Slovensko v čase Druhej svetovej vojny

Slovensko v čase Druhej svetovej vojny

Slovensko počas I. Slovenskej republiky (14. 3. 1939 - 8 5. 1945), priebeh SNP (29.

1. 1944 - 27. 10. 1944) a vznik III. ČSR (8. 5. 1945 – 31. 12. 1992)

Vyhlásenie samostatnosti Slovenska bolo jediným reálnym východiskom pre Slovákov z nebezpečných marcových dní roku 1939. Vďaka nemu sa podarilo zabrániť rozdeleniu Slovenska medzi susedov, nemeckej okupácii, ako aj možnej národnej záhube. Nebolo však iba východiskom z krízy, ale i naplnením práva slovenského národa na sebaurčenie, na život vo vlastnom štáte.

Hranice nového štátu síce garantovala nová rozhodujúca európska veľmoc – Nemecko, ale i tak málokto z vtedajších európskych politikov veril, že sa Slovensko ako štát udrží. Aj preto vtedajšia maďarská vláda poslala 23. marca 1939 svoju armádu na východné Slovensko, lebo sa jej zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na opätovné vytvorenie „veľkého Maďarska“ v hraniciach bývalého Uhorska. Maďarské letectvo 24. marca 1939 bombardovalo z obsadeného územia Podkarpatskej Rusi Spišskú Novú Ves a maďarská pozemná armáda v sile 30 000 mužov obsadila niekoľko slovenských obcí v okrese Sobrance. Jej ďalší postup však zastavili dobrovoľníci z Hlinkovej gardy a príslušníci formujúcej sa slovenskej armády pod velením generála Antona Malára v sile 20 000 mužov.

Dobové pramene popisovali trojdňovú maďarsko-slovenskú vojnu nasledovne:

„Útok maďarských vojenských jednotiek sa udial bez vypovedania vojny a napriek predchádzajúcemu uznaniu slovenského štátu. Maďarskí politici a generáli si boli istí

,svojím úspechom . Obsadiť celé Slovensko ,alebo aspoň po Poprad. Vedeli totiž, že predošlá česko-slovenská armáda je v rozklade, Česi a prevažujúci českí velitelia opúšťajú Slovensko a Maďari majú nové talianske zbrane. Okrem toho Maďari stále žili v mylnom presvedčení, že na Slovensku ich obyvateľstvo rozhodne očakáva. Aké bolo napokon ich prekvapenie, keď zistili, že Slováci sa po počiatočnom šoku rozhodli brániť a do boja proti maďarským útočníkom okrem formujúcej sa slovenskej armády zasiahli aj českí vojaci a dôstojníci, ktorí boli postupne na nemeckú žiadosť presúvaní do Protektorátu Čechy a Morava a aj tisíce československých dobrovoľníkov a členov Hlinkovej gardy.“

1. SR v nacistickej Európe krátko zástava SR štátny znak I.SR po vypuknutí II. sv. vojny

Už 25. marca 1939 bolo preto podpísané vojenské prímerie a aj preto táto len trojdňová slovensko - maďarská vojna vošla do dejín pod názvom „Malá vojna“. Slovenské straty činili 22 vojakov, 36 civilistov, 360 slovenských zajatcov a 311 českých zajatcov. Maďarské straty činili 8 vojakov a 30 zajatých.

Následne 4. apríla 1939 bola podpísaná medzi SR a Maďarskom dohoda o nových hraniciach, ktorou Slovensko stratilo v prospech Maďarska ďalšie územie, tentoraz s rozlohou 1697 km2 , na ktorom žilo 69 639 obyvateľov ,z toho bolo 37 786 rusínskej, 26 981 slovenskej a 4 872 ľudí iných národnosti, čo viedlo len k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov medzi oboma štátmi. Štátna moc sa však na Slovensku nezrútila a Slovensko ukázalo, že vie aj samo bez nemeckej pomoci čeliť ozbrojenému útoku.

Územie 1. SR; sivým je vyznačená ochranná zóna Nemecka; červeným územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým územie zabraté Maďarskom po Malej vojne;

ÚLOHA 1: Na základe učebného textu i autentickej ukážky popíšte príčiny, priebeh i dôsledky tzv. Malej vojny................................................................................................

Naďalej do budúcnosti zabezpečiť nedotknuteľnosť hraníc Slovenska mala Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckom a Slovenskom, podpísaná paradoxne v deň maďarského útoku – 23. marca 1939 s platnosťou na 25 rokov, ktorou však Nemecko zároveň čiastočne obmedzilo štátnu suverenitu Slovenska. Slovenská strana sa ňou totiž zaviazala viesť zahraničnú politiku a organizovať svoju armádu v úzkej zhode s Nemeckom. Takisto slovenské hospodárstvo sa malo prispôsobiť nemeckým záujmom a na území západne od Malých Karpát až po Javorníky sa vytvorila tzv. „ochranná

 zóna“, kde si nemecká armáda mohla voľne podľa potreby zriaďovať svoje posádky. Rozhodujúcou inštitúciou vplyvu Nemecka na slovenskú vládu bolo nemecké veľvyslanectvo v Bratislave (veľvyslanci H. Bernard, M. von Kilinger, H. E. Ludin),

ktoré neraz zasahovalo do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Podobne pôsobili na všetkých slovenských ministerstvách a iných dôležitých úradoch aj nemeckí beráteri (poradcovia). Tí sa starali aj o to, aby najdôležitejšie priemyselné podniky boli zverené pod priamu kontrolu Nemecka, resp. aby do najvýznamnejších podnikov (napr. zbrojoviek na Považí) boli dosadení nemeckí vojenskí pridelenci. Slovensko tak mimo iné platilo za tzv. ochrannú zmluvu zaručujúcu mu ochranu a integritu jeho územia aj jednostrannou orientáciou slovenského priemyslu na potreby Nemecka, kam smerovalo 70% slovenského exportu.

