Rozprávka o neposlušnom mesiaci a čarodejníkovi Hvezdoňovi – Milan Ferko

Rozprávka o neposlušnom mesiaci a čarodejníkovi Hvezdoňovi – Milan Ferko

Raz
za dávnych čias
povadil sa Mesiac so Slnkom.
Keď vyšlo na oblohu v ten deň – nedeň,
Mesiac so zlostným posunkom
si hneď stal predeň:
– Počuj, ty Slnko – blnko,
nepoznám žarty, keď sa nahnevám,
zatienim ťa aj s hviezdnou plnkou
a budem svietiť zemi sám!

Tak sa aj stalo,
darmo sa Slnko namáhalo.
Len čo sa pohne o krok doprava,
hneď o toľko Mesiac – ohava
a stále pred ním zostáva...

Ach, to je otrava! –
vzdychli si ľudia na zemi,
veď bola od rána do večera
jednostaj šerá, šerá, šerá –
maliar mal obraz rána skazený,
cukor a sneh mal farbu popola
a také šedivé, popolavé –
bolo všetko dokola.

A v noci unavený Mesiac spal.
Tma bola ako v komíne.
– Kedyže pominie? –
vzdychajú matky, deti k sebe túlia,
keď ráno miesto ohnivého disku
na nebo vyšla sivá guľa.

Keď tretí deň už bola zem v tom strašnom tmisku –
v Afrike mrzli rieky,
Eskimák zhadzoval kožuch a šál,
more sa rozsýpalo,
piesok lial –

bol by už nastal koniec sveta
na zemi, na vode i v nebi –
keby...
keby sa nebol dotkol svojej múdrej brady veliký čarodejník Hvezdoň
a keby – zlostne fúzmi šveliac –
nebol hneď zamieril ďalekohľady
celého sveta na Mesiac.
V tej chvíli Mesiac, duša smelá,
zaryl nos do oblohy ako krt –
že to na neho mieria delá,
že je to jeho smrť,
zbledol tam nehybný a nemý...
No Slnko išlo ďalej rúče
a znovu po celej zemi
rozprsklo svoje jasné lúče,
slnečný deň bol zas.

A od tých čias,
keď Mesiacu niet zavše rady,
hvezdári vezmú ďalekohľady
a postačí ich pevné gest:
Mesiac sa zgúľa ihneď na svoje miesto
a dlho, dlho nepomyslí na hádku.
Tak držia hvezdári celý svet v poriadku.

Z autorovej knihy Na Mars a späť