Doba bronzová

Doba bronzová

(1 900 - 700 pr.n. l.)

Hospodárska základňa doby bronzovej

Doba bronzová nezačína jednorázovo novú etapu praveku. Zrýchlením vývoja, dospieva sa čoskoro k novej kvalite, neporovnateľnej, s dobou kamennou. Túto dobu je teda potrebné chápať ako významnú historickú epochu, počas ktorej trvania sa vytvorila nová ekonomika a celý nadstavbový komplex, v ktorých sa formujú zárodky ranne historických etník doby železnej.

Väčšia stálosť a pevnosť spoločenstiev sa odráža i na väčších pohrebiskách, kde sa v starších dobách pochovávalo kostrovo, zatiaľ čo neskôr prevládol žiarový rítus ako výraz nových predstáv.

Je prirodzené, že surovinové zdroje (medené a cínové rudy, drahé kovy, jantár soľ a i.) výrazne pôsobili na zrýchlenie vývoja. V staršej dobe bronzovej sa čiastočne vyrovnáva civilizačný náskok, ktorý si od začiatku neolitu udržiaval Predný východ voči Európe. Avšak len egejská oblasť (Kréta, Grécko) dospela v priebehu tejto epochy, zčasti prechodne k vzniku štátnych útvarov zhruba o tisíc rokov neskoršie než Mezopotámii alebo Egypte. Stupňovité oneskorenie všeobecného rozvoja smerom od juhovýchodu k severozápadu síce i naďalej trvá, avšak časové intervaly tohoto oneskorenia sa skracujú. Zaostávanie ostatného európskeho územia bolo spôsobené rovnakými dôvodmi ako prv: menšia koncentrácia obyvateľstva v drsnejších podmienkach, ktoré viac ohrozovali obilninársku produkciu, nižšia úroveň komunikácií a pod.

V závere doby bronzovej bola väčšina európskeho obyvateľstva rozdelená už do hlavných etnických skupín.

Pri sledovaní relatívnej chronológie na sever od egejskej oblasti malo a má význam zistenie, že niektoré bronzové výrobky majú "medzinárodný" charakter, podobný vývoj a že rôzne "typy" boli v obehu len obmedzenú dobu. Na tomto základe boli vybudované rôzne chronologické systémy. V severnej Európe je rozšírené delenie O. Montelia (periódy I-VI), v strednej systém P. Reinecka / staršia doba bronzová - stupeň BA, stredná - BB až BC, mladšia a neskorá doba bronzová - BD a prvé dva stupne nasledujúceho halštatského obdobia HA a HB.

Poľnohospodárstvo sa podstatne nelíšilo od eneolitického. Bronz sa vo výrobe roľníckych náradí takmer neuplatnil. Až od strednej doby bronzovej sa používa bronzový kosák. Rozšíril sa sortiment kultúrnych plodín o ovos, proso, strukoviny a textilné plodiny.

Z domácich zvierat získava na význame dobytok a stále viac sa využíva kôň (k jazde i ťahu). Konský záprah od 2. tis. pr. n. l. priamo súvisí s rozvojom kolesovej dopravy, predovšetkým však bojových vozidiel. Na prelome staršej doby bronzovej (okolo 1 500 pr. n. l.) nahradil malého, ľahkého koníka mohutnejšie stavný kôň. Spočiatku ho chovali hlavne pre mäso a snáď aj mlieko.

Používanie dvojnápravového voza dokladajú keramické modely (z východného Slovenska - Nižná Myšľa). Z prostredia egejských kultúr je dokázané používanie bojového dvojkolesového voza s kolesami so špicami - rytina na urne z Veľkých Raškoviec, okr. Trebišov (obr. 13:1). V dobe bronzovej dochádza kpracovnej špecializácii - druhej spoločenskej deľbe práce, t. j. k vzniku samostatnej výrobnej činnosti, predovšetkým kovovýroby, odlúčenej od poľnohospodárstva. Dochádza k vzniku celých rodov baníkov, hutníkov, kovolejárov.

Proces prehlbujúcej sa druhej deľby práce vyvolal zákonite vznik tretejspoločenskej deľby práce, - obchodu. V dobe bronzovej výmena získava na pravidelnosti, intenzite, rozsahu a stáva sa spoločenskou profesiou.

