Najslávnejší grécky hrdina Herakles bol synom nesmrteľného vládcu bohov Dia a
smrteľnej ženy Alkmeny.
Už za detstva mal Herakles väčšiu silu než dospelý muž. Raz sa priplazili k lôžku malého Herakla dva veľké
hady a začali spiace dieťa ovíjať a okrúcať sa mu okolo hrdla. Herakles sa s výkrikom prebudil, zovrel hady v pästiach a zahrdúsil ich
jediným stisnutím.
Všetok ľud si rozprával o tom čude, ktoré sa v Tébach prihodilo. Slepý veštec Teiresias prorokoval malému chlapcovi
hrdinský život plný práce a na konci života nesmrteľnosť.
Herakles vyrástol a do Téb sa zišli najlepší učitelia a cvičitelia.
Učili mladého hrdinu najdôležitejším vedám a umeniu, cvičili ho v zápase, v zaobchádzaní so zbraňami i v jazde na ľahkých rýchlych
vozoch. Herakles bol chápavý žiak a to, čo sa druhí učili dlhý čas, naučil sa za niekoľko dní. Ale už od mladého veku bol zlostný a
prchký. Raz ho pokarhal učiteľ hudby a Herakles mu hodil do hlavy lýru tak prudko, že starec klesol mŕtvy na zem. Herakles ľutoval svoj čin,
plakal za svojím učiteľom, ale neskoro bolo ľutovať: za trest musel odísť do hôr k pastierom.
V horách pásol čriedy a dorástol na
mocného mladého človeka. “Poďte, budeme sa pasovať,” vyzýval často svojich druhov. A čoskoro nebolo medzi nimi nikoho, koho by v zápase
nebol porazil.
Dravá zver pred ním utekala, akoby vedela, že jeho šípy sa nikdy neminú cieľa. Kde stál Herakles, boli stáda v bezpečí.
Času na rozmýšľanie mal na osamelých horských pastvinách veľa. Spomínal si na detstvo a uvažoval o Teiresiovej veštbe a o budúcnosti.
Zamyslený, s hlavou v dlaniach zbadal, ako sa k nemu blížia dve ženy. Prvá, oblečená do bieleho rúcha, išla pomaly a pokojne. Druhá, v
nádherných šatách obšitých zlatom a drahými kameňmi, kráčala tanečným krokom, cestou sa upravovala, obracala a obzerala. Predbehla prvú a
ihneď Herakla oslovila:“Nevieš, Herakles, aký život si vybrať? Vyvoľ si mňa za sprievodkyňu. Poznám najpríjemnejšiu cestu. Nebude ťa
trápiť nijaká práca a nijaká námaha a každý večer ťa bude očakávať mäkké lôžko. Cudzí ľudia budú pracovať, a ty budeš užívať
výsledky ich usilovnosti.”
“Kto si, že môžeš toľko sľubovať?” spýtal sa prekvapený Herakles.
“Nazývajú ma Rozkoš,”
odvetila žena, “a mám priateľov po celom svete.”
Pristúpila žena oblečená v bielom a povedala: “Nič z toho, čo je dobré a za
čím sa oddá túžiť, nedávajú bohovia ľuďom bez práce. Ak chceš zberať úrodu, musíš najprv zasiať. Ak chceš vyniknúť, musíš veľa
pracovať a odoprieť si, čo si oni neodopierajú. Ak si zvolíš mňa, nesľubujem ti ľahkú cestu. Nazývajú ma Cnosť.” “Nehanbíš sa
ponúkať prácu a námahu?” posmievala sa Rozkoš Cnosti. “Ak pôjdeš za Rozkošou,” povedala Heraklovi Cnosť, “budeš jesť bez hladu a
piť bez smädu a nebudeš vedieť, po čom by si mal túžiť. Prejdeš životom ako lenivý tieň a nezanecháš za sebou nič, iba prázdny mech od
vypitého vína. Ak sa rozhodneš pre mňa, vykonáš veľké činy.”
Postavy sa rozplynuli. Hrdina neváhal ani chvíľu, akú cestu si
vyvoliť. Rozhodol sa pre cnosť.
I nadišiel čas, aby sa Herakles vrátil do Téb. Tešil sa, že sa mu naskytne príležitosť premeniť
dobré predsavzatia na skutky.
Nepriateľský kráľ Minyov posielal v tom čase, ako každý rok, do Téb vyslancov. Mali od Tébanov vybrať
nespravodlivý poplatok. Cestou stretli Herakla.
“Ustúp nám z cesty, sme vyslanci a ideme do Téb po poplatky,” rozkričali sa Minyovia na
hrdinu.
“Som Herakles, v horách som zanechal stáda, aby som mohol ochraňovať utláčaných. Vráťte sa k svojmu kráľovi a povedzte mu,
že Téby už poplatky platiť nebudú,” zavolal hrdina na vyslancov.
“Čo stojíte?” oboril sa vodca Minyov na svojich bojovníkov. “
Jeden jediný muž nás nemôže zastaviť.”
Bojovníci sa vrhli na Herakla, ale ten ich zo seba striasol ako perie. Polámal im oštepy a
celé posolstvo pochytal a sputnal. Zviazané ho poslal späť kráľovi. Potom došiel pokojne do Téb. Ešte sa v meste ani nerozhliadol, a už
dorazil k tébskemu kráľovi rýchly posol kráľa Minyov. Nepriateľský kráľ žiadal Tébanov, aby vydali Herakla trestu. Bojazlivý tébsky
kráľ by bol Herakla vydal, keby nebol narazil na odpor hŕstky smelých tébskych mladíkov. Zašli za Heraklom a povedali mu:
“Nechceme sa
poddať vôli nepriateľského kráľa. Poď a veď nás proti Minyom. Budeme bojovať podľa
tvojho príkladu.”
“Ako chcete bojovať
proti nepriateľskému vojsku, keď nemáte zbrane?” odpovedal Herakles. V Tébach vtedy vskutku nebolo zbraní. Nepriateľskí Minyovia odniesli z
Téb všetku zbroj, aby mali istotu, že mesto proti nim nepovstane.
