Keďže vonku
bolo pekne,
šiel som sa prejsť
popri rieke.
Pri udiciach
na
kraji
postávali
rybári.
Hoci vravia –
ticho lieči,
pri mne mali
plno rečí:
– Rybačka je
vtedy súca,
keď
ulovíš
pána sumca.
Ten môj
taký veľký bol,
ťahal som ho
traktorom.
Môžete sa
na to spýtať.
Celá
obec
bola sýta.
– Ja som zasa
ulovil
šťuku
ako krokodíl.
Neviem,
koľko mala kíl,
no zhltla
mi
topánky.
Nebola to
žiadna pletka,
veď mi chýba
aj kus nechtu.
– My zas u nás
v rybníku
máme
inú
raritu.
Keď tam hodíš
chleba bochník,
ukážu sa
kapry – hrochy.
Ťažko je ich
dostať von.
Ťaháme
ich
žeriavom.
Čo mám robiť?
Veriť, či nie?
Nerozumiem
rybárčine.
No keď som sa
vrátil späť,
dostal som
chuť
na obed.
Mne však ryby
neberú.
Otvorm si
konzervu.
Z autorovej knihy Už básničky idú z knižky