Spoločnosť doby bronzovej

V 2. tis. pokračuje rozpad pôvodne jednotného praindoeurópskeho jazykového spoločenstva. Vytvárajú sa 3 veľké areály: západoeurópsky (kmene a jazyky italické, keltské, germánske), stredoeurópsky, resp. balkánsky a východoeurópsky, resp. protobaltský.

V dobe bronzovej sa utužuje spoločenská organizovanosť, dochádza k vzniku vyšších útvarov - kmeňov, ktoré vznikli prirodzeným vývojom z pôvodných rodov. Kmeň má už relatívne pevne vymedzené hranice, je ovládaný "kniežaťom" a jeho bojovou družinou.

Pre dobu bronzovú je príznačný rozvoj duševnej činnosti a myslenia, prejavujúci sa v raste špeciálnych činností (metalurgia, medícina, exaktné vedy) i vo vyšších formách náboženstva. Náboženské predstavy ľudí tejto doby možno súhrnne označiť ako polyteistické (panteón bohov v egejskej oblasti má veľmi starú tradíciu).

Estetické vedomie ľudí doby bronzovej sa realizuje najmä v toreutike (plechové nádoby s vytepávanými geometrickými alebo figurálnymi ornamentami), vo výzdobe keramiky, honosných bronzov (spony, diadémy, brnenia, meče). V mladej dobe bronzovej je výtvarný prejav silno abstraktný - geometrizovaný.

Na prahu nových dejín Karpatskej kotliny

Na konci eneolitu vnikli do Karpatskej kotliny z rôznych strán nové bojové indoeurópske, zväčša pastierske pohyblivé skupiny, ktoré patrili do veľkého okruhu šnúrových kultúr. Približne v rovnakom období začali ju osídľovať ako západné tak i východné kraje nášho územia. Na východnom Slovensku ich predstavoval ľud východoslovenských mohýl a skupiny novovzniknutého koštianskeho etnika.

Nové spôsoby boja (v blízkom dotyku s hlavným uplatnením kamenných bojových sekier a v boji z diaľky s použitím luku) zabezpečili novoprišlým etnikám prevahu nad starším domácim obyvateľstvom. Mohylové pochovávanie z konca neskorej doby kamennej bolo zvýraznením víťazstva nad autochtónnym ľudom a tiež prejavom nového pastiersko – patriarchálneho kultu Slnka. V priebehu staršej doby bronzovej nastalo postupné splynutie víťazov a podmanených. Ich odlišné miestne formy spolužitia viedli k vzniku početných starobronzových skupín a kultúr. Na východe nášho územia mala pre ďalší vývoj rozhodujúcu úlohu koštianska kultúra. Na konci vývoja zisťujeme ako na východe tak i na západe rozkvet a rýchly zánik starobronzových kultúr. V staršej dobe bronzovej (1900-1500 pr. n. l.) na území dnešného Slovenska vznikli dva rozdielne etnokultúrne okruhy: nazápade to boli kmene maďarovskej a na východe otomanskej kultúry. Nálezy na súvekých kmeňových sídlach – opevnených výšinných osadách dokladajú intenzívne styky s vyspelou egejskou civilizáciou. O bohatstve kmeňových náčelníkov svedčia poklady, obsahujúce zväčša šperkárske zlaté a bronzové súbory.

Výsledkom vojenských ťažení a povstaní domáceho ľudu bol vznik mohylovýchkultúr v strednej dobe bronzovej (1500-1200 pr. n. l.). Vnútrokarpatské miestne vzbury utláčaného ľudu a nápory západných maďarovsko – mohylových jednotiek spôsobili v 15. st. p. n. l. v Karpatskej kotline rýchly zánik moci starobronzových patriarchov – náčelníkov v jednotlivých kultúrnych spoločenstvách. Budovanie mohýl nadobudlo v strednej dobe bronzovej demokratickejší charakter: stavali sa i pre členov vojenských osád a družín a ich rodinných príslušníkov.