Nadšenie mlaďíkov neochladlo.
“Budeme bojovať holými rukami,”
volali, “nazbierame si kameňov a utlčieme nepriateľa!”
“Máme zbrane,” vyhŕkol odrazu jeden z nich, “v chráme bohyne Atény visia
staré zbrane, zasvätené Aténe. Ukoristili ich naši predkovia vo víťazných vojnách.”
Všetci sa rozbehli k chrámu bohyne Atény.
Chvatne snímali staré zbrane z chrámových stien a so zbraňou v ruke sa zhromaždili okolo Herakla. Herakles odišiel s nimi do hôr oproti
ohlásenému vojsku kráľa Minyov. Vybral na boj priesmyk, kde nepriateľom ich presila nedávala nijakú výhodu. Nečakali dlho. Mračná
zvíreného prachu čoskoro ohlásili tébskym pozorovateľom, že sa blíži mocné vojsko. Už rozoznávali lesklé prilby a začuli hluk vozov.
Heraklovi oznámili príchod Minyov a hrdina sám rozostavil bojovníkov. Ako keď sa v horách utrhne balvan, rúti sa do údolia, strháva všetko
živé a ničí, čo mu príde do cesty, tak sa vrhli Tébania v priesmyku na nepriateľov. Zdesení Minyovia sa bránili len chabo, a keď Herakles
zabil aj ich kráľa, začali zahadzovať zbrane a zmätene utekali späť do svojej krajiny. Tébania nepriateľa prenasledovali až do jeho
hlavného mesta a mesto rozborili. Slávne sa vracali s bohatou korisťou domov do Téb.
O Heraklovom víťazstve rozprávalo celé Grécko a
šťastní rodáci ani nevedeli, akými poctami by hrdinovi prejavili vďačnosť. Aj olympskí bohovia mali z Herakla radosť a obdarovali ho.
Apolón mu dal luk a šípy, Hefaistos tulec a Hermes meč. Také nádherné zbrane ešte nikto nikdy nevidel.
V Mykénach vládol Heraklov príbuzný, kráľ Eurysteus. Zbabelý a slabošský Eurysteus závidel Heraklovi slávu a túžil ho pokoriť. Bol rodom starší, a preto žiadal, aby k nemu po práve vstúpil mladší Herakles do služby. Herakles sa vzpieral a spýtal sa na radu delfskej veštiarne. Veštba mu ohlásila, že musí prvorodenému Eurysteovi vykonať desať prác. Potom bude voľný a môže od svojho príbuzného odísť.
Herakla veštba ťažko
ranila. Od žiaľu strácal rozum a nevedel, čo robí. Iba dobrotivý čas, ktorý plynie a zmýva aj bolesti hrdinov, zmiernil Heraklov žiaľ. S
povzdychom nastúpil cestu do Mykén.
“Konečne sa veľkému Heraklovi uráčilo navštíviť ma?” privítal ho posmešne Eurysteus. Ešte
chcel niečo pridať, ale radšej zmĺkol. Hrdinovi horeli oči ako plameň. So sklopeným zrakom určil kráľ Heraklovi prvú prácu.
“Najprv
mi prines kožu nemejského leva,” povedal a ukradomky sledoval odchádzajúceho hrdinu. Želal mu v duchu všetko najhoršie.
Nemejský lev
bol strašná šelma. Mnoho lovcov sa za ním už vydalo, a nevrátil sa ani jeden. Herakles úlohu neodkladal a ihneď vyrazil. Cestou stretával
ľudí, vedeli už, kam sa hrdina uberá, a šepkali si:
“Herakles ide zabiť nemejského leva. Je silák, ale ktovie, či sa mu to podarí.
Nemejského leva doteraz neporanila nijaká zbraň. Je nezraniteľný.”
Hrdina si nič nevšímal. Mlčky putoval s lesklou olympskou zbrojou
do lesov, v ktorých žil obávaný lev. Mečom si presekával v húštinách cestu, až prišiel na miesto, kam sa ani vtáci neodvažovali a kde sa
prestieralo mŕtve ticho. Zdalo sa, že aj lístie na stromoch bojazlivo šumí. Tam sa černela levia jaskyňa. Herakles si pred ňu sadol a čakal.
Za súmraku sa ozval v lese praskot. Lev sa vracal z lovu a mocnými labami drvil vetvy. Herakles zdvihol luk a zacielil do krovia. Zjavil sa
obrovský lev, potriasajúci hrivou skropenou krvou. Vzduchom zasvišťal šíp a odrazil sa od levej kože ako od skaly. Hrdina zacielil znovu, ale
aj druhý šíp sa zošmykol po srsti nezraniteľného zvieraťa. Keď siahol po treťom šípe, obrátil lev pomaly hlavu a zbadal strelca. Prikrčil
sa a chystal sa skočiť. Herakles uhol, a keď lev dopadol pred ním na zem, mocne ho udrel kyjom po lebke. Omráčený lev sa zatackal. Herakles k
nemu priskočil, zovrel mu hrdlo dlaňami a zahrdúsil ho. Z mŕtveho leva stiahol kožu. Leviu lebku si dal na hlavu ako prilbu, predné laby si
prehodil cez plecia a do kože sa zahalil.
Keď vstúpil v levej koži do mykénskeho paláca, vypadla Eurysteovi od ľaku čaša z
ruky.
“Lev, lev!” zabedákal a letel z hodovnej siene, akoby pred ním stál živý nemejský lev. “Zatvorte dvere do siene,” vykrikoval
na sluhov, “je tam a otvára papuľu!” Skopŕcol sa po schodoch do pivnice, schoval sa v sude a prikryl vekom. Dlho trvalo, kým služobníctvu
uveril, že lev je vskutku mŕtvy a žeHerakles priniesol iba jeho kožu. Až potom sa odhodlal, nadvihol veko a ukázal sluhom bledú vystrašenú
tvár. Vyliezol zo suda a prikazoval:
“Herakles nesmie už vstúpiť do môjho hradu. Rozkazy mu budem posielať cez sluhu.”
