Čo si želá malá zlatá rybka – Ján Navrátil

Raz v lete ma ulovila
malá zlatá rybka.
Najskôr bola nezdvorilá,
pritom silná, hybká.

Ťahala ma pod hladinu
ako lapaj vodník.
Spod hladiny na plytčinu,
kde má vodník chodník.

„Okúsil si, rybár, vodu,
ako šatka pranie.
Keď chceš nazad na slobodu,
sľú mi trojželanie!“

„Von s ním!“ chcem sa vyhnúť skaze.
„Už mi vlny berú.
No keď ide o peniaze,
na vrecku mám dieru.“

„Nevieš, čo má pre mňa cenu,
veď si tu len hosť.
Pobozkaj mi za odmenu
zlatý rybí chvost!“

„Hu!“ Až sa mi parí z hlavy.
„Poďme za zástenku!“
Netušil som, že bozk spraví
z ryby rybožieňku.

Tvárička sťa Svetská krása,
rúčky zlaté ľalie.
Z toľkej krásy srdce jasá,
aj keď ju chvost zakryje.

„A teraz ma, milý rybár,
bozkaj na líčko!“
„To je pre mňa, poloryba,
ozaj máličko.“

V tejže chvíli rybí chvost
stáby voda zmyla.
A predo mnou bájny skvost –
Malá morská víla.

Celá šťastná obzerá si
ľavú, pravú nôžku,
vysuší si mokré vlasy:
„Pod’me na diskošku!“

Z autorovej knihy Ďuro truľo a figliari

Zones.sk – Najväčší študentský portál