V konsolidovanejších pomeroch neskorej strednej a v mladšej dobe bronzovej (1200 – 1000 pr. n. l.) vznikli tzv. ploché pohrebiská so stovkami žiarových, často urnových hrobov, podľa ktorých sa zaviedol názov „doba popolnicových polí“. V oblasti lužickej kultúry, ale aj v ostatných krajoch Slovenska s odlišnou kultúrnou orientáciou sa popritom navršovali nad hrobmi významnejších jedincov mohylové násypy. Mohyly nachádzame aj v prostredí stredoslovenskej pilinskej kultúry a takisto sa predpokladajú aj nad bohatšími hrobmi ľudu kultúry Suciu de Sus zasahujúcej na východné Slovensko zo Sedmohradska. Pri pochovávaní platili rôzne pravidlá podľa veku, pohlavia a spoločenského postavenia pochovaných. Budovanie mohýl, podobne ako organizácia pohrebných obradov si vyžadovalo centrálne riadenie a plánovanie. Neodmysliteľné boli pritom základné geologické, geometrické, architektonické a azda i astronomické znalosti.

Sústavné medzikmeňové trenice a neustále potýčky vyústili napokon v stredodunajsko – vnútrokarpatskej oblasti do tzv. posledného veľkého sťahovania indoeurópskych „národov“, zaznamenaného aj starovekými autormi. Pred odchodom vnútrokarpatsko – stredodunajských etník došlo v 13. stor. pr. n. l. k ich provizórnemu zjednoteniu, s cieľom vytvoriť podmienky pre spoločný, koordinovaný postup vedúcich bojovníckych zložiek. Hlavné invázne vlny smerovali na Apeninský poloostrov (v nositeľoch velatickej kultúry tušíme už historicky známych Italikov), ďalej na Pelopónezsky poloostrov (tam sa vklínili najmä čakanské – pravdepodobne z čiastky pradórske kmene). Malú Áziu spustošili a samu Chetitskú ríšu z koreňov vyvrátili o. i. východokarpatské gávske - pratrácke, bojové nápory. Postupujúce vojenské formácie strhli so sebou, alebo posúvali pred sebou početné ďalšie spoločenstvá, čím sa etnicky a priestorove rozrastal rámec veľkého sťahovania „národov“. (obr. 14) Podľa dnešného stavu bádania sa ukazuje, že zásah na Peloponézsky poloostrov sa realizoval spoločným postupom ľudu čakanskej a velatickej kultúry.

Posledné veľké sťahovanie indoeurópskych „národov“ sa prejavilo v dejinách súvekých stredomorských civilizácií rôznorodým spôsobom. Popri písomných správach, ako spomienku na dórske sťahovanie a tiež jeho oslavu premietnutú do vtedajšieho kultu sa zriadili v roku 776 pred n. l. pod patronátom dórskej – sparťanskej šľachty najstaršie olympijské hry. Jedinou športovou disciplínou na prvých osemnástich olympijských hrách bol beh, symbolizujúci príchod Dórov do ich konečných historických sídel.

V Egypte, ktorý napadli za vlády Ramsesa III. vojská tzv. morských národov, sa vojnové udalosti najvýraznejšie zachytili na reliéfoch chrámu v Medinet Habu. Medzi suchozemskými jednotkami bojovali s Egypťamni tiež podunajské kmene. V Biblii sa zachovala spomienka na vpád cudzincov ako boje Izraelitov s Filištínmi.

Po odchode vedúcich bojovníckych zložiek a časti obyvateľstva čakanskej, velatickej a gávskej kultúry nastala v stredodunajsko – vnútrokarpatskom prostredí vývojová stagnácia. Opätovné kultúrne vzopätie vnútrokarpatských oblastí nastalo až v 8. stor. pr. n. l. v straršej dobe železnej.

