Kto zráta naše túžby, slzy, žiale,
čo sa každý deň z duše našej lejú?
Čo hoc chcú z hrobu
vyvolať nádeju,
predsa sťa tôňa hynú neustále:
a slza naša, čo po tvári steká,
nepohne srdce zemského človeka.
Obzri sa
vôkol na zem tú širokú,
kde sa Slováka žiaľ smutný ozýva,
a slza v tvojom ukáže sa oku,
čo dobrých ľudí žaloby
odkrýva,
ktorá, keď sa raz zo zrakov vyleje,
vykvitne na nej koruna nádeje.
Nie moje oko raz len pozeralo
na nášho kraja
strápené doliny,
nie moje srdce raz len zaplakalo,
vidiac si mladosť tak hynúť bez viny
vidiac, že trpí rodina úbohá,
akoby bola
odvržencom boha.
A zrak môj mútny rád do neba hľadí
a ucho moje vždy dačo načúva,
či tichý vetrík dačo nevyzradí,
čo si
po našich dolinách podúva,
či sa mi dáke nezjaví videnie,
čo by donieslo srdcu potešenie?
A duša moja zabudne v tom čase
na
svet, na smútok, na plače, na žiale
letí hneď hore a hneď dolu zase,
blúdiac v oblakoch kdesi neustále;
a myseľ moja celkom sa v
nich stratí,
ach, azda nikdy sa sem viac nevráti!
Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo
ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi
túži.
Poznal ďalekej som kraj budúcnosti,
v milom mi snení bežali hodiny,
ach, ale srdce vždy zas rozžalostí
bieda a žiale
úbohej rodiny;
kto sa zná baviť v ďalekej večnosti,
ten zná pocítiť i bôle žalosti.
Pán boh je s nami i v našej chudobe
vo
mene božom nám prežívať treba,
tak oživneme zas pri vlastnom hrobe:
i nám nezavrel bránu boh do neba,
i nám sa žiare na nebi
zasmejú
a vzbudia z hrobu zapadlú nádeju.