Neskorá doba kamenná – Eneolit

Neskorá doba kamenná – Eneolit

(3 500 - 1 900 pr. n. l.)

Neskorá doba kamenná býva najčastejšie označovaná ako eneolit (aeneus – medený). Predstavuje dovŕšenie neolitickej hospodárskej revolúcie. V krajinách južnej a juhovýchodnej Európy možno priamo hovoriť o dobe medenej. Hlavným znakom eneolitu je aspoň čiastočná znalosť medi a výroba prvých kovových predmetov. Meď však, najmä v strednej a severnej Európe, po celý eneolit nemala väčší ekonomický význam. Nerovnomernosť vývoja, ktorá sa v Európe prejavila už v neolite, sa v eneolite ešte zvýrazňuje. Strediskom progresívneho vývoja sa stáva Mezopotámia, kde chalkolit (chalkos – kov) začína už v 6. tis. pr. n. l. Po roku 4 000 pr. n. l. tu
ekonomicko-sociálny vývoj smeruje k vzniku prvých štátov staroorientálneho typu.

Vďaka bohatým miestnym zdrojom medenej rudy sa na konci 5. tis. pr. n. l. pracuje s týmto kovom aj na Balkáne. V strednej Európe sa najstaršia meď objavuje v 1. pol. 4. tis. pr. n. l., ale jej požívanie v priebehu eneolitu je značne nerovnomerné. Severná Európa sa počas eneolitu len prepracúva k produktívnym formám ekonomiky.

Eneolit predstavuje ďalší rozvoj hospodárskych
a spoločenských prínosov neolitu. Hospodársku základňu
eneolitu tvorí orebné poľnohospodárstvo doplnené chovom dobytka.
K ťahaniu jednoduchého dreveného oradla sa používal záprah
dvojice rohatého dobytka. Náradie na obrábanie pôdy sa
s výnimkou dreveného hákového oradla podstatne nezlepšilo.
K domestikovaným zvieratám pribudol kôň. S eneolitickým hospodárstvom súvisí používanie štvorkolesového voza.
So stúpajúcimi nárokmi na nástroje a zbrane a rozšírujúcou
sa surovinovou základňou (kov) súvisí druhá veľká spoločenská deľba práce, t. j. vznik špecializovanej výrobnej činnosti - remesla, ktoré sa oddeľuje od poľnohospodárstva. Dôsledkom je prvé vážne narušenie prvobytných spoločenských vzťahov. Vzrastajúca úloha muža v dôsledku jeho účasti na vyhľadávaní surovín, ich ťažbe, kovovýrobe, vojenstve, diaľkovom obchode, práci na poli, znamená definitívny zánik starého matrilineárneho rodového systému. Vzniká párová rodina s odvodzovaním potomstva od otca. Pohrebné zvyklosti odrážajú zložitosť spoločenských, etnických i kultúrnych pomerov v eneolite: pohrebný rítus je neustálený.

Obdobie starého eneolitu na východnom Slovensku a v Potisí vypĺňajú skupiny polgárskej kultúry. Tieto sú rozšírené na Východoslovenskej nížine, Košickej kotline, v najmladšom stupni i v Šarišskej vrchovine.

Komunity polárskej kultúry si budovali osady v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. V Hrčeli (okr. Trebišov) je známa zatiaľ jediná výšiná osada.

Tiszapolgárska skupina je na Východoslovenskej nížine rozšírená a vďaka nej sa znovu osídľuje Košická kotlina. Čiastočne boli preskúmané osady v Lúčkach (okr. Michalovce) a Tibave
(okr. Sobrance). Jej náplň však poznáme najmä z výskumov
pohrebísk v Tibave (K. Andel, S. Šiška), vo Veľkých Raškovciach
(J. Vizdal) a v Malých Raškovciach (M. Vizdal). Vo výbave hrobov
sa pomerne často objavujú medené výrobky (masívne sekeromlaty, náramky), na výrobu ktorých bolo potrebné veľké množstvo suroviny. V celom ďalšom eneolitickom vývoji sa v takom množstve meď
na východnom Slovensku nespracovávala. S tiszapolgárskou skupinou je spojené aj prvé objavenie sa zlatých výrobkov.