Herakles
sa s chuťou zasmial kráľovmu strachu a leviu kožu si nechal. Chránila ho po celý život ako najpevnejšie brnenie.
Ešte si po ceste
neodpočinul, a už tam bol kráľov posol a oznamoval:
“Herakles, kráľ ti rozkazuje, aby si zabil hydru, ktorá pustoší krajinu pri meste
Lerny.”
Heraklovi neostávalo iné ako sa vybrať na cestu. Hydra bol hrozný šarkan, had s deviatimi hlavami a stredná z nich bola
nesmrteľná. Neďaleko Lerny stretol hrdina mladého pastiera.
“Počuj, priateľ,” zavolal na pastiera, “ukáž mi cestu, kadiaľ sa
dostanem k hydre. Idem ju zabiť.”
“Neradím ti to,” povedal pastier, “mne hydra zadusila celú čriedu oviec a brata mi odtiahla do
močiara. Vedel by si s ňou poradiť azda iba Herakles.”
“Som Herakles,” odpovedal hrdina, “a šarkana zahubím.”
Keď pastier
počul, že pocestný je Herakles, prebudila sa v ňom odvaha a neohrozene odprevadil hrdinu na okraj močiara, kde mala hydra brloh. Herakles tak
dlho vystreľoval do brloha horiace šípy, kým netvora nevylákal na denné svetlo. Vyliezol supiac a syčiac a jeho deväť vztýčených krkov sa
besne kývalo nad močiarom. Hrdina sa rozohnal mečom a začal mu stínať hlavu za hlavou. Bola to márna práca. Namiesto sťatej hlavy naskočili
dve nové. Veľký morský rak sa priplazil hydre na pomoc a zovrel Heraklovi nohy. Hrdina rozdrvil raka kyjom a zavolal na pastiera, aby mu priniesol
horiace polená. Smelý pastier privliekol vetvy, zapálil ich a podával bojujúcemu Heraklovi. Herakles stínal hydre hlavy a preťahoval ich
plameňom. Na spálenom mieste už nová hlava nenarástla. Tak sa mu podarilo zničiť všetkých deväť hláv. Nesmrteľnú hlavu zahrabal do zeme
a privalil na ňu balvan. Celý močiar sa naplnil čiernou jedovatou krvou z hydry. Herakles si namočil do krvi šípy. Koho takým šípom
zasiahol, neušiel smrti.
Potom sa rozlúčil s pastierom a vrátil sa do Mykén. Eurysteovi odkázal, že úlohu splnil. Ale Eurysteus už o tom
vedel. Chýr o Heraklovom čine sa rozletel po celom Grécku.
Kráľ zamračene rozmýšľal, akú novú úlohu by Heraklovi dal. Poslal Herakla
do hôr, aby priniesol obrovského diviaka, ktorý ničil roľnikom v údoliach úrodu. A Herakles priniesol diviaka živého na chrbte do Mykén.
Poslal ho po laň bohyne Artemis. A Herakles priviedol nádherné zviera pred kráľovský palác. Poslal Herakla, aby zahnal z Grécka stymfalské
vtáky, ktoré mali kovové pazúry a zobáky a vedeli vystreľovať svoje tvrdé perá ako šípy. A Herakles stymfalské vtáky z Grécka vyhnal.
“Dávam Heraklovi veľmi ľahké úlohy,” povedal si kráľ Eurysteus. “Chytiť alebo zahnať zviera, aj keď je to zviera podivuhodné, sa
predsa dá. Musím si vymyslieť úlohu, ktorú nieje možné splniť a ktorá Herakla zosmiešni.”
Poslal k Heraklovi sluhu s rozkazom:
“Choď ku kráľovi Augiášovi a vyčisti mu za deň chlievy.”
Augiáš mal tritisíc kusov dobytka, a keď počul, načo k nemu Herakles
prichádza, iba sa usmial.
“Ak sa ti podarí vyčistiť mi chlievy za deň, rád ti dám ako odmenu tristo kusov zo svojej čriedy,” povedal
hrdinovi. Myslel si, že takúto úlohu Herakles nikdy nesplní.
Herakles neodkladal robotu a šiel sa na kráľove čriedy hneď pozrieť.
Augiáš choval statok za vysokým múrom a celé roky nedal obrovské chlievy vyčistiť. Hrdina si všetko dobre prezrel a vyhnal stáda z chlievov.
Strhol časť múru a zaviedol zaň vodu z dvoch blízkych riek. Kalný prúd vypúšťal opäť cez vráta a zavádzal ho do pôvodných riečisk.
Tak vyčistil chlievy a nepoužil nijaký nástroj, vôbec sa nezašpinil.
Kráľ Augiáš neveril očiam, keď navečer viďel chlievy čisté.
Sľúbenú od-menu však Heraklovi odoprel.
Eurysteus rátal tentoraz celkom naisto, že Herakles uloženú prácu nevykoná. Ale Herakles stál
pred mykénskym palácom, prácu vykonal a čakal na novú úlohu.
Zmätenému kráľovi Eurysteovi neprišlo na um nič iné než poslať
Herakla na Krétu po divého býka. Hrdina privliekol do Mykén aj divého býka. Eurysteus ho poslal po zúrivé kone kráľa Diomeda, ktoré sa
živili ľudskýmmäsom. A keď sa Herakles vrátil aj s koňmi živý a zdravý, Eurysteus si vzdychol. Nevedel si spomenúť na nijakú úlohu. Tu
ho objala jeho dcéra a povedala:
“Posielaš Herakla iba po škaredé zvery. Pošli ho raz po niečo krásne. Tak rada by som mala pás
kráľovnej Amazoniek. Je vraj nádhernejší než najskvostnejší pás vyrobený u nás v Mykénach. Nech mi ho Herakles prinesie. Aj to je veľmi
ťažká úloha.”