Kultúrny vývoj v dobe bronzovej na východnom Slovensku

Počiatky doby bronzovej na východnom Slovensku sú spojené s obyvateľstvom koštianskej kultúry. Prvé nálezy boli objavené v roku 1960 v Košťanoch J. Pástorom. Vznik tejto kultúry bol spätý s historickou situáciou, ktorá sa vyvinula na konci eneolitu. K staršiemu domácemu podložiu prenikli vplyvy zo severu z oblasti kultúry Chlopice – Veselé. Z tohoto konglomerátu vznikla koštianska kultúra, ktorá podľa doterajšieho stavu bádania bola rozšírená v Košickej kotline a na Spiši: Žehra – Dreveník,Spišské Tomášovce. V priestore Východoslovenskej nížiny bola zatiaľ zistená iba jediná lokalita – Dúbravka, okr. Michalovce. Hmotnú kultúru poznáme najlepšie z kostrových pohrebísk. Materiál objavený v hroboch umožnil rozpoznať tri vývojové fázy: najstaršia (Košice), klasická (Čaňa, Košťany a Valaliky) a koštiansko – otomanská (Čaňa a Nižná Myšľa). Výskum týchto lokalít ako aj vymedzenie náplne koštianskej kultúry je späté s menom J. Pástora.

V tomto období sa po prvý raz objavujú bronzové nástroje a zbrane. Na kvalitatívne vyššiu úroveň sa dostali remeslá spracúvajúce hlinu, kameň, kosť, paroh. Kvalita vyhotovenia svedčí o špecializácii remesiel. Náplň koštianskej kultúry informuje o jej účasti na genéze otomanskej kultúry. Otomanská kultúra je pomenovaná podľa lokality Otomani v severnom Rumunsku. Na východnom Slovenskubola otomanská kultúra rozšírená na Východoslovenskej nížine, v Košickej kotline a silná enkláva bola na Spiši. Staršiu fázu predstavujú nálezy zo spodných vrstiev opevnenej osady v Barci pri Košiciach (Barca I., výskum L. Hájeka). Sučasné poznatky nasvedčujú, že otomanská kultúra prenikla na východné Slovensko zo Sedmohradska a východného Potisia. Stredná, klasická fáza otomanskej kultúry je zachytená v mladších horizontoch v Barci (Barca II.) a v opevnenej osade v Spišskom Štvrtku (výskum J. Vladára). V mladšej fáze otomanskej kultúry dochádza k výraznému akcelerovaniu spoločensko – ekonomického života tejto kultúry. Táto fáza je najlepšie sledovateľná v mladšom horizonte Spišského Štvrtku, Nižnej Myšli (výskum L. Olexu) a na birituálnom pohrebisku v Strede nad Bodrogom, okr. Trebišov (výskum B. Pollu).

V prostredí otomanskej kultúry došlo k progresívnemu rozvoju remesiel spracúvajúcich bronz, zlato, kostenú a parohovú industriu a v hrnčiarstve. (obr. 12) Najvýznamnejším fenoménom obyvateľstva otomanskej kultúry boli opevnené osady. Prvou archeologicky preskúmanou osadou bola Barca pri Košiciach. Dlhodobé osídlenie malo viaceré stavebné fázy a aj fortifikáciu aspoň raz obnovovali. Osadu na terase Hornádu chránenú z dvoch strán vodnými tokmi ešte umelo opevnili valom na vnútornej strane spevneným drevenou hradbou a zvonka priekopou. K zväčšeniu osady podľa urbanistického zámeru došlo po opakovanom požiari. Riešenie zástavby s domami zoskupenými do štyroch radov, ktoré pretínali čiastočne vydláždené ulice, nemá v súvekej strednej Európe obdobu. Spolu odkryli 23 nadzemných domov s kolovou konštrukciou. Archeologické artefakty z areálu osady dokladajú miestne spracúvanie bronzu (odlievacie formy). Keramický materiál a výrobky z kosti a parohu sú v dobe bronzovej na východnom Slovensku unikátne.