V plánoch Berlína predstavovala Slovenská republika „vzorový štát“ malého národa, ktorý mal dokazovať, že aj malé národy strednej a juhovýchodnej Európy majú šancu na vlastnú štátnu existenciu, ak sa poslušne podriadia Nemecku a príjmu jeho spojenectvo a ochranu a zároveň sa aj, po vypuknutí vojny, pričinia o „konečné nemecké víťazstvo“ (z Hitlerových dochovaných dokumentov však vyplýva, že aj po prípadnej víťaznej vojne by Hitler dlho Slovensko ani ostatné nemecké satelity dlho netrpel ako samostatné štáty, ale ich obyvateľstvo plánoval ponemčiť, resp. rasovo nevhodné typy obyvateľov „spojeneckých štátov“ vysťahovať).

Rozloha Slovenskej republiky roku 1939 predstavovala 38 055 km štvorcových územia s počtom obyvateľov 2 690 000, z ktorých 86% - 2 230 000 tvorili Slováci, 5% - 130

000 Nemci, 3% - 89 000 Židia, 3% - 70 000 Rusíni, 2% - 65 000 Maďari a 1% - 31 000 Česi.

Hymnu I.SR tvorila pieseň „Hej, Slováci“. Mottom štátu bolo krédo: Verní sebe, svorne napred!

Prvú vládu Slovenského štátu tvorili:

Dr. Jozef Tiso (predseda vlády); Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády); Karol Sidor (minister vnútra); Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany); Jozef Sivák (minister školstva); Gejza Medrický (minister hospodárstva); Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahraničia); Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia); Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií) a Július Stano (minister dopravy a verejných prác).

Jozef Tiso Vojtech Tuka Karol Sidor Ferdinand Čatloš Medzinárodné uznanie Slovenku uľahčil aj fakt, že nebolo vojnovým štátom (ako napr. Chorvátsko), pretože vzniklo pol roka pred vypuknutím vojny. Prvú Slovenskú republiku uznalo 27 štátov sveta, medzi nimi aj rozhodujúce veľmoci ako Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Sovietsky zväz, Japonsko, Vatikán (spomedzi veľmocí neuznali SR jedine USA) či aj neutrálne štáty ako Španielsko, Švédsko a Švajčiarsko. Budovať slovenskú zahraničnú politiku začal prvý minister zahraničia SR

 Ferdinand Durčanský, ktorý sa odklonil od radikálov HSLS k umiernenému Tisovmu krídlu a snažil sa obmedziť vplyv Nemecka na zahraničnú orientáciu Slovenska a po vypuknutí vojny sa dokonca zaoberal na vtedajšie pomery nereálnou myšlienkou neutrality Slovenska.

Táto iluzórnosť realizácie vlastnej zahraničnej politiky sa prejavila hneď pri vypuknutí

1. svetovej vojny septembra 1939. Keďže Poľsko odmietlo nemecké územné nároky

a začalo sa orientovať na Veľkú Britániu, Nemecko naň zaútočilo, pričom Slovensko využilo ako nástupište svojich armád na útok proti Poľsku z juhu, hoci Slovensko malo zostať podľa pôvodnej dohody s Nemeckom počas poľsko-nemeckej vojny neutrálne. Slovenské ozbrojené sily však boli podriadené nemeckému veleniu a to nedodržalo sľub a zatiahlo do ťaženia proti Poľsku aj slovenskú armádu a oddiely Hlinkovej gardy. Slováci zaznamenali 18 mŕtvych a 46 zranených a do 15. septembra 1939 sa slovenské jednotky stiahli späť na Slovensko. Slovensko netúžilo po poľskom území a za svoju účasť na vojne si na Nemecku vymienilo iba územia obývané slovenskou menšinou, ktoré Poľsko získalo na úkor Slovenska v rokoch 1920 a 1938.

ÚLOHA 2: Objasnite termíny: Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckom a Slovenskom a nemeckí beráteri ; vysvetlite postavenie a význam nemeckého veľvyslanectva v Bratislave a popíšte príčiny, priebeh a výsledky slovenského vojenského ťaženia v Poľsku.............................................................................................

Politický systém I. Slovenskej republiky (14. marec 1939 - 8. máj 1945) sa odvíjal od Ústavy, ktorú prijal Snem Slovenskej republiky 21. júla 1939. Vychádzala z liberalisticko-demokratických prvkov ústavy I. ČSR (delenie štátnej moci) ako aj z ústav autoritatívnych štátov Rakúska a Portugalska, ale aj z kresťanských prvkov pápežských encyklík (z encykliky Rerum Novarum z roku 1890 a Quadragesimo anno z roku 1931). Podľa ústavy bola I.SR štátom s autoritatívnym systémom so stavovským zriadením, ktoré však pre Hitlerov odpor nebolo nikdy uvedené do praxe. Oficiálny názov štátu znel „Slovenská republika“. Územie štátu bolo rozdelené na 6 žúp (Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Pohronskú, Podtatranskú a Sarišsko- zemplínsku) a 61 okresov, hlavným mestom bola Bratislava.

administratívne členenie I.SR

Všetku moc v štáte mala HSĽS, ktorej vedúce postavenie v štáte bolo zakotvené aj priamo v Ústave SR, ktorej paragraf 58 priamo hovoril, že „slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej ľudovej strany – strany slovenskej národnej jednoty.“ Najvyššie stranícke a štátne funkcie tak boli kumulované v rukách tých istých ľudí a HSĽS sa tak profilovala ako štátostrana. Zároveň bola aj jedinou povolenou slovenskou politickou stranou.

