Strašidlo pri svätom Antonkovi – Andrej Chudoba

Strašidlo pri svätom Antonkovi – Andrej Chudoba

Medzi Podlužanmi a Novou Dedinou stojí v poli socha svätého Antonka. Naoko obyčajný svätý, ale domajší vedia, že je to veľmi čudný svätec, lebo už dlhé roky priateľsky nažíva s čertmi a strašidlami. Novoveskí gazdovia sa pri ňom vždy dva razy prežehnávali. Raz vraj pre svätého a raz pre čerta, ktorý tu mal svoj revír. Držali sa príkladu: „Boha sa nespúšťaj a čerta si nepohnevaj". Gazda Jano Čík pre istotu nosieval ešte i pátričky. Vracal sa potme z levického jarmoku a tuho premýšľal o jarmočnom behu tohto sveta. Pri Antonkovi cmukol na kone a chcel ich ešte myknúť opratami, ale nestihol. Spoza Antonka vyskočil naproti nemu ozrutný čierny chlap, chytil mu kone pri pyskoch a zvolal:

• Zahoď tú reťaz, čo máš v rukách. Zahoď ju, ale hneď! Vydesený Jano sa vo dva vrhy prežehnal a zastenal:
• Panebože, pomáhajže!

Keď sa po tretí raz prežehnal, chlap zmizol so slovami:

• Veď sa my dvaja ešte stretneme!

Jano v tej chvíli šibol do koni a priletel domov mokrý ako myš. Iba na druhý deň rozpovedal žene, čo videl a skúsil. Žena sa však s ním iba vyvadila, že žito za babku predal, jej mozole po krčmách míňa, nocou sa domov tára a k tomu ešte aj mátohy navymýšľa. Nuž zvesil Jano hlavu ako inokedy a počúval ženine litánie.

O pár týždňov boli Vianoce.

Jano zašiel na utiereň. Ako sa tak modlí, odrazu zbadá pred sebou toho chlapa, s ktorým sa stretol v noci pri Antonkovi. Jano razom

zabudol na otčenáš a pobral sa domov. Chlap takisto vstal a pobral sa za ním. Jano pridal do kroku, chlap rovnako, Jano pobehol, chlap

za ním. Nakoniec sa rozbehol a utekal, ako keby ho naháňali. Dobehol domov, ľahol si do postele, roztriasla ho zimnica a pred Novým rokom umrel.

Lebo so strašidlami nie sú špásy.