Z tranzitného obchodu ťažilo výšinné opevnené sídlisko v Spišskom Štvrtku nasvahu tzv. Myšej hôrky. Osada súvisela s obchodnou cestou spájajúcou Balt s Potisím, Balkánom a východným Stredomorím. Miesto vysoko nad údolím umožňovalo ochranu a kontrolu cesty spájajúcej údolie Hornádu a Popradu. Vzhľadom na terénnu konfiguráciu bola osada opevnená valom, kamenným múrom i palisádou. Výška opevnenia v niektorých miestach mohla dosahovať až 6 m. Po stranách vstupnej brány boli kruhové bastióny, zachované v pôdorysoch. Budovanie osady v členitom teréne si vynútilo i terasovité úpravy. V rámci vnútorného členenia osady sa odlišovali domy na najvyššie položenej časti, akropoly, od remeselníckych domov v spodnej časti hradiska. Tieto rozdiely sa prejavovali aj v ich vybavení. V domoch na akropole sa sústreďovali depoty zlatých a bronzových predmetov. V remeselníckych častiach osady sa vyrábala keramika, kostené, parohové a kamenné predmety. Objavila sa remeselnícka dielňa na výrobu zlatých šperkov. S nadstavbovou oblasťou života obyvateľov tejto osady súvisí obetisko v blízkosti vstupnej brány. V jame sa našli kostry deviatich jedincov (5 detí, 3 ženy, 1 muž), ktorí boli usmrtení a rituálne zohavení. Okrem ľudských obetí sa v kultovej jame našli aj votívne predmety. Jama s ľudskými obeťami je z prostredia otomanskej kultúry, známa aj z doteraz preskúmanej časti osady v Nižnej Myšli. V stále prebiehajúcom výskume v Nižnej Myšli je veľmi vhodná situácia na komplexné poznanie väzby bohatej opevnenej osady na pohrebisko, ktoré k tejto osade náležalo. Stovky hrobov obyvateľov opevnenej osady sú často vybavené bohatými milodarmi.

Zložitosť náboženských predstáv a praktík, príznačných pre ľud otomanskej kultúry dokresľuje kultová studňa v Gánovciach pri Poprade, objavená pri výskume travertínovej kopy – Hrádku, v ktorej sa našiel aj známy výliatok mozgovne človeka neandertálskeho typu. Studňa hlboká asi 9 m s drevenou výdrevou bola vyhĺbená v hlinito – štrkovej výplni krátera. Našli sa v nej fragmenty keramiky, sklenené perly, ľudské a zvieracie kosti, bronzové náramky na kostiach ľudskej ruky, zuhoľnatené obilie. Prekvapením boli desiatky nádobiek z brezovej kôry a rukoväť železnej dýky s bronzovými nitmi. (obr. 13:2) Dýka sa do nášho prostredia dostala z východného Stredomoria ďiaľkovým obchodom v čase, kedy železo predstavovalo vysokú hodnotu aj v staroorientálnych štátoch.

Na sklonku staršej a strednej doby bronzovej dochádza k zániku opevnených osád. Nepokojné pomery dokumentujú depoty bronzových a zlatých predmetov (Košice – Barca, Spišský Štvrtok). Za novej historickej situácie príznačnej pre celú Karpatskú kotlinu sa začínajú formovať mohylové kultúry a kultúry popolnicových polí.

Zmenené pomery sa postupne dotkli celého územia Slovenska. Na východe a juhovýchode, na troskách otomanskej kultúry sčasti čerpajúc z jej odkazu sa rodil nový kultúrny prejav. Popolnicové polia na východnom Slovensku v strednej a na začiatku mladšej doby bronzovej reprezentovali dve archeologické kultúry : pilinská a Suciu de Sus.

Pilinská kultúra je pomenovaná podľa maďarského mestečka Piliny. Vznikla v polovici 15. stor. pr. n. l. Na Slovensku môžeme hovoriť o niekoľkých centrách pilinskej kultúry, ktoré sú geograficky oddelené, avšak kultúrne súvisia. Najväčšia je západná oblasť zahŕňajúca Lučenskú a Rimavskú kotlinu. Druhou intenzívne osídlenou oblasťou pilinskej kultúry je Košická kotlina, s ktorou súvisí aj územie okolo Prešova. Viac – menej izolovaná je spišská oblasť rozšírenia pilinskej kultúry. Stretávame sa s ňou i na severozápade Východoslovenskej nížiny až v povodí Ondavy, Laborca, Bodrogu. V tomto priestore však dochádzalo k silným vplyvom z oblasti susednej kultúry Suciu de Sus. Celá oblasť rozšírenia pilinskej kultúry je charakteristická svojím pahorkatinovým reliéfom, vtedy porasteným listnatými lesmi a pretkávaným drobnými vodnými tokmi.