Na klasických lokalitách v Tibave a vo VeľkýchRaškovciach sa našli kruhové zlaté závesky s dvoma až šiestimi prebodnutými otvormi. Interpretujú sa ako antropomorfné idoly alebo symboly Slnka. Analógie poznáme zo súvekých lokalít na území Rumunska a Bulharska (nekropola vo Varne) dokumentujúce intenzívne kontakty s týmito oblasťami.

Na tiszapolgárskych pohrebiskách, ktoré boli zakladané v blízkosti osád, sa počet pochovaných zvyšuje na 40 - 50 jedincov. V hroboch milodary poukazujú na sociálne rozvrstvenie napr. počet nádob kolíše od 2 do 40.

Kamenné štiepané nástroje boli z obsidiánu vyrábané už len
v malom množstve. Dominuje rohovec zakarpatského pôvodu
(oblasť Volyne, povodie rieky Bug). Prítomnosť tejto suroviny
na východoslovenských lokalitách určite súvisí s diaľkovým karavánovým obchodom, ktorý iste vyžadoval aj ochranný ozbrojený sprievod.

Tvárová škála v tiszapolgárskej skupine je zvlášť bohatá (obr. 11). Nestretávame sa už s maľovanou výzdobou. Túto predstavujú pologuľovité a najmä hrotité výčnelky.

Ďalší vývoj v starom eneolite plynulo prechádza do bodrogkeresztúrskejskupiny. Dobre je známa zo severovýchodného Maďarska a územie východného Slovenska tvorí len jej perifériu. Sporadické pamiatky poznáme zKošíc - Barce a zo Stredy nad Bodrogom (okr. Trebišov).

Koncom prvej tretiny 3. tis. pr. n. l. sa vývoj polgárskej kultúry završuje vskupine Lažňany, rozpoznanú V. Budinským - Kričkom. Bola rozšírená na Východoslovenskej nížine (Malé Zalužice - Lažňany, Ruskov), v celej Košickej kotline (Košice - Barca, Šebastovce) a už aj v Šarišskom podolí (Prešov - Šarišské Lúky, Veľký Šariš).

Zmeny v sociálne - ekonomických vzťahoch sa v skupine Lažňany prejavujú v pohrebnom ríte. Pochovávanie je birituálne - buď bol mŕtvy tradične uložený do jamy, alebo sa mŕtvi spaľovali a nedohorené kostičky ukladali do urny alebo menšej jamky. Ako milodary sa v lažnianskych hroboch objavujú prvé krátke medené nože či dýčky, starostlivo vypracované kamenné brúsiky s otvorom.

Badenská kultúra (kultúra sa kanelovanou keramikou).

Názov dostala podľa nálezov z jaskyne v Badene v Dolnom Rakúsku. Staršie označenie je podľa charakteristickej výzdoby - kanelúra = plytký žliabok. Rozšírila sa v 2 tretine 3. tisícročia pr. n. l. v Maďarsku, na Slovensku, Morave. Zasahuje do Čiech, Dolného Rakúska a do južného Poľska.

Kým vývoj v predchádzajúcich obdobiach praveku bol na západnom a východnom Slovensku odlišný, dochádza teraz prvý krát ku kultúrnemu zjednoteniu na celom jeho území. Príčiny možno vidieť vo zvýšení populácie i v dosiahnutí väčšej mobilnosti, ktorú dokumentujú hlinené modely vozov so záprahmi. Nositelia tejto kultúry husto osídlili Východoslovenskú nížinu, Košickú kotlinu, Šarišske podolie a po viac ako tisícročí sa osídľuje Spiš. Stále neosídlený ostáva Slovenský kras. Kontinuita s predchádzajúcim osídlením nie je doteraz na východnom Slovensku dostatočne osvetlená.

