Prostred lúky blízo mlyna
vije venček Katarína.
A tu pred ňu čosi – skok!
tancuje
to odzemok,
gúľa oči ako sova:
„Poď si so mnou zatancovať!
„Nejdem“, vraví Katarína.
„Nôžky mám sťa
balerína,
ale s kožou, rožkatá,
netancujú dievčatá.“
„Som čert, a nie kozička,“
predstaví sa mládenec.
„A tá
kozia bundička?“
„Vábi oči dievčeniec.
To je v pekle taká móda,
všetci čerti v bundách chodia.“
„A čo kozia brada,
rožky
a kopýtko miesto nôžky?
Aj to svedčí, že si koza.
Vytratil ťa koziar z voza.“
„Vidieť, že si dievča z
mesta,
nevieš, čo je hus, čo sliepka.
Zato ťa raz život strestá.“
„Ja že neviem? Hlúpa pletka,
ktorej nikto
neuverí.
Hus je husacina v perí,
čo nám nosí prababička.
Sliepka je stroj na vajíčka
a ty koza. Mékaj teda!“
„Ani za
svet,“ čert sa nedá.
Katka schmatne čiernu šticu:
„Naučím ťa džiu-džicu!“
a bác! čerta do zeme.
A čert méka: „Mé, mé, mé...“
„Necháš, dievča, toho čerta!“
volá z mlyna teta Berta.
„Naozaj čert? Dobre čujem?“
čuduje sa
Katarína.
„Tak si s tebou zatancujem
prostred lúky blízo mlyna.“
Z autorovej knihy Ďuro truľo a figliari