Popri HSĽS na Slovensku existovali len politické strany národnostných menšín: nemecká Deutsche Partei pod vedením Franza Karmasina a Maďarská strana na Slovensku vedená Jánošom Esterházym, pričom menšiny mali na Slovensku aj vlastné spolky, školy a tlač. HSĽS disponovala aj vlastnými monopolnými organizáciami: jednotnou a jedinou slovenskou polovojenskou organizáciou – Hlinkova garda (HG) a jednotnou a jedinou slovenskou mládežníckou organizáciou – Hlinkova mládež (HM) vytvorenými podľa vzoru nacistického Nemecka. Pod patronátom HSĽS pôsobili aj jednotné odbory. Za predsedu HSĽS bol na jej zjazde v Trenčíne 1. októbra 1939

zvolený Jozef Tiso, čo znamenalo aj získanie prevahy umierneného krídla nad tzv. radikálmi v rámci HSĽS, čo potvrdilo 26. októbra 1939 aj jednohlasné zvolenie slovenského parlamentu Jozefa Tisa za prezidenta Slovenskej republiky. Tisovo neohrozené autoritatívne postavenie v štáte ešte upevnilo aj prijatie Zákona o HSĽS slovenským snemom z 22. októbra 1942, ktorým Tiso prijal zo zákona mu prislúchajúci titul vodca. Ako Vodca mohol potom prezident Tiso vydávať dekréty s povahou ústavného zákona (mohol meniť ústavu), riadil vládu (ktorá zasa postupne preberala právomoci čoraz viac degradovaného Snemu Slovenskej republiky, keď parlamentné zákony boli nahrádzané vládnymi nariadeniami), určoval politiku HSĽS a tým i politiku celého štátu.

zástava Hlinkovej strany a Hlinkovej mládeže Alexander Mach Ferdinand Ďurčanský

Na Slovensku totiž neustále súperila radikálna a umiernená skupina politikov v rámci HSĽS a štátu. Radikáli HSĽS vedení Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom neboli spokojní s pomermi na Slovensku, žiadali rýchle „riešenie českej a židovskej otázky“ a represívne zásahy proti predstaviteľom bývalých čechoslovakistických politických strán, chceli novelizovať ústavu a zrušiť Snem Slovenskej republiky. Na uskutočnenie týchto plánov im však chýbala dostatočná politická moc i podpora medzi slovenským obyvateľstvom. Skutočnú popularitu medzi obyvateľstvom mal totiž Jozef Tiso a jeho umiernení konzervatívci HSĽS, predovšetkým minister zahraničia a vnútra Ferdinand Durčanský a predseda parlamentu Martin Sokol, ktorí takémuto smerovaniu politiky bránili. Umiernení politici mali prevahu aj v HSĽS, o ktorú sa aj opierali. Radikáli sa zasa opierali o Hlinkovu gardu na čele s Alexandrom Machom. Chýbajúcu oporu doma si chceli radikáli vynahradiť v zahraničí – v Nemecku (spoliehali sa na Hitlerov mocensko – politický zásah v ich prospech).

Snaha radikálov dostať sa k moci vyústila už vo februári 1940 do politickej krízy, ktorú Tiso riešil odvolaním Alexandra Macha z funkcie veliteľa HG a za jeho nástupcu vymenoval svojho prívrženca Františka Galana. Nemecko, dovtedy zamestnané vojnou proti Francúzsku, sa nato rozhodlo energicky zasiahnuť. Nemecký vyslanec H. Bernard opustil v máji Bratislavu a pre Hitlera vypracoval „plán riešenia slovenskej vládnej krízy“. Na jeho základe boli Tiso, Tuka a Mach v dňoch 27. – 28. júla 1940 pozvaní na rokovania do Salzburgu, na ktorých Hitler otvorene vyjadril svoju nespokojnosť so slovenskou politikou a úplne nediplomaticky zasiahol do suverenity SR, keď Tisovi ultimatívne nadiktoval nové personálne zloženie slovenskej vlády. Tiso musel odvolať ministra zahraničia a vnútra Ferdinanda Durčanského, Vojtech Tuka sa stal okrem predsedu vlády aj ministrom zahraničia a Alexander Mach sa stal ministrom vnútra i opätovným veliteľom HG. Ďalším zmenám vo vláde sa už Tiso ubránil, napriek tomu však „Salzburg“ posilnil mocenské pozície radikálov a priniesol zvýšenie politickej i hospodárskej pripútanosti Slovenska k Nemecku, ako aj radikálny obrat v postoji k tzv. židovskej otázke.

Boj umiernenej skupiny s radikálmi pokračoval aj v ďalších rokoch, aby sa napokon prijatím vodcovského princípu v osobe Jozefa Tisu roku 1942 skončil víťazstvom konzervatívcov, keďže sa za umiernené krídlo napokon postavilo i Nemecko. Okrem všeobecnej podpory u Slovákov malo totiž aj schopnejšie, početnejšie a kvalifikovanejšie zázemie spolupracovníkov ako radikáli a Nemecko si chcelo na Slovensku zabezpečiť predovšetkým pokoj, plynulú hospodársku činnosť v prospech

„ríše“ a samozrejme aj primeranú mieru kolaborácie, čo mu umiernené krídlo mohlo zabezpečiť s väčšou istotou, ako medzi slovenským obyvateľstvom neveľmi vplyvní a populárni radikáli.

V I. SR dochádzalo aj k prenasledovaniu občanov z politických dôvodov, najmä komunistov. Väznili ich v pracovnom tábore v Ilave. Na rozdiel od veľkej časti vtedajšej vojnovej Európy však neboli rozsudky také prísne. Na Slovensku nepôsobili žiadne mimoriadne súdy a súdnictvo si zachovalo vysoký stupeň nezávislosti, čo sa prejavovalo aj v nízkych trestoch za politické činy namierené proti štátu a jeho režimu. Priam raritou na vtedajšie európske pomery bolo, že až do nemeckej okupácie Slovenska na jeseň 1944 nebol na Slovensku vykonaný ani jediný rozsudok smrti z politických dôvodov.