Kráľ sa zaradoval tej rade a rozkázal Heraklovi, aby sa vybral k Amazonkám po vzácny pás.
Amazonky boli kmeň
bojovných žien. Narodených chlapcov dávali preč a vychovávali iba dievčatá. Neučili ich tkať plátno a pripravovať pokrm. Cvičili ich na
ihriskách bojovať a jazdiť na koni. Herakles tušil, že sa s nimi bude ťažko bojovať.
Eurysteus želal Heraklovi ako vždy záhubu. Ale
kráľova dcéra si túžobne želala, aby sa Herakles vrátil s pásom. Dočkala sa. Po ťažkých bojoch sa Herakles zmocnil drahocenného pása a
priniesol ho kráľovi Eurysteovi.
“Už mu ostáva iba desiata robota,” nariekal kráľ a rozhodol sa, že za desiatou úlohou pošle Herakla
čo najd’alej. “Nech mi zájde po stádo obra Geryona,” prišlo mu na myseľ. “Geryon má tri telá, šesť rúk a šesť nôh a stáda mu
stráži divý dvojhlavý pes.” Zavolal služobníka a dal ohlásiť rozkaz Heraklovi.
Zem, kde sa pásli Geryonove čriedy, ležala ďaleko na
západe. Herakles sa musel plaviť po mori a putovať po súši. Po dlhom čase sa dostal do Afriky. V Afrike žil obor Antaios, syn matky Zeme. Len
čo zazrel Herakla, vyšiel mu naproti.
“Zastaň, pútnik,” oslovil Antaios hrdinu. “Nepúšťam nikoho ďalej na západ, kto si so mnou
nezmeria sily.”
Herakles videl, že obrovi neunikne. Prijal teda zápas. Obor i hrdina sa snažili jeden druhého zvaliť na chrbát. Zem im dunela pod pätami, prudko oddychovali a čelá sa im leskli od potu, ale ani jeden z nich nezvíťazil. Každý raz, keď sa podarilo Heraklovi zvaliť Antaia na zem, obrova sila iba vzrástla a hravo striasol zo seba hrdinu. To matka Zem vždy vdýchla svojmu synovi nové sily. Herakles pochopil, že obor je neporaziteľný, kým sa dotýka zeme. Uchopil preto Antaia v páse, vyzdvihol ho do vzduchu a nad zemou ho zahrdúsil.
Po víťaznom zápase prešiel vysušenou africkou pevninou a zastal na brehu mora, nad úžinou, ktorá sa dnes volá Gibraltárska. Na obidvoch stranách úžiny postavil na pamiatku svojej cesty obrovské stĺpy z kameňa. Starí Gréci ich nazvali Heraklovými stĺpmi. Slnko v tej končine neznesiteľne pálilo, ožíhalo kožu a Herakles mal pred sebou ešte veľký kus cesty. Tu sa nad trpiacim hrdinom zmiloval boh slnka Helios. Požičal mu loďku, v ktorej sa boh každú noc plaví od západu na východ, kde vstupuje opäť do slnečného voza a vychádza s novým dňom na oblohu. V Héliovej lod’ke Herakles doplával k zemi obra Geryona.
Sotva vystúpil na breh, už sa proti nemu rozbehol so zúrivým štekotom
dvojhlavý Geryonov pes. Herakles ho zahlušil kyjom a zohnal do čriedy obrove stáda rozptýlené po lúkách. Stáda potom hnal v smere
vychádzajúceho slnka, lebo tam kdesi ležalo Grécko. Statok sa nerád lúčil so šťavnatými pastvinami. Zastavoval sa a žalostne bučal.
Bučanie začul Geryon a prihnal sa ako búrka na šiestich nohách. V každej zo šiestich rúk držal zbraň. Hrozivo mával oštepmi a mečmi a
podobal sa celému oddielu bojovníkov. Herakles napäl tetivu luku a vypustil na obra šíp. Zasiahnutý obor bežal ešte kus cesty, kým padol. Jed
hydry, ktorým boli šípy napustené, začal účinkovať. Jeden jediný šíp zabil mocného obra.
Jedného večera sa pred kráľovským
palácom v Mykénach ozvalo bučanie obrovského stáda. Pred kráľom Eurysteom sa zjavil Herakles:
“Kráľ, prihnal som Geryonov dobytok.
Splnil som desiatu úlohu, a teraz ma prepusť zo služieb!”
Potmehúdsky Eurysteus mal už pripravenú výhovorku:
“Ešte ťa
nemôžem prepustiť,” povedal, “poriadne si zatiaľ splnil iba osem úloh. Dve úlohy ti neuznávam. Azda si lernejského šarkana zahubil sám?
Pomáhal ti pastier. A za vyčistenie Augiášovho chlieva si si zjednal plat.”
“Ale kráľ mi sľúbené kusy nedal,” namietal
Herakles.
“Keby ti ich bol dal, bol by si ich vzal,” povedal Eurysteus, “a preto ti nemôžem uznať ani vyčistenie chlieva.”
“Rob, ako myslíš,” odpovedal namrzene Herakles, “splnil som desať úloh, splním aj dvanásť.”
Eurysteus si v duchu vravel: Len
počkaj, Herakles, konečne mám pre teba prácu, proti ktorej všetko, čo si vykonal, vôbec nič nie je. Pošlem ťa po zlaté jablká zo záhrady
Hesperidiek.
Keď Herakles počul, čo od neho kráľ žiada, rozhneval sa: :
“Ako môžem ísť po zlaté jablká Hesperidiek? Nik z
ľudí nevie, kde záhrada leží.”
“Preto môže tú úlohu splniť iba Herakles,” usmieval sa kráľ, ale Heraklovi sa do očí
nepozrel.
