12. Vývoj cirkvi v Uhorsku

12. Vývoj cirkvi v Uhorsku

Cirkev v 14.-16. storočí na Slovensku podliehala mnohým zmenám, no k zmenám, ktoré postavili ľudí proti nej. Cirkev na Slovensku bola pod Ostrihomským arcibiskupstvom, ktoré sídlilo v Trnave. Z tejto hlavnej cirkevnej inštitúcie na jednotlivých územiach boli vybudované biskupstvá a to Nitrianske a Jágerské. V jednotlivých biskupstvách boli povinnosti biskupov danéKódexom kanonického práva, no aj napriek tomu boli porušované. Tu začal vznikať tlak šľachty na dekréty a postihy proti cirkevným hodnostárom....

Napriek tomu, že Anjouovská dynastia sa na uhorský trón dostala za výdatnej pomoci pápežskej stolice a vysokých uhorských hodnostárov, nemohol Ľudovít I. roku 1351 odolať nátlaku šľachty, o ktorú sa pri svojich dynastických a veľmocenských podujatiach v prvom rade opieral, aby jeho dekrét neobsahoval aj také články, ktoré sa čiastočne dotýkali záujmov cirkvi, najmä vysokých cirkevných hodnostárov. Zdôraznilo sa, že cirkevné osoby môžu právoplatne nadobúdať majetky iba privilegiálnymi listinami vydanými kráľom, kráľovnou, alebo ich zastupujúcimi hodnostármi. Tiež sa zakazovalo, že cirkevné osoby, počas majetkových sporov so šľachticmi, nesmú ich vylúčiť z cirkvi, ani dať do kliatby a ak prehrajú spor a sú odsúdení, majú ich postihnúť také isté tresty, aké by boli postihli ich šľachtických odporcov. Do zákonu z roku 1397 veľmoži a šľachtici vložili aj článok o tom, že celý klérus má dať polovicu svojich príjmov na vtedajšiu vojnu.

Všetky tieto nariadenia však nijako podstatne nenarušili dominantné postavenie cirkvi, ani vysokých cirkevných hodnostárov (prelátov), lebo išlo vlastne o zakázanie prehmatov a podvodných manipulácií páchaných prelátmi na upevnenie ich moci a majetkového postavenia inštitúcií, na ktorých čele stáli. Vplyv cirkvi nezabezpečovala len jej majetková základňa. Aj kráľovská kancelária, ústredný úrad, majúci vplyv na správu celého kráľovstva, bola v rukách cirkevných osôb, od jej predstaveného, hlavného kancelára, ktorým spravidla býval ostrihomský arcibiskup, až po notára a pisárov. Ktorí takmer všetci pochádzali z radov kléru. Úlohou kancelárie bolo nielen vyhotovovať listiny panovníka a vysokých hodnostárov, ale aj vykonávať súdne vyšetrovania a spolupôsobiť pri medzinárodných diplomatických vyjednávaniach. Veľkú časť súdnej vyšetrovateľskej služby v stoliciach vykonávali hodnoverné miesta, ktorých personál sa takisto skladal z príslušníkov kléru, pretože hodnoverné miesta boli zriadené pri cirkevných inštitúciách. Príslušníci kléru aj naďalej podliehali výlučne cirkevným súdom. Do ich kompetencie však patrilo aj manželské právo a venné právo.
Roľníci a vinohradníci platili svojim zemepánom deviatok- deviatu desatinu zo svojej úrody a samozrejme, aj desiatok cirkvi. Cirkevní feudáli si sami vyberali od svojich poddaných desiatok aj desiatok (spolu dve desatiny, čiže jednu pätinu). Dôležité bolo ustanovenie, že nedodržanie týchto predpisov sa bude trestať odňatím majetku.

Sociálna diferenciácia a triedny boj sa uskutočňovali nielen medzi vládnucou a podriadenou vrstvou obyvateľstva ale aj medzi najvyššími vrstvami- šľachta a klérus. Cirkev, skladajúca sa z vrstvy vysokých cirkevných hodnostárov a z nižšej vrstvy, do ktorej patrili farári, kapláni a rehoľníci pôsobiaci medzi ľudom, mali neraz protichodné záujmy ako šľachta. Cirkev sa stále snažila posilniť si svoju majetkovú základňu a získať čo najväčší vplyv a moc v krajine, čo , prirodzene, mohla dosiahnuť iba na úkor šľachty, ktorá mala podobné tendencie.

