Ráno slnko na kraj svieti,
otec volá svoje deti.
„Deti moje, poďte sem,
na
jahody vás vezmem.“
Cestička sa stráca v lese,
otec sekeru si nesie.
Deti zas krčiažky majú,
za otcom sa
ponáhľajú.
Hlboko do lesa idú,
na čistinku peknú prídu.
V tráve plno jahôd svieti,
rýchlo zbierajú ich deti.
Jahody
sú sladučké,
vtom zastanú na lúčke.
Otec sa im v lese stratil
a deň už sa k noci krátil.
Noc pomaly plášť
otvára,
ďaleko je do chotára.
„Janko, vylez na strom veľký,
či uvidíš svetlo zdiaľky.“
„Vidím žiaru,“ volá
dole,
„tamto priamo v tmavej hore.“
A už stoja predo dvermi,
tu chalúpka, samý perník.
Deti majú brušká
prázdne,
medovník im dobre padne.
Jedia, jedia, chrumkajú,
keď hlas z dverí počujú.
„Ktože lúpe môj
perníček?“
„Nikto, babka, len vetríček.“
„Radšej pozriem,“ vraví baba.
Deťúrence zrazu zbadá.
„Zblúdili ste, moji
milí,
a domov už netrafili?
U mňa je všetkého dosť,
veď ste iba koža, kosť.“
Kŕmila ich, ponúkala
a perníkom
napchávala.
Koho si dám na večeru?
Asi toho Janka, veru.
„Sadni, Janko, na lopatu,
budem mať pečienku zlatú.“
Janko nevie
ako sadať,
a začal z lopaty padať.
„Ukáž mi to, baba Jaga,
ako na to čudo sadať?“
„Si ty ale malý tĺk,
takto sadni a
skrč krk.“
A tu deti priam v tej chvíli
babu do pece strčili.
V chalúpke už zostať nechcú,
budú hľadať domov
cestu.
Našli cestu, už sú spolu.
Baba Jaga mala smolu.
Mama s otcom láskou žiari,
všetci majú úsmev v tvári.
Z autorkinej knihy Veršované rozprávky