Až do salzburských rokovaní sa židovská otázka na Slovensku chápala ako sociálny problém a slovenská vláda diskrimináciu Židov obmedzila len na čiastočnú arizáciu (prevod židovského majetku do rúk Nežidov – „árijcov“) židovských podnikov a pôdy a zo zákona vylúčila Židov z politického života a niektorých profesií. Nemecko však nebolo spokojné s takýmto „benevolentným“ prístupom k Židom. Po „Salzburgu“ a posilnení vplyvu radikálov preto v septembri 1940 prijal slovenský snem na návrh predsedu vlády Vojtecha Tuku zákon, ktorým splnomocnil vládu urobiť všetko na úplné vylúčenie Židov aj z hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku, keďže z politického života boli úplne vylúčení už na základe predchádzajúcich zákonov. Toto nariadenie „O právnom postavení Židov“ známe pod názvom Židovský kódex napokon slovenská vláda vydala 9. septembra 1941. Podľa vzoru tzv. norimberských rasových zákonov (prijatých v Nemecku už roku 1935) boli touto zbierkou predpisov a zákonov slovenskí Židia úplne vylúčení zo slovenskej spoločnosti, boli zbavení všetkých politických, občianskych práv a majetku, museli chodiť označení, radikálne bola obmedzená aj ich osobná sloboda a mali aj zakázané uzatvárať manželstvá s Nežidmi.

hanlivá kresba šesťcípe žlté Dávidove hviezdy deportácie Židov zo Slovenska na židovskom dome musel nosiť každý slovenský Žid

od 6.rokov

Prezident Tiso síce presadil v Židovskom kódexe paragraf 255, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia, no výnimky dostalo iba niekoľko stoviek profesijne významných Židov, najmä lekárov. Drvivá väčšina z 88 900 slovenských Židov, ktorí nedostali výnimky, tak bola sústredená v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a Vyhniach, kde popri nútených prácach čakali na svoj ďalší osud. Proti kódexu protestovali slovenskí katolícki i evanjelickí biskupi.

Po tajnej dohode s Nemeckom Vojtech Tuka a Alexander Mach bez vedomia prezidenta Tisa a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov (nútené vysťahovanie – vysídlenie z určitého územia) z územia Slovenska do nemeckých táborov na území okupovaného Poľska. Keď sa aj Tiso dozvedel o plánovaných deportáciách, zostal pasívny, lebo akciu považoval za vec radikálov a nezasiahol tak v prospech Židov. Prvý transport z Popradu opustil Slovensko 25. marca 1942 a do konca októbra 1942 bolo

deportovaných 58 600 Židov. Nemecko sa zaručilo, že so slovenskými Židmi bude dobre zaobchádzať. Tábory, do ktorých Židia prichádzali, však neboli pracovné, ale vyhladzovacie, čakala ich tu istá smrť. Slovenská republika tak bola popri Nemecku jedinou krajinou, ktorá uskutočnila deportácie Židov do vyhladzovacích táborov vlastnými mocenskými a administratívnymi prostriedkami (za každého vyvezeného Žida ešte k tomu slovenská vláda zaplatila Nemecku aj 500 mariek). Zároveň však bola aj jedinou krajinou, ktorá po rastúcom odpore slovenskej verejnosti a správach o tom, čo sa so Židmi v „táboroch smrti“ deje, transporty zastavila a obnovili ich až nemecké okupačné sily na jeseň 1944 po príchode na Slovensko. Zo Slovenska bolo potom počas SNP a jeho potlačení deportovaných ďalších 12 000 Židov, celkovo tak bolo zo Slovenska deportovaných približne 70 000 Židov, z ktorých asi 67 000 zahynulo. Deportácie Židov zo Slovenska neboli samozrejme ojedinelou akciou, ale súčasťou premysleného nacistického plánu na „konečné riešenie“ tzv. židovskej otázky v celej Európe vypracovaného 20. januára 1942 na dôvernej schôdzke nemeckých politikov vo Wannsee na predmestí Berlína.

ÚLOHA 3: Charakterizujte postavenie HSĽS a Jozefa Tisa v I. SR; vysvetlite rozdiel medzi tzv. radikálmi a umiernenými v rámci HSĽS ako aj dôsledky Salzburgských rokovaní pre vnútornú politiku I. SR a objasnite aj význam termínov Židovský kódex a deportácie Židov..............................................................................................................

Vojtech Tuka považoval za prestížnu účasť Slovenska vo vojne proti Sovietskemu

 zväzu, preto bez vedomia parlamentu a prezidenta Tisu presadil od 22. júna 1941 účasť slovenskej armády na tomto vojnovom ťažení. Na východnom fronte bojovali dve slovenské divízie, tzv. Rýchla divízia a tzv. Zaisťovacia divízia (spolu mali 50 000 mužov), kde sa spolu s nemeckými, talianskymi, rumunskými, maďarskými, chorvátskymi a fínskymi divíziami zúčastnili bojov proti Červenej armáde na Ukrajine a potom aj v Rusku.

generál Anton Malár

počas príhovoru k čiapkové odznaky slovenských vojakov odznak Rýchlej divízie vojakom Rýchlej divízie

Slovenskí vojaci sa dostali až po pohorie Kaukaz a Azovské more. Slovenská vláda

a prezident postupne zmenšovali počet vojakov na fronte len na 13 000 mužov, celkové straty slovenskej armády na východnom fronte predstavovali do ich úplného stiahnutia

1. marca 1944 asi 1 200 padlých, 3 000 ranených a 2 700 nezvestných. V bojoch proti sovietskym letcom sa vyznamenal najmä slovenský letec Jozef Režňák s 32 potvrdenými zostrelmi sovietskych lietadiel.

Praktický koniec vojenskej sily slovenskej armády na východnom fronte prinieslo zajatie 2 700 slovenských vojakov a 50 dôstojníkov pri Melitopole na Kryme v októbri 1943, po čom krátko nato boli zvyšky slovenskej armády presunuté ako tzv. prvá pešia divízia na opevňovacie práce do Talianska a Rumunska.