S osadami ľudu badenskej kultúry sa stretávame ako na rovinách, tak i vo výrazne členitom teréne. Vedľa poľnohospodárskeho zamerania, stretávame sa v spomenutej kultúre aj so zintenzívňujúcim sa chovom dobytka. Významné doklady priniesla o tom výšinná osada vo Veľkej Lomnici - Burchbrichu, kde sa našlo množstvo hlinených figúrok zvierat. O intenzívnom osídlení ľudu badenskej kultúry v Popradskej kotline svedčí iná výšinnáosada, ktorá vznikla tesne na úpätí Vysokých Tatier pri Dolnom Smokovci - Pod lesom. Podobne ako sídlisko pri Veľkej Lomnici i toto bolo chránené obranným múrom. Zaujímavý doklad diaľkového výmenného obchodu, resp. prospektorského snaženia predstavuje medený sekeromlat najdený vo Veľkej Studenej doline vo Vysokých Tatrách. Ďalšie výšinné osídlenia poznáme z Dreveníka pri Spišskom Podhradí, Plešian, VeľkéhoŠariša. Najlepšie je preskúmaná osada v Šarišských Michaľanoch (S. Šiška), situovaná na ostrohu a v najužšom mieste opevnená mohutnou priekopou. Z keramických výrobkov dobre poznáme hrnčiarske tvary z vrcholného obdobia badenskej kultúry. Vo veľkom počte sa vyrábali džbány a baňaté šálky s pásikovým, zdobeným uchom. K tvarom typickým len pre toto osídlenie patria veľké dvojdielne misy. Výzdoba keramiky pozostáva z rôznych kombinácií žliabkov alebo rytých šrafovaných pásov lemovaných jamkami.

Z výrobných nástrojov sú početné kamenné sekerky, ktoré v Gánovciach sa našli ešte vsadené do jelenieho parohu. Na lokalite Veľká Lomnica sa asi v kulte používali aj hlinené napodobeniny sekeriek. Zo Šarišských Michalian pochádzajú parohové motyky a kolekcia kostených šidiel a hrotov. Na rozvinutú textilnú výrobu poukazujú hlinené prasleny (záťaž na vreteno) a cievky na navýjanie nití. Pre kultúru s kanelovanou keramikou je typický úbytok medenej industrie.

K početnosti osád je počet hrobových celkov veľmi malý. Na východnom Slovensku sa objavili len ojedinelé žiarové hroby (Bracovce, okr. Michalovce, Seňa, okr. Košice - vidiek, ŠarišskéMichaľany, okr. Prešov) a jeden kostrový hrob v Strede n/Bodrogom, okr. Trebišov.

V stále sa zrýchľujúcom vývoji badenská kultúra nedokázala vzdorovať náporom cudzích komunít a už v mladom eneolite (2 200 - 1 900 pr. n. l.) sa osídlenie Slovenska triešti na viaceré lokálne skupiny, vytvárajúce mladoeneolitický kultúrny komplex.

Skupina Nyírség - Zatín osídľuje Východoslovenskú nížinu, Košickú kotlinu. Ľud tejto skupiny prenikol aj na Spiš a sčasti ovplyvnil osídlenie regiónu severovýchodného Slovenska. Menšie výskumy osád sa realizovali len v Oboríne a Zatíne okr. Trebišov. Zatiaľ jediný - žiarový hrob bol nájdený v Ižkovciach okr. Trebišov.

Ľud skupiny východoslovenských mohýl prvý krát osídľuje hornaté oblasti severovýchodného Slovenska. Na pahorkoch Ondavskej vrchoviny, Šarišského podolia a najmä Nízkych Beskýd sú dodnes viditeľné desiatky mohylových hrobov pastierských komunít. (Bardejov, Kurima, Giraltovce, Kožany, okr. Bardejov, Veľký Šariš - Kanaš, Drienov, okr. Prešov, Brestov, Hankovce okr. Humenné). Výraznú koncentráciu z konca eneolitu poznáme z okresu Svidník: Okruhlé, Šapinec, Radoma, Bžany, Fijaš, Tokajík. Hmotnú kultúru poznáme len z chudobných inventárov žiarových alebo kostrových hrobov pod mohylovými násypmi. Rozpoznanie skupiny východoslovenských mohýl a ich výskum sa viažu s menom V. Budinského - Kričku, ktorý ju spája s osídleniami v hornom povodí Dnestra.