Vy neviete, čo sú zač...?
Sú to takí boháči,
Ktorým už nič nestačí.
Deväť izieb,
v
každej druhej počítač.
Oni sa tak milujú, že si stále mejlujú
z jednej spálne do druhej.
A ich deti?
Tým je hej!
Keď sa
ony rozprávajú,
tak vždy iba mobilom.
A ich reči? Tresky-plesky,
málokedy o inom.
Keď sa vrátia k rodičom,
hovoria po
SMS-ky,
samozrejme o ničom.
Čo je na tom,
že už vedia
rozbiť atóm,
hrnce mamy,
internety, police,
keď sú
pritom
celkom samy.
Tak sa hrajú,
že sa na hru
iba hrajú,
veď aj majú
čačiek, hračiek
kopcovité truhlice,
plné izby,
pivnice.
Majú psíka
na baterky,
čo sám ciká
ako veľký.
A keď šteká,
musí niekam...
Taký je to robot pes:
Keď chce
jesť,
vrtí chvostom, vrčí yes.
A čo stojí?
Toľko, čo aj mercedes.
A ešte majú, keď sa hrajú,
všakovaké
makety,
tenisové rakety
s plochou dráhou letu,
všetko čo je k svetu:
počítače,
bábu, ktorá nikdy nezaplače,
udice
a
golfové palice,
tucet Barbie,
CD-rom,
bár by,
to mal každý chlapec,
tobôž Róm.
A ich drahí rodičia?
Nikdy na nich
nekričia,
ani včera, ani dnes.
Ak sa im chce pozhovárať,
zapíšu si do diára.
Potom mama,
aj s oteckom,
alebo tiež celkom
sama,
urobí si na ne čas.
A sú šťastné?
Ale prosím vás...