Obdobie prvej Slovenskej republiky je spojené aj s rozmachom hospodárstva. Počas 20 rokov trvania I. ČSR bolo na Slovensku postavených 1 413 nových rodinných

domov, počas len piatich rokov existencie I. SR ich bolo postavených až 2 250, bolo postavených aj vyše 100 km nových železničných tratí a vzniklo (na základe zákona o spriemyselnení Slovenska z jesene 1940) aj 200 nových priemyselných podnikov. Rýchlym tempom pokračovala elektrifikácia (počet vlastníkov rádií stúpol na 139 000) a začali sa budovať vodné elektrárne na Váhu a Oravská priehrada. Slovenské hospodárstvo viedli skúsení odborníci – guvernér Slovenskej národnej banky Imrich

 Karvaš, predseda Najvyššieho hospodárskeho úradu Peter Zaťko a minister hospodárstva Gejza Medrický, ktorý dokázali urobiť zo Slovenska počas vojny „ostrov relatívneho dostatku“, keď vtedajšia slovenská koruna dostala lichotivú prezývku

„ tatranský dolár“, keďže bola popri švajčiarskom franku a švédskej korune hospodársky najstálejšou menou.

slovenská koruna desať slovenských korún poštové známky I.SR

Veľký rozmach počas I.SR zaznamenala aj slovenská kultúra. Univerzita Komenského premenovaná na Slovenskú univerzitu bola rozšírená o prírodovedeckú a katolícku i evanjelickú bohosloveckú fakultu. V Bratislave rozvinula svoju činnosť z Košíc (Maďarmi okupovaných) presťahovaná Slovenská vysoká škola technická ako aj Vysoká škola obchodná. Vedecká činnosť sa rozvíjala najmä v Matici slovenskej v Martine (jej predsedom bol Jozef Škultéty a správcom Jozef Cíger Hronský) a v Slovenskej akadémii vied a umení v Bratislave s jej troma odbormi: duchovedným, prírodovedným a umenovedným. Kultúrny život na Slovensku sa pri tom rozvíjal bez zásahov cenzúry, hoci samozrejme vznikali aj režim oslavujúce a propagandistické diela. V oblasti literatúry vynikli najmä K. Strmeň, František Švantner, Dominik Tatarka a František Hečko, vo výtvarnom umení Vincent Hložník, v hranom filme Pavol Bielik, v kreslenom filme Viktor Kubal, v divadelníctve F. Hoffmann a J. Jamnický, v hudobnej tvorbe Alexander Moyzes, Eugen Suchoň a Ján Cikker.

ÚLOHA 4: Popíšte príčiny a priebeh účasti Slovenska vo vojne proti Sovietskemu zväzu a charakterizujte stav slovenského hospodárstva i kultúry počas I. SR....................................

Nie všetci ľudia a politici privítali vznik I. SR ako samostatného štátu, keď bol ešte k tomu aj „satelitom“ Nemecka. Časť z nich odišla do emigrácie, kde postupne vytvorili dve zahraničné odbojové centrá – na západe to bol najskôr Paríž a po jeho páde roku 1940 Londýn; na východe vzniklo v Sovietskom zväze podobné centrum v Moskve.

Na čelo londýnskej skupiny emigrantov sa presadil húževnatý staronový prezident ČSR Edvard Beneš , ktorý postupne zlomil opozíciu slovenských exilových politikov Milana Hodžu a Štefana Osuského (chceli aj po porážke Nemecka ponechať existenciu zdemokratizovanej SR či aspoň rozsiahlu autonómiu Slovenska, čo zarytý čechoslovakista Beneš nepripúšťal a oboch intrigami u londýnskej vlády vyštval z Británie) a získal pre seba výnimočné právomoci. Jeho postavenie „stále úradujúceho prezidenta CSR v emigrácii“ však uznávala iba londýnska vláda. Obrat ale prinieslo zapojenie sa I. SR do vojny proti Sovietskemu zväzu, keď ZSSR prestal po vpáde slovenských vojsk na jeho územie oficiálne uznávať I. SR a 18. júla 1941 tak vlády Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu definitívne uznali Benešovu exilovú česko-

slovenskú vládu v Londýne ako „dočasnú česko-slovenskú vládu“ rovnocennú iným vládam na čele s Jánom Šrámkom ako jej predsedom a Edvardom Benešom ako prezidentom budúcej ČSR (Beneš v nej mal faktickú moc a rozhodujúce právomoci). Hlavným politickým programom exilovej vlády ČSR bolo anulovanie „Mníchova“ a opätovný vznik ČSR v jej pôvodných hraniciach.

Na čele moskovskej skupiny emigrantov stál český komunista Klement Gottwald. Ich politika bola veľmi nestála a podriaďovala sa záujmom Sovietskeho zväzu. Navonok aj moskovskí emigranti uznávali Benešovu vládu v Londýne, no odmietli do nej vstúpiť napriek Benešovej ponuke.

Hlavné domáce odbojové centrá boli takisto ako zahraničné dve:

Hybnou silou tzv. Občianskeho odboja boli najmä bývalí agrárnici (Ján Ursíny, Jozef Lettrich a Milan Josko). Ich politickým programom sa stala obnova ČSR v predvojnovej podobe.

Predstavitelia Komunistického odboja (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) však spočiatku vychádzali z negácie režimu „buržoáznej“ I. ČSR a usilovali sa vytvoriť samostatné sovietske Slovensko s režimom podľa modelu ZSSR, alebo uvažovali dokonca o priamom začlenení Slovenska ako zväzovej republiky do ZSSR. Po roku 1943 však aj v domácom slovenskom komunistickom odboji zvíťazila koncepcia obnovy ČSR, ktorá ho zblížila s občianskym odbojom. Komunistický odboj sa riadil inštrukciami z Moskvy, občiansky z Londýna. Obe skupiny sa pripravovali na prevzatie moci na Slovensku, pričom ich ilegálna činnosť vzrástla najmä po februárovom víťazstve Červenej armády nad nemeckou armádou roku 1943 pri Stalingrade, po čom sa začal víťazný postup Sovietov na západ.

Jozef Lettrich Ján Ursíny Karol Šmidke Gustáv Husák L. Novomeský

Keďže koncom roka 1943 bolo viac menej isté, že Sovieti obsadia pri svojom postupe na západ a vytláčaní Nemcov aj územie strednej Európy, Edvard Beneš začal robiť ústretovú politiku voči ZSSR a 12. decembra 1943 uzavrel za ešte neexistujúci česko- slovenský štát Zmluvu o priateľstve, pomoci a povojnovej spolupráci so ZSSR s platnosťou na 20 rokov, ktorá síce garantovala obnovenie česko-slovenského štátu, na druhej strane však ako prvá legalizovala sovietsku politiku v strednej Európe a vytvorila tak predpoklady na budúcu sovietsku „satelizáciu“ obnoveného Česko-Slovenska, keď sľúbila zosúladiť zahraničnú a vnútornú politiku budúcej ČSR so Sovietskym zväzom a rovnako tak prispôsobiť aj hospodárstvo a budovanie armády sovietskym záujmom. Takisto i potvrdzovala českým a slovenským komunistom veľké ústupky v budúcej vláde.