Hrdina opustil palác, vydal sa do sveta a všade sa vypytoval na cestu k Hesperidkám. Nik mu nevedel poradiť. Cestou jeho sláva
ešte väčšmi rástla. Kdekoľvek sužoval ľudí nejaký zlý obor alebo dravé zviera, Herakles bol vždy ochotný pomôcť. Jeho kyj, meč a
otrávené šípy nezaháľali. Tak sa dostal na svojej púti až na Kaukaz. Medzi vrchmi sa temne rozliehalo stonanie pripútaného Prométea. Hrdina
šiel za tým hlasom. Orol týrajúci Prométea sa práve chystal odletieť. Herakles napol luk a dobre cieleným šípom orla zabil. Raz-dva vyliezol
na skalu, rozbil Prométeovi putá a oslobodil ho. Vďačný
Prometeus objal svojho záchrancu, ďakoval mu a spýtal sa ho, ako by sa mu mohol
odmeniť. Herakles rozpovedal Prométeovi o svojej bludnej púti za zlatými jablkami a Prométeus mu poradil:
“Musíš prejsť africkou
krajinou, až sa dostaneš k obrovi Atlasovi. Požiadaj ho, aby ti priniesol zlaté jablká. Sám po ne nechoď. Záhradu strážia štyri víly
Hesperidky a strašný stohlavý drak Ladon. Drak nikdy nezaspí a každá hlava mu hučí a syčí iným hlasom. Ale obor Atlas si už s ním
poradí.”
Prometeova rada Herakla potešila. Cestu do Afriky už poznal. Ponáhľal sa pod horúcim africkým slnkom k obrovi Atlasovi.
Nezdržoval sa hľadaním nocľahu, spával pod šírym nebom. Raz zase takto zaspal, zahalený iba do levej kože, a v tom pocítil ľahké
šteklenie na rukách a na tvári. Otvorí oči a vidí záľahu drobných trpaslíkov Pygmaiov. Jedni niesli povrazy a snažili sa hrdinu spútať,
druhí sa stavali ako vojsko do útoku. Liezli Heraklovi po hrudi, ohmatávali mu tvár a ťahali sa mu hore po vlasoch. Hrdina sa nemohol ubrániť
smiechu nad vážnym počínaním drobunkých Pygmaiov. Rozosmial sa a trpaslíci z neho padali ako z vrchu, v ktorom vypuklo zemetrasenie. Herakles
ich pochytal do levej kože a zobral ich so sebou.
“Vás si odnesiem do Grécka,” smial sa a prehodil si leviu kožu s trpaslíkmi cez
plece.
Tak putoval ďalej do krajiny Hesperidiek, kde žil obor Atlas. Atlasovi určili bohovia ťažkú prácu. Podopieral nebeskú klenbu, aby
sa nezrútila na zem. Ohromného obra bolo vidieť už z diaľky.
“Koho tu hľadáš?” zahučal obor na Herakla.
“Kráľ Eurysteus ma
posiela po zlaté jablká Hesperidiek,” povedal Herakles, “preto idem k tebe s prosbou, či by si mi ich nemohol priniesť.”
“Rád ti ich
prinesiem,” odpovedal obor, “ale vidíš, že držím nebesá. Nemôžem opustiť svoje miesto.”
“Podržím nebeskú klenbu za teba,”
ponúkol sa mu Herakles a vzal nebo na mohutné plecia.
Atlas zatiaľ uspal v záhrade Hesperidiek draka, zabil ho a vrátil sa k Heraklovi s
tromi zlatými jablkami.
Stál pred hrdinom, díval sa, ako sa prehýba pod ťarchou nebies, a zdráhal sa vziať si ich opäť na plecia.
“Zachutila mi voľnosť, Herakles,” povedal Atlas,” vskutku nemám chuť niesť oblohu.”
“Dobre,” povedal ľstivo Herakles, “no
aspoň mi dovoľ položiť si niečo na hlavu. Bojím sa, že mi bremeno rozmliaždi lebku.”
Atlas nepostihol lesť a podoprel plecami nebesá,
aby si mohol Herakles natrhať trávy a machu.
Len čo sa hrdina zbavil ťarchy nebies, zohol sa po zlaté jablká a utekal odtiaľ, ako
najlepšie vedel.
Kráľ Eurysteus si už dlhší čas myslel, že cestou prišiel Herakles o život. A odrazu, po toľkých rokoch, zjavil sa
pred ním hrdina živý a zdravý. Podal mu tri zlaté jablká Hesperidiek a vysypal z levej kože trpaslíkov Pygmaiov. Kráľ žasol.
Zlaté
jablká dal Eurysteus uložiť v chráme bohyne Atény. Bohyňa ich však opäť zaniesla do záhrady Hesperidiek, ako ustanovil božský zákon.
Kráľ čím ďalej, tým viac poznával, že namiesto toho, aby hrdinu prácami pokoril, získal mu nesmiernu slávu. Ľud videl v Heraklovi
ochrancu a osloboditeľa. Nebolo kraja, v ktorom by obyvatelia neboli Heraklovi vďační za nejaký hrdinský čin. Už jeho meno prebúdzalo
nadšenie a odvahu v srdciach ostatných Grékov.
“Kráľ.” oslovil Herakles Eurystea, “očakávam tvoju poslednú úlohu.”
Choď,
povedzme …” hútal kráľ, “do podsvetia a priveď mi pekelného psa Cerbera!”
Trojhlavý pes Cerberus strážil vstup do ríše
mŕtvych. Dovoľoval tieňom zomrelých ľudí vojsť do podsvetia, ale nikoho už nepúšťal späť na zem. Eurysteus mal z nápadu veľkú radosť.
Takú nebezpečnú úlohu ešte Heraklovi nedal.
Herakles sa vydal na západ a túžba zbaviť sa služby u kráľa nútila ho ponáhľať sa. Na
západe sa skrývala v čiernych skalách jaskyňa, kadiaľ sa vstupovalo do podsvetia.
Sám vladár ríše mŕtvych Hádes zastúpil hrdinovi
cestu.
