Potopa – Staré grécke báje a povesti

Potopa – Staré grécke báje a povesti 

Vládcovi bohov Diovi sa doniesli chýry, akí sú ľudia skazení a ako sa neštítia ani zločinov. Povedal si, že zostúpi na zem. Chcel sa na vlastné oči presvedčiť, či ľudia vskutku lúpia a vraždia a uctievajú lož namiesto pravdy a posmievajú sa bohom.
S ľútosťou a rozhorčením videl všade, kde sa na svojej púti dostal, že ľudia sú ešte horší, ako o tom zvestovali chýry. Jeden druhého okrádal a pritom mu luhal do očí, hostitelia prepadali svojich hostí v spánku a zabíjali ich, deti sa tešili na smrť svojich rodičov a s túžbou očakávali dedičstvo, ženy varili jedy svojim mužom a brat napínal luk proti bratovi. Zeus sa cítil lepšie, keď prechádzal skalnatými, pustými končinami, ako v mestách a dedinách medzi ľuďmi.

Raz večer došiel Zeus k palácu arkádskeho kráľa menom Lykaon. Ľudia poznali, že sa blíži boh, a začali sa modliť. Kráľ Lykaon sa však ľuďom posmieval. Uvidíme, myslel si Lykaon, či ten pocestný je bohom. Vyskúšam ho. Mal v paláci ako rukojemníkov mužov z kmeňa Molossov. Jedného z nich zabil a dal uvariť. Keď sa pocestný nasýti ľudským mäsom a upadne do hlbokého spánku, chcel Lykaon zavraždiť aj jeho.

Služobníci predložili Diovi misy s pariacim sa pokrmom. Zeus poznal, akú nechutnú hostinu mu kráľ prichystal, a vzbĺkol hnevom. Zoslal na palác zločinného kráľa Lykaona blesk a ohlušujúci hrom sa rozľahol po celom kráľovstve. Odvšadiaľ vyšľahli plamene a lačno hltali kráľov majetok. Lykaon sám vyrazil v smrteľných úzkostiach z horiaceho domu a utekal pred Diovým hnevom. Otváral ústa, ale onemel od údesu. Keď sa mu napokon vrátil hlas a chcel kričať, vydralo sa mu z úst vytie. Padol na všetky štyri a cítil, ako mu nohy a ruky i celé telo zarastá srsťou, ako sa mu preťahuje tvár. Z Lykaona sa stal vlk, večne bažiaci po krvi. Od tých čias obchádza čriedy pasúce sa na lúkách a oči mu divo iskria ako prv, kým ešte bol kráľom.
Zeus sa vrátil na nebesá a zvolal snem bohov. Bohovia sa ponáhľali po Mliečnej ceste do mramorovej siene, kde na tróne sedel Zeus, rozhnevaný a zamyslený. Len čo sa zhromaždili, zahrmel hlas vládcu bohov. Rozprával im, čo na zemi videl a zažil.
“Jeden palác som rozdrvil bleskom,” povedal, “no treba potrestať všetkých ľudí. Chcel som spáliť zem ohňom svojich bleskov, obávam sa však, že by sa od takého obrovského požiaru chytilo ovzdušie i šírošíre nebesá. Veď všetci poznáme veštbu, že príde čas, keď zem, more i nebesá vzbĺknnu a svet zanikne.

A tak sa stalo: voda sa prevalila nad vrcholce hôr a spláchla ľudí do hlbín nového nekonečného mora. Mnohí ľudia nasadli do člnov a do lodí a zápasili na vzdutých vlnách o holý život. Stroskotávajú na skalnatých plytčinách, ktoré ešte nedávno boli hrebeňmi najvyšších pohorí. Zvedavé ryby plávajú hlboko pod hladinou v korunách stromov a preháňajú sa v domoch a chrámoch, ktorých okná a dvere vylomili rozbúrené vlny. Jelene, kance a vlky márne zápasia s vlnami a lesy obývajú delfíny. Zem sa stala morom. A nejeden vták, unavený letom, padol do vody, keď si nemal kde odpočinúť. Koho nepohltili vlny, umrel od hladu.

V krajine Fokis sa nad vodnou pláňou dvíhal ešte vrch Parnas. K tomuto vrchu sa pustil malý čln, v ktorom sa plavil Deukalion, syn Prométeov, s manželkou Pyrrhou. Prométeus ich včas varoval a dal im pevný čln. Len čo Zeus spozoroval, že z celého ľudstva ostáva iba Deukalion a Pyrrha, ľudia spravodliví, statoční a bohabojní, rozptýlil mračná a ukázal nebesám zem a oblohu na zemi. Aj Poseidon odložil trojzubú vidlicu, ktorou čeril more, zavolal svojho syna Tritona a rozkázal mu, aby zatrúbil na obrovskú lastúru. Triton vedel na nej trúbiť tak mocno, že naplnil trúbením ovzdušie celého sveta. Zatrúbil a vody začali ustupovať, rieky vstúpili do riečisk a more dostalo opäť brehy.

Deukalion s Pyrrhou pristáli pri vrchu Parnas, padli na kolená a ďakovali bohom za záchranu. Potom sa obzreli okolo seba a videli iba pustú zem. Lesy mali ešte v konároch kusy bahna a celá krajina bola tichá, bez života. Deukalion si povzdychol:
“Milá Pyrrha, ostali sme jediní z celého ľudstva. Čo si počneme? Keby som vedel, tak ako môj otec Prométeus, dať hline tvar človeka a vdýchnuť do nej život!”
So slzami v očiach sa modlili Deukalion a Pyrrha na stupňoch polorozpadnutého, machom zarasteného chrámu bohyne Temis, matky Prométeovej. Prosili ju, aby im pomohla opäť vzkriesiť na mŕtvej zemi život. Dojatá bohyňa im poradila:
“Vyjdite z chrámu, zahaľte si hlavy a hádžte za seba kosti veľkej matky.”
Zamyslení vyšli z chrámu. Nevedeli pochopiť, že by od nich bohyňa žiadala, aby rušili pokoj mŕtvych predkov. Dlho rozmýšľali. Odrazu Deukalionovi zišlo na um, že veľkou matkou mienila bohyňa zem.

“Zem je veľkou matkou nás všetkých,” povedal Deukalion, “a kosti veľkej matky môžu byť iba kamene v hline.”
Pochyboval však, že by kamene mohli oživiť zemský povrch. Ale aj tak nazbieral s Pyrrhou kameňov a hádzali ich za seba. Stal sa zázrak. Len čo im kamene za chrbtami dopadli na zem, začali strácať svoju tvrdosť, a čo v nich bolo vlhké, stalo sa mäsom a začalo narastať do tvaru ľudského tela. Čo bolo v kameňoch tvrdé a nepoddajné, zmenilo sa na kosti, čo bolo v kameni žilou, dalo vznik žilám v ľudskom tele. Kamene, ktoré hodil Deukalion, brali na seba podobu mužov, kamene, ktoré hodila Pyrrha, premenili sa na ženy.
Tak vznikol nový ľudský rod, húževnatý v práci a odolávajúci útrapám a strastiam. Zrodil sa z kameňa a ako kameň bol nepoddajný a tvrdý.