Dňa 25. decembra 1943 uzavreli preto (krátko po Benešovej zmluve so ZSSR) po zdĺhavých a zložitých rokovaniach aj predstavitelia domáceho občianskeho a komunistického odboja tzv. Vianočnú dohodu o vytvorení spoločného odbojového orgánu – Slovenskej národnej rady, ktorá mala vo vhodnej chvíli prevziať politickú moc na Slovensku. Prejavili sa v nej aj odlišné názory oboch skupín na budúci charakter obnoveného štátu. Podľa komunistov totiž mala byť budúca ČSR federatívnym štátom so spojovníkom v oficiálnom názve a cirkev mala byť odlúčená od štátu, občiansky blok sa však postavil proti odluke i spojovníku, preto dohoda iba všeobecne deklarovala princíp spolužitia Čechov a Slovákov ako „rovného s rovným“. Po vojenskej línii začalo pripravovať ozbrojené povstanie tzv. „Vojenské ústredie“ v Banskej Bystrici vedené

podplukovníkom Jánom Golianom, ktoré však väčšmi rešpektovalo Edvarda Beneša ako SNR. Hospodársky zabezpečovali povstanie národohospodári Imrich Karvaš a Peter Zaťko.

Ján Golian Rudolf Viest Imrich Karvaš eter Zaťko

ÚLOHA 5: Vymenujte a charakterizujte obe skupiny domáceho i zahraničného odboja a objasnite význam Zmluvy o priateľstve, pomoci a povojnovej spolupráci so ZSSR ako aj tzv. Vianočnej dohody.....................................................................................................

V júli 1944 sa zrodil aj plán ministra národnej obrany SR generála Ferdinanda Čatloša na štátny prevrat na Slovensku s prechodnou vojenskou diktatúrou no so zachovaním slovenskej štátnosti, na rozdiel od plánov Vojenského ústredia, ktoré rátalo s obnovením ČSR. Čatlošov plán rátal s tým, že keď Červená armáda dosiahne poľské mesto Krakov, dve slovenské divízie pod vedením generála Antona Malára (určené na obranu Karpát) jej otvoria cestu cez Slovensko na juh a západ, čím by aj Slovensko ostalo ušetrené väčšieho vojnového ničenia. Čatloš sa spojil so SNR, ktorej delegácia následne odletela s Čatlošovým memorandom do ZSSR, kde ju však Stalin nechal náročky bez odpovede čakať, pretože mal vlastné zámery, aj keď bol informovaný o prípravách povstania na Slovensku.

Sovietski partizáni, ktorých zhadzovali sovietske lietadlá nad slovenským územím, odmietali taktiež spolupracovať so SNR a napriek jej varovaniam, že to zbytočne priláka pozornosť Nemcov v čase, kedy ešte povstanie nie je plne po všetkých stránkach pripravené, zintenzívnili záškodnícku činnosť voči nemeckému obyvateľstvu na Slovensku a prívržencom režimu I. SR, čo aj skutočne obracalo pozornosť Nemecka na Slovensko a zvyšovalo hrozbu nemeckého vojenského zásahu. „Poslednou kvapkou“ pre nemeckého vyslanca H. Ludina bolo postrieľanie 32 člennej nemeckej vojenskej misie vracajúcej sa z Rumunska na dvore kasární v Martine 28. augusta 1944, po čom Ludin predložil Tisovi oficiálnu žiadosť na nemecký vojenský zásah, a Tiso (hoci sa takémuto riešeniu dovtedy vzpieral) mu už musel dať súhlas na vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska, keďže to už evidentne vypadalo, že slovenskej vláde sa situácia na Slovensku vymkla z rúk.

Vstup nemeckých vojsk na Slovensko 29. augusta 1944 tak vyvolal predčasné povstanie (ktoré povstaleckí politici ešte v septembri 1944 nazvali Slovenským národným povstaním - SNP), ktoré sa ale takto realizovalo v nevýhodnom variante ako reakcia na nemeckú okupáciu a nie ako dostatočne pripravené povstanie zahájené vo vhodnej chvíli v koordinácii s postupom sovietskej armády. Znemožnilo sa tým zapojenie dvoch vynikajúco vyzbrojených východoslovenských divízií, ktoré v ňom mali hrať kľúčovú úlohu, lebo nemecká armáda ich bez odporu 31. augusta 1944 odzbrojila.

Povstanie vyhlásil 29. augusta 1944 podplukovník Ján Golian rozhlasom v Banskej Bystrici (ktorá sa stala centrom povstania) dohovoreným heslom „Začnite s vysťahovaním“. Na čelo povstalcov sa po kratších sporoch s Vojenským ústredím postavila SNR, ktorá 1. septembra 1944 vyhlásila obnovenie ČSR. Z ilegality vyšla na povstaleckom území Komunistická strana Slovenska (KSS – pod jej nátlakom sa s ňou museli zlúčiť aj sociálni demokrati, jej čelnými predstaviteľmi boli Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Karol Šmidke) a z politikov občianskeho odboja sa sformovala

Demokratická strana (DS – zložená najmä z bývalých agrárnikov, jej čelnými predstaviteľmi boli Vavro Šrobár, Ján Ursíny a Jozef Lettrich). Okrem centrálnej SNR preberali moc na nižšej úrovni na povstalcami kontrolovanom území (povstanie sa rozšírilo najmä na strednom Slovensku) nevolené revolučné národné výbory, ktoré uskutočnili na území, ktoré kontrolovali, dve mobilizácie. Hlavná váha bojov s Nemcami tak spočívala na povstaleckej armáde (50 až 60 000 mužov), popri ktorej pôsobilo na povstaleckom území až 12 000 a v nemeckom tyle ďalších 5 500 partizánov (z ktorých 11 700 bolo Slovákov, zvyšok tvorili najmä Česi, Rusi, Ukrajinci, Francúzi, Poliaci, Maďari a Rakúšania ako aj ďalší príslušníci iných národov), na rozdiel od povstaleckej armády sa však na partizánov nedalo vždy spoľahnúť. Povstalecká armáda sa nazývala 1. česko-slovenskou armádou na Slovensku a jej velenie prevzal v októbri 1944 od podplukovníka (a prezidentom Benešom čerstvo menovaného generála) Jána Goliana minister národnej obrany exilovej Benešovej londýnskej vlády - generál Rudolf Viest. Štátmi protihitlerovskej koalície bola uznaná za spojeneckú armádu, čo malo podstatný význam pre ďalší povojnový osud Slovenska.

