Katka z mesta a čert – Ján Navrátil

Katka z mesta a čert – Ján Navrátil

Prostred lúky blízo mlyna
vije venček Katarína.
A tu pred ňu čosi – skok!
tancuje to odzemok,
gúľa oči ako sova:

„Poď si so mnou zatancovať!

„Nejdem“, vraví Katarína.
„Nôžky mám sťa balerína,
ale s kožou, rožkatá,
netancujú dievčatá.“

„Som čert, a nie kozička,“
predstaví sa mládenec.
„A tá kozia bundička?“
„Vábi oči dievčeniec.
To je v pekle taká móda,
všetci čerti v bundách chodia.“

„A čo kozia brada, rožky
a kopýtko miesto nôžky?
Aj to svedčí, že si koza.
Vytratil ťa koziar z voza.“

„Vidieť, že si dievča z mesta,
nevieš, čo je hus, čo sliepka.
Zato ťa raz život strestá.“

„Ja že neviem? Hlúpa pletka,
ktorej nikto neuverí.

Hus je husacina v perí,
čo nám nosí prababička.
Sliepka je stroj na vajíčka
a ty koza. Mékaj teda!“

„Ani za svet,“ čert sa nedá.
Katka schmatne čiernu šticu:
„Naučím ťa džiu-džicu!“
a bác! čerta do zeme.

A čert méka: „Mé, mé, mé...“

„Necháš, dievča, toho čerta!“
volá z mlyna teta Berta.

„Naozaj čert? Dobre čujem?“
čuduje sa Katarína.
„Tak si s tebou zatancujem
prostred lúky blízo mlyna.“

Z autorovej knihy Ďuro truľo a figliari