“Stoj, Herakles!” zvolal. “Prečo chceš zostúpiť medzi tiene? Žiješ a nepatríš do kráľovstva smrti.”
“Prichádzam
z rozkazu kráľa Eurystea,” povedal Herakles, “dal mi poslednú úlohu. Mám priviesť do Mykén Cerbera, strážcu podsvetia. Ak sa mi to
podarí, zbaví ma kráľ služby a budem voľný.”
“Cerbera chceš odviesť?” začudoval sa Hádes. “Ak sa na to odvážiš, odveď si
ho. Ale pod jednou podmienkou. Nesmieš sa ho zmocniť zbraňami.”
Herakles súhlasil. Cerberus ho privítal hrozným štekotom a z troch
párov ohnivých očí mu vyšľahli plamene. Zlostne sa vrhol na Herakla. Hrdina sa rozkročil a stisol netvora v pästiach. Cerberus sa zmietal a
dusil, ale Herakles nepovoľoval, kým pekelný pes neskrotol. Skroteného psa vyviedol na
zemský povrch. Cerberus po prvý raz uzrel denné
svetlo. Z papule mu od úzkosti začala striekať jedovatá pena. Kam dopadla, tam vyrástla jedovatá bylina.
Ľudia v Mykénach utekali pred
Heraklom, vlečúcim podsvetnú obludu. Eurysteus počul vonku pred palácom hluk a zo zvedavosti vyšiel von. Pri pohľade na trojhlavého psa
ustrnul a celé telo sa mu roztriaslo. Vbehol do paláca, pribuchol dvere a pevne ich zamkol. Za dverami kričal na Herakla, aby psa vrátil ta,
odkiaľ ho zobral, a viackrát mu už nechodil na oči.
Herakles odišiel spokojný z Mykén, psa vrátil do podsvetia a bol voľný. Služba sa mu skončila. Neskončil sa mu však nepokojný život, plný dobrodružstiev. Nikdy sa neusadil na jednom mieste. Chodil po svete, kde sa mu zachcelo a kam ho zavolali, aby pomohol silou a dôvtipom.
Na cestách prišiel na hrad mocného kráľa, ktorý mal krásnu dcéru. Nazývali ju Iola. Kráľ práve konal chýrne preteky v lukostreľbe. Víťaz pretekov mal dostať krásnu Iolu za ženu. Aj Herakles sa prihlásil na preteky a s húfom nápadníkov skúšal šťastie. Medzi nápadníkmi boli skúsení lukostrelci a najlepšie strieľal sám kráľ a jeho synovia. Už sa zdalo, že kráľ zvíťazí nad všetkými a nápadníci odídu naprázdno. Vtom predstúpil Herakles s povestným lukom a šípmi. Všetci utíchli a napäto pozorovali hrdinu. Vyzeralo to, akoby cieľ priťahoval Heraklove šípy. Nechybil ani raz a namrzený kráľ ho musel vyhlásiť za víťaza. Ale dcéru mu nechcel dať. Vždy si našiel výhovorku, odkladal svadbu zo dňa na deň, až sa Herakles rozhneval a v hneve odišiel z kráľovho hradu.
Roztrpčený krivdou, ktorá sa mu stala, rozhodol sa, že navštívi svojho priateľa kráľa Admeta. Admetovo mesto našiel v hlbokom smútku. Zdrvený kráľ mlčky privítal hrdinu v paláci a odviedol ho k ležadlu, na ktorom ležala mŕtva kráľovná Alkestis. Celá bola zahalená do bieleho rúcha, len tvár mala odhalenú a bola pôvabná ako za živa.
“Na pohrebnú hostinu si prišiel, milý priateľ,”
ozval sa Admetos a slzy mu zaliali oči. “I ja som bol ťažko chorý,” rozprával nešťastný kráľ rozochveným hlasom, “a Smrť už
obchádzala palác, že si ma odvedie do podsvetia. Ale boh Apolón, môj ochranca, vyprosil od bohyne osudu, aby mi ešte neprestrihovala niť
života, ak sa nájde niekto, kto by dobrovoľne umrel za mňa. Moja nešťastná manželka, moja krásna Alkestis, sa o tom dopočula a obetovala za
mňa život. Chcela mi zachovať život, a darovala mi dvojakú smrť. Svoju i moju. Od jej skonu blúdim po paláci ako tiene zomrelých podsvetím a
pokrmom i nápojom sú mi len slzy a slzy.”
Herakla dojala kráľova bolesť a smútok a ticho vyšiel z paláca. Admetos, pohrúžený do
žiaľu, ani nezbadal, že Herakles odišiel. Hrdina si vybral najlepší voz a najrýchlejšie kone a cvalom sa pustil k jaskyni, kadiaľ sa vstupuje
do podsvetia. Cestu už dobre poznal.
S kňučaním stiahol Cerberus chvost medzi nohy a cúvol pred hrdinom. Herakles sa vrútil do ríše
mŕtvych, pod krokmi mu dunela zem a v skalách sa zjavovali trhliny. Hádes sa naľakal nezvyčajného huku a vyšiel vo svojom nemom kráľovstve
Heraklovi v ústrety.
“Kráľ mŕtvych,” oslovil Herakles vládcu podsvetia, “duša pôvabnej Alkestis odišla dobrovoľne do tvojej
ríše, aby zachránila manžela. Dovoľ, aby sa zase vrátila do svojho tela.”
Hádes znepokojený pozoroval trhliny v skalách a premeral si
hlučného votrelca. Chvíľu uvažoval a usúdil, že bude lepšie, ak dušu kráľovnej Alkestis pošle späť, než aby mu silák Herakles boril
steny podsvetnej ríše.
“Vrátim dušu kráľovnej jej telu,” povedal neochotne, “ale ty sa pober rýchle z môjho kráľovstva a sľúb
mi, že sa tu už neukážeš.”
Herakles to rád sľúbil a vyšiel z podsvetia von do slnečnej žiary. Nasadol do voza a cvalom sa vracal do
paláca.