Prvé dni SNP: -územie obsadené povstalcami (oranžová farba)

-územie verné vláde I. SR (biela farba)

-územie obsadené Maďarskom po Viedenskej arbitráži (zelená farba)

-územie obsadené Nemeckom ako tzv. Ochranná zmluva (šedá farba)

Proti povstalcom bojovala nemecká armáda v sile najskôr 2 neskôr až 4 divízií (35 – 40 000 vojakov), oddiely (slovenskou vládou zriaďovanej) Domobrany a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG). Povstalci mali síce početnú prevahu a výhodu hornatého terénu, boli však zle vyzbrojení. Nemeckých vojakov bolo menej, ale mali lepšiu výzbroj, prevahu ťažkých zbraní (diel a tankov), viac bojových skúseností a lepšie velenie. Najťažšie boje prebiehali pri Strečne v pohorí Malá Fatra, pri Priekope, Hronskej Dúbrave, v Rajeckej Doline a pri Telgárte. Napriek húževnatému odporu povstalcov bolo povstanie od svojho vzniku predurčené na neúspech, keďže Sovietsky zväz mu neposkytol účinnejšiu vojenskú pomoc (obmedzil sa iba na dodávky zbraní, streliva, liekov a prísun 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády) a nedovolil, aby mu pomohli anglo-americkí spojenci, pretože povstalecké územie patrilo do sovietskej operačnej zóny. ZSSR totiž nemal veľký záujem na úspechu povstania, povstalecké letiská Tri Duby a Zolná využívali Sovieti najmä na podporu komunistov a partizánov. Stalin totiž chcel aj za cenu nezmyselných obetí oslobodiť Nemeckom okupované štáty sám - vlastnou Červenou armádou, aby si ich po vojne zaviazal. Nemecké jednotky preto prešli postupne od 18. októbra 1944 do generálnej ofenzívy a 27. októbra 1944 obsadili aj centrum povstania - Banskú Bystricu, čím sa SNP skončilo vojenskou porážkou. Napriek svojmu neúspechu však bolo SNP jedným z najväčších ozbrojených protinacistických vystúpení v Európe počas vojny. Po páde Banskej Bystrice hlavný

veliteľ Viest následne nariadil 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku prejsť do hôr k partizánskemu spôsobu boja (sám Viest spolu aj s Golianom padol 3. novembra 1944 do nemeckého zajatia v Pohronskom Bukovci a miesto ich smrti nie je dodnes známe – pravdepodobne zahynuli v nemeckom tábore Flossenburg).

jeden z povstaleckých 88 mm zachovaný pancierový vlak znak používaný na kanónov bol použitý i pri obrane povstaleckých lietadlách

mostov cez Hron

Hoci bolo SNP porazené, SNR existovala ďalej a na partizánskom a neskôr Sovietmi oslobodzovanom území sa stala orgánom s legislatívnou aj výkonnou mocou pre územie Slovenska (vytvorila tzv. Zbor povereníkov, ktorý fungoval ako slovenská vláda). Nevýhodný variant povstania však priniesol namiesto minimalizovania strát ich zvýšenie, keď na slovenskej strane si bojové operácie počas SNP vyžiadali celkovo asi až 20 000 obetí na životoch. Pri povstaleckých a protipovstaleckých akciách dochádzalo pri tom často i k hrozným individuálnym a hromadným vraždám zajatcov, väzňov, utečencov i civilného obyvateľstva obvineného z nadržiavania jednej alebo druhej strane. Najmä Nemci však zločinne vypálili (často za asistencie POHG) viacero slovenských obcí, napr. Kľak, Ostrý Grúň, Tokajík a Kalište. V Bratislave ďalej pôsobila slovenská vláda, snem a prezident, no skutočnú moc mala na Slovensku nemecká okupačná armáda.

prezident Tiso vyznamenáva v Banskej Bystrici pamätník SNP v Banskej Bystrici nemeckých vojakov, ktorí potlačili povstanie

ÚLOHA 6: Objasnite tzv. Čatlošov plán a popíšte príčiny, priebeh a dôsledky Slovenského národného povstania......................................................................................

Ešte v čase povstaleckých bojov zaútočila z východu cez Karpaty Červená armáda a Prvý česko-slovenský armádny zbor. Vznikol 10. apríla 1944 v ZSSR na základe Benešovej česko-slovensko – sovietskej zmluvy z decembra 1943 pod velením generála Ludvíka Slobodu, mal 16 500 príslušníkov, z ktorých bolo 44% Čechov, 24,5% Rusínov-Ukrajincov a 20% Slovákov a bojoval ako súčasť 38. sovietskej armády. Postupne ho dopĺňali Slováci na základe mobilizácie z oslobodených území – často však aj bez výcviku, v máji 1945 mal už zbor 95 000 vojakov, z toho až 70% - 73 000 mužov tvorili postupne Slováci. Bol nasadený na najťažšie úseky bojov v rámci Sovietmi narýchlo pripravenej Karpatsko-duklianskej operácie na nemeckou armádou dobre opevnené pohraničné karpatské slovenské priesmyky. Operácia navonok ukazovala Stalinovu ochotu pomôcť povstalcom, v skutočnosti však znamenala zbytočné plytvanie ľudskými životmi. Do boja Červená armáda nasadila 34 divízií, čo predstavovalo 246 tisíc vojakov, vyše 5 tisíc diel, 322 tankov a viac než 1100 lietadiel.