Kultúrny vývoj v 14.storočí bol v znamení tendencií poznačených výrazne krízovými otrasmi v cirkvi, ktorá mala aj naďalej v rukách monopol vzdelania a neobmedzeného ideového pôsobenia na všetky vrstvy feudálnej spoločnosti. Do radov vzdelancov však postupne preniká aj laický element, svetskí „literáti“ a rozvoj myslenia a vzdelania sa nesústreďuje výlučne iba v cirkevných inštitúciách, ale čoraz vo väčšej miere aj v prostredí mestských kancelárií a iných zariadení. Život v cirkevných ustanovizniach charakterizovala deformácia a všeobecný úpadok. Mocenská autorita pápeža sa oslabila najmä v období tzv. Veľkého rozkolu, keď na čele cirkvi stáli dvaja a potom traja pápeži, ktorí sa navzájom stíhali cirkevnými trestami. Dôsledky rozvratu najvyššej cirkevnej reprezentácie mali odraz v celom zložitom mechanizme cirkvi. Rástol počet búl prideľujúcich rozličné cirkevné benefíciá a pápežská kúria nevystupovala účinne proti rozmáhajúcemu sa mnohoobročníctvu (sústredenie niekoľkých cirkevných obročí v rukách jedinej osoby). Rozmáhala sa prax prideľovania cirkevných hodností príslušníkom vysokej šľachty nie podľa zásluh v cirkevnej sfére lež z príbuzenských alebo iných dôvodov a to bez ohľadu na cirkevné svätenia. Neraz sa dávali jednotlivci vysvätiť za kňaza až po vymenovaní za biskupa. Hromadenie bohatstva, luxusný a parazitný spôsob života vysokého kléru pomáhal udomácňovať inštitúciu gubernátorov, čiže prideľovanie bohatých kláštorov a opátstiev do správy svetského duchovenstva. Gubernátori zvyčajne využívali len hmotné výhody, čo sa odrazilo v uvoľnení kláštornej disciplíny a v morálnom úpadku. V záujme zvyšovania ekonomickej a politickej moci premenila pápežská kúria na predmet obchodu nielen prebendy, hodnosti a funkcie, ale aj duchovné hodnoty (sviatosti, odpustky). Toto všetko prispelo k prehodnoteniu kresťanskej ideológie - kreformácii.
 

REHOLE V 14. – 16. STOROČÍ

V stredoveku boli kláštori u nás – tak ako v celej Európe duchovnými i civilizačnými strediskami, miestami modlitby a bohoslužby, šíriteľmi evanjelia, prvými školami a nemocnicami a sociálnymi ústavmi. Spájali Slovensko s celou Európov, cez misie aj s celým svetom.

Úpadok cirkevnej disciplíny sa v neskorom stredoveku prejavoval v kláštoroch. Zo starších reholí si len kartuziáni a sčasti cisterciáni zachovali starú disciplínu, ostatné rehole porušovali najmä sľub chudoby. Rehoľníci začali mať vlastný majetok, nezachovávali klauzúru, v kláštoroch vládla rozmanitosť a pôžitkárstvo. Kláštorny majetok sa zvyčajne delil na dve časti: pre opáta a pre bratov. Kde-tu podelili majetok na prebendky, ktoré dostávali rehoľníci na spôsob benefícii. Kláštory sa menili nazaopatrovacie ústavy pre šľachtických synov. Na kláštory pôsobili aj časté vojny a občianske nepokoje. A nákazlivé choroby v tom období veľmi preriedili rady rehoľníkov.