Zatiaľ plačúci Admetos uvidel, ako kráľovnej ružovejú líca. Dych jej začal dvíhať hruď, mihalnice sa zachveli a Alkestis
otvorila oči. Usmiala sa na manžela. Admetos si pretieral oči, myslel, že nejaký dobrý boh sa zľutoval nad jeho žiaľom a zoslal mu lahodný
sen. O to nemilosrdnejšie bude prebu-denie.
Alkestis sa ozvala a kráľ videl, že to, čo považoval za sen, je skutočnbsť. Rozprávala mu,
kto jej vyprosil “život, a iba teraz si Admetos všimol, že Herakles odišiel.
Šťastní manželia privítali Herakla ako svojho
najväčšieho dobrodincu. Na jeho počesť usporiadal kráľ veľkú slávnosť. Celé mesto sa radovalo, smialo a spievalo. Po siedmich dňoch sa
nepokojný hrdina rozlúčil s pohostinným Admetom a vernou Alkestis a opustil palác i mesto.
Na ceste ho dohonil brat krásnej Ioly, o ktorej
ruku sa pred časom pretekal v lukostreľbe.
“Nehnevaj sa na mňa, Herakles,” povedal hrdinovi, “musíš sa však očistiť z nepekného
podozrenia. Ked’ si odišiel z otcovho hradu, stratili sa z kráľovských maštali kone a muly a otec si myslí, že si ich odviedol. Poď mi
pomôcť nájsť zlodeja a tak sa zbavíš podozrenia.”
Nespravodlivé obvinenie prebudilo v Heraklovi zlú prchkosť. Chytil v zlosti
kráľovského syna cez pás a hodil ho do priepasti. Neblahý posol si pádom zlomil väzy.
Heraklova prchkosť rozhnevala vládcu bohov Dia,
jeho otca. Obdaril ho silou, aby pomáhala tam, kde treba pomôcť, a nie preto, aby v zlosti vraždil. Potrestal hrdinu zlou horúčkou. Silný
Herakles odrazu zoslabol a tackal sa ako vetchý starec. Horúčka mu spaľovala všetky sily. Utýraný chorobou navštívil delfskú veštiareň.
Veštba mu prikázala: “Daj sa predať na tri roky do otroctva, tak udobríš bohov.”
Skľúčený Herakles vstúpil s niekoľkými
priateľmi na loď plávajúcu do Ázie a dal sa tam nimi predať do otroctva. Silný, statný hrdina našiel skoro vznešeného kupca. Kúpila ho
kráľovná Omfale. Herakles vyzdravel a nezaháľal. Pomohol kráľovnej vyhubiť v jej krajine zbojníkov a správal sa tak smelo, že ho
kráľovná obdivovala. Keď sa dozvedela, že ten otrok je slávny silák Herakles, darovala mu slobodu a zahrnula ho v svojom paláci pohodlím. V
pohodlí a prepychu začal pomaly zabúdať na hrdinské cnosti. Mužnú odvahu zamenil za zoženštenosť, obliekal sa ako ženy a slávny luk a
kyjak odpočívali. Ale tri roky predpísané veštbou uplynuli a Herakles sa opäť vzchopil. Rozpomenul sa na svoje činy a opustil kráľovnú i
rozkošnícky záhaľčivý život.
Ešte raz sa Herakles uchádzal o ruku kráľovskej dcéry. Tentoraz sa mu zapáčila krásna Deianeira.
Nebol jediným nápadníkom. O Deianeiru sa uchádzal aj riečny boh Acheloos, ktorý vedel meniť podobu. Prichodil k Deianeirinmu otcovi ako býk,
inokedy ako pestrý drak a potom zase ako človek s býčou hlavou. Deianeire sa boh hnusil a plakala od úzkosti, že šiju odvedie. Herakles
prišiel v pravý čas. Mocný, urastený, s vejúcou levou kožou na pleciach sa Deianeire ihneď zapáčil a vrúcne si želala, aby sa stal jej
mužom
namiesto Acheloa. Kráľ sa bál niektorého z mocných nápadníkov odmietnuť, a preto Heraklovi i Acheloovi navrhol, aby o jeho dcéru
bojovali.
Nápadníci výzvu prijali a pustili sa do boja. Herakles vystreľoval šíp za šípom, a keď to bolo márne, chytil kyjak a búšil do nezničiteľného Acheloa, až sa údery rozliehali po celom paláci. Riečny boh naopak prenasledoval Herakla a snažil sa ho nabodnúť na svoje býčie rohy. Herakles radšej odhodil kyjak, objal Acheloa cez pás a začal s ním zápasiť. Opreli sa hrudou o hruď, na sluchách im vystúpili žily, ale nepovolili. S prepletenými údmi spadli na zem a tu sa Heraklovi podarilo dostať navrch. Pritisol boha o zem. Acheloos sa premenil na klzkého hada a snažil sa Heraklovi vyšmyknúť. Hrdina neuvoľnil železný stisk a bol by hada rozmliaždil, keby sa nebol odrazu premenil na býka. Býk sklonil hlavu a chystal sa zaútočiť. Herakles uchopil býka za roh a hodil ním tak mocne o zem, že mu ulomil roh. Tu Acheloos uznal porážku a zmizol z paláca.