Nemci do bojov nasadili asi 18 divízií, čo bolo asi 100 tisíc mužov, vyše 2 tisíce diel a mínometov, 250 tankov a 110 samohybných diel. V tvrdých bojoch o každú karpatskú vyvýšeninu padlo až 18 000 sovietskych a 2 000 českých a slovenských vojakov. Prvá obec na Slovensku – Kalinova , bola oslobodená 21. septembra 1944. Cez Dukliansky priesmyk sa však na Slovensko prebojovali Sovieti, Česi a Slováci až 6. októbra 1944. Na vytláčaní nemeckých a maďarských vojsk z územia Slovenska sa zúčastňovala aj

 rumunská armáda, pričom najťažšie oslobodzovacie boje sa viedli o Liptovský Mikuláš, Malú a Veľkú Fatru. Ťažké boje na Slovensku trvali nepretržite až do konca apríla 1945.

Územie očistené od nemeckej armády kontrolovala Červená armáda. Policajné oddiely NKVD (sovietskej tajnej polície) odvliekli počas jej okupácie Slovenska asi 10 000 obyvateľov (obviňovaných z kolaborácie s Nemcami či režimom I. SR) a tisíce zajatých vojakov do sovietskych pracovných táborov, z ktorých veľa neprežilo tamojšie neľudsky kruté podmienky. Správu v oslobodených slovenských mestách a obciach postupne preberali národné výbory a centrálny orgán – SNR.

Moskovské rokovania v dňoch 22. – 29. marca 1945 ukázali nepripravenosť a ústupčivosť českých nekomunistických strán voči KSČ, keď českí komunisti presadili, aby bola Komunistická strana Slovenska (KSS) uznaná za samostatnú stranu, čím si komunisti v Dočasnom národnom zhromaždení zabezpečili dvojnásobok mandátov v porovnaní s ostatnými stranami a získali až tretinu najdôležitejších ministerstiev v ústrednej vláde. Delegácii SNR (Ursíny, Novomeský, Husák, Styk, Ferjenčík) sa na rokovaniach nepodarilo presadiť svoj federálny projekt budúceho štátu (chceli, aby bolo Slovensko samostatnou hospodárskou jednotkou, samostatné slovenské vojenské jednotky pod spoločným velením, SNR uznať za slovenskú vládu a parlament s rozhodujúcimi kompetenciami v rezortoch vnútra, spravodlivosti,, školstva, zdravotníctva, hospodárstva i sociálnych vecí) a od českých politikov a Beneša získali len prísľub uznania svojbytnosti slovenského národa, rešpektovania princípu „rovného s rovným“ v rámci nažívania oboch národov v spoločnom štáte, no o definitívnych kompetenciách SNR sa však malo rozhodnúť až po vojne.

Košický vládny program z 5. apríla 1945 vypracovali koncepčne vpodstate celý ešte počas marcových rokovaní roku 1945 v Moskve komunisti, a nekomunistická časť odboja ho spolu s Benešom bez zásadnejších zmien len akceptovala. Program zakázal obnovenie HSĽS, agrárnu, živnostenskú a národnodemokratickú stranu. Vyslovil súhlas s kolektívnou vinou nemeckej a maďarskej menšiny na „rozbití ČSR“ a požadoval ich vysťahovanie z obnoveného česko-slovenského štátu. Program ďalej uznal samobytnosť slovenského národa a SNR ako nositeľku zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku.

Tanky Pz IV-F2 a T-34-85 zatknutý bývalý prezident I. SR Jozef Tiso v Duklianskom priesmyku

Začiatkom apríla 1945 opustila Bratislavu slovenská vláda aj prezident Tiso. Chceli sa dostať k západným spojencom a v emigrácii naďalej presadzovať myšlienku samostatného slovenského štátu. Posledným právnym aktom vlády I. SR z 8. mája 1945

sa slovenská vláda podrobila veliacemu generálovi 20. zboru 3. americkej armády a prešla pod jeho ochranu v rakúskom Kremsmunsteri, (kam sa aj s prezidentom Tisom ešte 4. apríla 1945 uchýlila), čím sa uzavreli dejiny Prvej Slovenskej republiky (14. marec 1939 – 8. máj 1945) a začína sa obdobie Slovenska v tzv. Tretej ČSR (8. máj 1945 – 31. december 1992). Američania však dohodu uzavretú s vládou I. SR nerešpektovali a členov slovenskej vlády i prezidenta Tisu vydali česko-slovenskému štátu. Boli dopravení do Prahy a odtiaľ boli prevezení na Slovensko, kde boli postavení pred súd na základe retribúcií.

Krátko po skončení II. svetovej vojny – 15. mája 1945, totiž vydala SNR nariadenie, ktorým zriadila retribučné súdnictvo (z lat. retributio – vrátiť), teda tzv. mimoriadne ľudové súdy, pred ktoré mali byť postavení všetci tí, ktorí prispeli k vyhláseniu autonómie Slovenska roku 1938 a Slovenskej republiky roku 1939, rovnako ako tí, ktorí sa zúčastnili bojov proti povstalcom, ZSSR, spojencom a na prenasledovaní Židov. Retribučné súdy vychádzali zo zásady retroaktivity – činnosť v minulosti pokladaná za zákonnú sa vyhlási za nezákonnú. Najvyšším retribučným súdom bol tzv. Národný súd, ktorý súdil najdôležitejších predstaviteľov I. SR. Z 20 550 obžalovaných za činy z rokov 1938-1945 bolo odsúdených 8 058 osôb, z toho 55 na trest smrti (vykonaný v 29 prípadoch). Najväčším retribučným procesom pred Národným súdom bol proces s prezidentom I.SR Jozefom Tisom, ktorý bol 15. apríla 1947 odsúdený na trest smrti obesením a o tri dni nato aj popravený. Mnohé rozsudky však postihli aj nevinných a u časti odsúdených boli aj neprimerané.

ÚLOHA 7: Popíšte priebeh bojov oslobodzovania Slovenska Červenou armádou s dôrazom na Karpatsko-dukliansku operáciu a objasnite význam termínov Moskovské rokovania, Košický vládny program, retribučné súdnictvo a zásada retroaktivity......................