočil a dal mi pokyn, aby som šiel s ním. Poslednýkrát som sa obrátil na mojich rodičov a vydal som sa za tým chlapíkom.

Ten chlap nebol veľmi zhovorčivý. Pravdepodobne nevedel až tak dobre môj jazyk. Vysvetlil mi však pravdilá, ktoré tu platia. Mám určitý cieľ a do toho sa musím dostať na čas. Ak sa tam nedostanem, tak mám problém. Nebudú ma stále vždy sprevádzať prevážaci, takže to bude na mne.

Doviedol ma do prvého bodu. Dal mi malé vrecko s pár kúskami jedla. Ukázal mi cestu alebo skôr veľmi nepresne opísal. Potom ma nechal napospas osudu. Išiel som teda tadiaľ, kadiaľ mi povedal. Kráčal som neustále, aby som sa stihol dostaviť na určený čas. Zastavil som sa len kvôli jedlu. Raz cez silné slnko som sa schoval pod veľký krík. Ľahol som si a dovolil na pár minút zatvoriť oči. Zobudil som sa až po hodine a pol.

Nebol som vyspatý do ružova, no muselo mi to stačiť. Teraz bolo pre mňa najdôležitejšie, aby som sa dostal do cieľovej krajiny. Potom budem spať. Pokračoval som po ceste. Po dvoch dňoch som sa dostal na 2. stanovisko. Jedlo mi už nezostalo. Musel som teda počkať na prevážača. Prišiel po hodine. Podal mi ešte menšie vrecko ako predtým. Povedal mi, že mám nastúpiť do kamióna s veľkou rybou na boku.

Mal prísť asi o polhodinu. Čakal som teda na svoj odvoz. Keď sa priblížil, rýchlo som naskočil na vodičom určené miesto. Bolo to zamaskované tak, aby ma nikto nezbadal. Našťastie, aspoň tu som si mohol trochu zdriemnuť. Ako som zistil, prespal som pomaly celý jeden deň. Už sme boli určite v inej krajine, možno aj v Európe. Nevedel som presne, kde sa nachádzam, no bolo tam oveľa chladnejšie ako u nás. Začínala mi byť aj zima.

Zrazu začal kamión spomaľovať, blížili sme sa do 3. stanoviska. Ako som sa však dozvedel, trošku som sa pomýlil. Do toho stanoviska budem musieť ešte celkom dosť dlho kráčať. Vymenil mi vrecúško s jedlom a pustil som sa krížom cez les. Bolo to celkom strašidelné. Sám v noci bez svetla v temnom lese, ktorý nemal konca kraja. Vďaka únave som aj tak zaspal.

Bol to naozaj príjemný sen. Snívalo sa mi o mame, ako na mňa hľadí a žiari šťastím. Na druhý deň som sa zobudil plný elánu. Bohužiaľ radosť ma hneď prešla, keď sa ozval môj chrbát a kríže. Zem nebola práve najpohodlnejšia. Ďaľšie prekvapenie nastalo potom, ako som sa chcel najesť. Nejaké zvieratá mi zjedli všetko jedlo. To bol veľký problém. Rýchlo som zhodnotil, aké sú možnosti. Myslel som si, že to dám aj bez jedla. Avšak hlboko som sa mýlil. Na konci dňa som sa blížil k môjmu stanovisku.

Bol som však taký hladný, že som zjedol prvé, čo som videl. O pár hodím som to však začal ľutovať. Bolo mi hrozne zle. Neudržal som to a vyvrátil som všetko, čo som mal v žalúdku. Nebolo mi ani trochu lepšie. Jediné, čo bolo v tejto situácii povbudzujúce bolo, že som dorazil na stanovisko. Nebol som sám. Na mojom stanovisku čakalo ešte niekoľko detí. Po čase som pochopil, že aj oni sa chcú niekam dostať.

O pár desiatok minút nás vyzdvihla väčšia dodávka. Spočítali nás a všetci sme nastúpili dozadu. Dali nám kúsok chleba, trošku vody a vyrazili sme. Konečne som si po dlhom čase pospal a bol som za to vďačný. Spal som presne ako moji spolucestujúci. Zrazu sme zastavili. Všetci sme sa zoudili a nechápali, čo sa deje. Nemohli sme byť ešte na mieste. Otvorili sa zadné dvere auta. Stáli tam dospelí muži v uniformách s vážnymi tvárami. Mali aj psa, ktorý zúrivo štekal. Niečo nám hovorili, no my sme im nič nerozumeli. Vedeli sme však, že toto nebolo v pláne.

V ten deň nás zobrali z dodávky a odviedli rovno na políciu. Odtiaľ po rôznych úradoch. Ocitol som sa na Slovensku. Nikdy som o tom nepočul. Bolo to pre mňa úplne neznáme prostredie. Bol som však rád, že ma vtedy našli. Neviem, kde by som bol šťastnejší ako tu. Na začiatku som si želal, aby som sa dostal do dobrej krajiny a myslím, že sa mi to splnilo.