Rehoľníci neboli v 14. a 15. storočí na takej úrovni ako v 13. storočí. Rehoľníci stáli mravne nižšie ako svetský klérus. Je charakteristické, že veľa nespokojných rehoľníkov využilo Lutherovu reformáciu na vystúpenie z kláštorov a zbavenie sa rehoľných sľubov. Medzi františkánmi observantmi a dominikánmi sa našli ľudia, ktorí sa snažili o reformu kláštorov.
Svoju stopu zanechali rehole na Slovensku, na názvoch Slovenských miest a obcí napr.: Hroňský Beňadik, Mnešice (dnes časť Nového mesta nad Váhom), Mníchova Lehota, Mníšany (dnes časť obce Magnezitovce), Mníšk nad Hlínom, Opatová, Opatovce, Opatovský Sokolovec, Opatovec nad Váhom, Opatovce nad Žitavou (dnes časť obce Žitavany)
 

REHOĽE

Benediktíni – opátstva stáli väčšinou na vrchoch, mnísi sa zaoberali modlitbou, prácou na poli, v lesoch, remeslami či opisovaním kódexov. Opátstva mali benediktíni tieto: Sv. Hypolita na Zobore (r.1468 – odtiaľ mnísi odišli po zásahu ostrihomského arcibiskupa Jána), Hronský Beňadik, Krásna nad Hornádom, Rimavské Janovce, Ludanice, Hronovce pri Želiezovciach, Hrabkov, Opátstva pri Košiciach, Strážky pri Spišskej Belej. Rezidencie mali benediktíni v Diakovcia (od r. 1001), Trnave, Modre a Bratislave
Premonštráti – viaceré premonštrátske kláštory boli hodnovernými miestami, kde sa overovala platnosť a pravosť dôležitých dokumentov. Preto k nim patrili vzácne archívy a knižnice

Cisterciáni – opátstvo si založili v Bardejove, pri Ostrihime, v Lipovníku pri Krásnej Hôrke, v Lučenci a Spišskom Štiavníku. Povzniesli obrábanie pôdy, lesné hospodárstvo a remeslá, učili vyrábať vlnu aj plátno, pestovať záhradné plodiny a pod. Starali sa o chudobných, pocestných a chorých
Templári – svoje hospice mali (pravdepodobne) na Oravskom zámku, v Ilave a v Ružomberku

Dominikáni – kláštor mali v Košiciach v r. 1552 v čase náboženských svárov, podľahol kláštor aj s kostolom požiaru. Vrátili sa do neho v r. 1680. Ďalšie kláštory v Banskej Štiavnici, Gelnici, Trnave, Komárne, Kemnici, ,,veľký šariš“.
Františkáni – V 14. storočí sa pod tlakom Turkov začali sťahovať na sever Slovania z Balkánskeho polostrova a týchto prisťahovalcov nasledovali aj františkáni-observanti z Bosny, ktorí tiež zakladali kl´štory na Slovensku. V roku 1444 vytvoriliUhorskú vikáriu observantov. V roku 1517 sa vikária premenila na provinciu najsvätejšieho spasiteľa. Jej sídlo sa menilo a do jej provincie patrili kláštory na severnom, strednom a východnom Slovensku. Druhá vetva františkánov, minoriti, vytvorila provinciu Panny na západnom a juhozápadnom Slovensku. Definitívne o vzniku dvoch františkánskych provincií v Uhorsku rozhodla generálna františkánska kapitula v Španielsku v r. 1523. Ich pomenovanie trvalo až do 19. storočia

Kartuziáni – kláštory mali na Spiši: na skale útočišťa nad Letanovcami a v Lechnici pri Dunajci. Po zrušení kláštora na Skale útočišťa v r. 1543 sa jeho knižnica previezla do Lechnického kláštora.
Pavlíni – Kláštory mali v Horných Lefantovciach (1369), Mariánke ((1377), Beckove (1430), Trebišove (1504). V Mariánke mali ,, studium generale“ kde členovia rádu študovali teológiu a filozofiu

Jezuiti – na Slovensko prišli v roku 1561. Prvý dom mali v Trnave, kde vziklo i prvé jezuitské kolégium (1561-1567). O ich hmotné zabezpečenie sa postaral Ferdinand I. – pridelil im majetky opátstva binského a sepláckeho. Jezuiti tu pracovali v škole, na kazateľnici i v spovednici avšak kvôli finančným ťažkostiam v roku 1567 opustili Trnavu. Vrátili sa ku nám až v r. 1586 keď sa im podarilo získať bývalé premonštrátske opátstvo v kláštore pod Znievom, zriadili tu kolégium, ktoré bolo v roku 1598 prenesené do Šale nad Váhom.