Slávila sa veľkolepá svadba. Herakles si vzal Deianeiru za ženu a po dlhom čase našiel pokoj. Narodil sa im synček, dali mu meno Hyllos a Deianeira si myslela, že nič nemôže ohroziť jej šťastie. Ale starý nepokoj v Heraklovi iba driemal a z času na čas sa prebúdzal vždy mocnejšie. Nevedel vydržať stále na tom istom mieste. Prišlo mu na um, že by mohol aspoň navštíviť starého priateľa. Na návštevu sa vybral s manželkou. Cestou prišli k širokej rieke, cez ktorú prenášal pocestných kentaurus. Boli dobrí a múdri kentaurovia, taký bol aj kentaurus, ktorý učil Iasona, ale boli aj zlí a zlomyseľní kentaurovia. Taký bol aj kentaurus, ktorý prenášal pocestných cez rieku. Herakles nepotreboval pomoc, vkročil do prúdu sám, kentaurovi zveril manželku, aby ju za odmenu preniesol na druhý breh. Kentaurus niesol Heraklovu manželku cez rieku a krásna Deianeira sa mu zapáčila. Poponáhľal sa, a keď videl, že Herakles ostal vzadu, chcel mu Deianeiru uniesť. Herakles ihneď videl, že ide o zradu, a vystrelil za utekajúcim kentaurom jedovatý šíp. Zasiahol ho na veľkú diaľku a kentaurus padol. Z hrude sa mu valila krv. Slabnúcim hlasom povedal Deianeire: “Rád by som ti, krásna Deianeira, niečo dal, prv než umriem, aby si vedela, že nie som taký zlý, ako si Herakles myslí. Rýchle si nachytaj do nádobky krv, ktorá mi vyteká z rany. Keby Herakles na teba niekedy zabúdal alebo ťa chcel opustiť, nafarbi mu tou krvou odev a nikdy ťa neopustí. Ale sa neprezraď, čaro by stratilo moc.”
Kentaurus dohovoril a vydýchol posledný raz. Deianeira mu uverila, nachytala teplej krvi a nádobku rýchle ukryla, lebo Herakles sa
už blížil veľkými skokmi. Cesta k hrdinovmu priateľovi im potom ubehla pokojne a bez dobrodružstiev.
Onedlho po tejto príhode vydal sa
Herakles na vojnovú výpravu proti Iolinmu otcovi. Nemohol mu zabudnúť dávne porušenie sľubu i to, že sa ho opovážil obviniť z krádeže
koni. Pritiahol s vojskom ku
kráľovmu mestu, obliehal ho a dobyl. Mesto i hrad pohltili plamene a kráľ našiel v sutinách smrť. Jeho dcéru
Iolu Herakles zajal a poslal s ostatnými zajatcami domov k manželke.
Deianeira netrpezlivo čakala v paláci na správy. S veľkou slávou
pritiahlo pred palác posolstvo od Herakla s prúdom zajatcov.
“Dobyli sme víťazstvo,” hlásili poslovia Deianeire, “podsvetie sa
naplnilo našimi nepriateľmi. Tuhľa ti posiela Herakles zajatcov a čoskoro príde s vojskom aj on.”
Deianeira si prezerala zajatcov a
zastala pred pôvabným dievčaťom.
“Kto je to?” spýtala sa jedného z poslov a ukázala na plačúce dievča.
“To dievča je
kráľovská dcéra Iola,” odpovedal posol, “Herakles sa kedysi o ňu uchádzal. Vyhral vtedy preteky v streľbe z luku, ale kráľ porušil sľub
a nechcel mu ju dať za ženu.”
Na Deianeiru padol smútok a úzkosť. Bála sa, že ju Herakles zavrhne, keď si priviedol do domu Iolu.
Bála sa, že pre cudziu kráľovskú dcéru zabudne na ňu, na Deianeiru. Neradostné myšlienky ju prenasledovali na každom kroku. V úzkostiach
jej prišla na um kentaurova rada. Zobrala z úkrytu nádobku s kentaurovou krvou a odišla s ňou do pivnice pod palácom, aby ju nik nevidel. V
pivnici ofarbila krvou nové rúcho, ktoré Heraklovi prichystala. Nádherne ofarbený odev odovzdala služobníkovi. Mal ho odniesť s pozdravom ako
dar víťaznému Heraklovi.
Dni sa míňali a Herakles sa nevracal. Syn Hyllos sa mu vybral naproti. Chcel priniesť nedočkavej matke najnovšie
správy. Domov sa vrátil s plačom a bez otca. Vzlykajúc rozprával matke, čoho bol svedkom.
Herakles chystal po skončenom boji obetu
nesmrteľným bohom. Na slávnosť si obliekol nové rúcho od Deianeiry. Odrazu uprostred obradov, keď už dym obety stúpal k nebesiam, padol
Herakles na zem v ukrutných bolestiach. Kričal, akoby ho driapali a trhali zúrivé šelmy, a jeho prvým slovom bolo manželkino meno:
“Deianeira! Šaty, ktoré si mi poslala, mi spálili krv i kosti v tele . . . Rýchle ma odneste na loď, odvezte ma, aby som nezomrel v
cudzine!”
Deianeira zdesená počúvala syna, v zúfalstve vybehla zo siene do svojej komnaty a prebodla sa mečom. Neskoro jej prišiel Hyllos
na pomoc. Jej duša už bola na ceste do ríše tieňov.
Umierajúci Herakles priplával do vlasti a dal sa odniesť na vrchol hory. Tam
priatelia postavili hranicu, hrdina si na ňu sadol a prosil, aby hranicu podpálili. Ale ani jeden z priateľov sa na to nechcel odhodlať. Po dlhom
zdráhaní zodvihol napokon Filoktetes horiacu fakľu. Umierajúci hrdina mu za tú službu poručil luk a smrtiace šípy. Len čo vyšľahli
plamene, zbehli z oblohy ohnivé blesky a zaburácal mohutný hrom. Hustý mrak plný svetla sa spustil na hranicu a odniesol hrdinu na Olymp. Palas
Aténa odviedla Herakla do nebeskej ríše medzi bohov.
Tak sa naplnili slová slepého veštca Teiresia. Po hrdinskom živote plnom práce
čakala Herakla nesmrteľnosť.
A na zemi žila jeho nesmrteľná pamiatka. Všade tam, kde ľuďom pomáhal, kde ich chránil a bránil a zbavoval zla, kde hájil právo proti krivde, vďačne naň spomínali a ctili ho. Od úst k ústam išla povesť o smelom Heraklovi, prechádzala stáročiami až do našich čias. A my ju odovzdáme dnešku a zajtrajšku.