Hlavným vypovedajúcim prameňom pre pilinskú kultúru sú žiarové pohrebiská, poskytujúce početný materiál hmotnej povahy (keramika, bronzová industria a i.) a hromadné nálezy bronzových predmetov. Sídliská sú na východnom Slovensku nedostatočne preskúmané. Z najvýznamnejších lokalít, ktorých výskum prispel k precizovaniu vnútornej chronológie pilinskej kultúry a uspokojivému poznaniu jej materiálovej bázy, treba uviesť obidve žiarové pohrebiská v Barci (výskum E. Jílková, V. Furmánek, V. Budinský – Krička), žiarové pohrebisko v Tornali (výskum G. Balaša, V. Furmánek) a v Radzovciach (V. Budinský – Krička, V. Furmánek). Obyvateľstvo pilinskej kultúry spaľovalo mŕtvych na pohrebných hraniciach a ich pozostatky, vrátane predmetov, ktoré mal mŕtvy v čase kremácie na sebe alebo pri sebe, ukladali do urien, spravidla prekrytých širokými profilovanými misami. Žiarové pohrebiská obsahovali ploché hroby, ktoré v niektorých prípadoch boli zvýraznené kameňmi postavenými okolo. Malý mohylový násyp sa do dnešných dní zachoval. Niektoré hroby boli označenné malými kamennými stélami (časť hrobov v Barci pri Košiciach). Z antropologických analýz máme údaje o priemernom veku zomretých – 22 – 25 rokov. Nízky priemerný vek bol daný vysokou dojčenskou a detskou úmrtnosťou.

V prostredí pilinskej kultúry sa stretávame s rozvinnutým bronziarstvom, ktoré dokumentujú početné hromadné nálezy – depoty. Dva pochádzajú zo Žehry – Dreveníka, na úpätí ktorého existovala osada ľudu pilinskej kultúry.

Východným susedom pilinskej kultúry bol ľud kultúry Suciu de Sus (názov podľa lokality v Rumunsku). Z pôvodného územia v Sedmohradsku sa rozšírila do severozápadného Maďarska, Zakarpatskú Ukrajinu a na Východoslovenskú nížinu. Väčšina doteraz známeho materiálu pochádza z výskumu žiarových pohrebísk (Bracovce, Budkovce, Zemplínske Kopčany, okr. Michalovce, Veľké Raškovce, Viničky, okr. Trebišov). Pre kultúru Suciu de Sus sú typické žiaroviská v tesnej blízkosti žiarových hrobov. Výzdobu keramiky tvoria kurvolineárne výzdobné motívy vyplnené bielou inkrustáciou.

Unikátnym hrobovým celkom bol žiarový hrob z Veľkých Raškoviec (výskum J. Vizdala), kde sa v keramickej výstavbe objavila amfora s motívmi zobrazujúcimi pohrebný obrad analogický s Homérovými opismi pohrebu Patrokla. Podľa predpokladu J. Paulíka, je na tejto amfóre zobrazené vyvážanie pozostatkov mŕtveho na dvojkolesovom voze. (obr. 13:1)

Na prelome 13. a 12. stor. pr. n. l. sa kultúrna situácia aj na východnom Slovensku zmenila. Pilinská kultúra a kultúra Suciu de Sus zanikli a ich miesto zaujalo obyvateľstvo kultúry Gáva (názov podľa lokality v Maďarsku). Lokality na východnom Slovensku predstavujú len okrajovú časť jej rozšírenia. Gávskou kultúrou bola osídlená Východoslovenská nížina, Košická kotlina a niektoré oblasti Šariša. Vznik gávskej kultúry možno datovať do 13. stor. pr. n. l. Záverečná fáza tejto kultúry, na základe materiálu zo sídliska v Somotor – poloha Somotorská hora, okr. Trebišov a pohrebiska vo Vojatine, okr. Michalovce, spadá do 8. stor. pr. n. l. Pre túto kultúru sú príznačné : výšinné hradiská, rozvinuté bronziarstvo a v záverečných etapách i rozvíjajúce sa železiarstvo. Vzácnym príkladom pokročilých bronziarských techník je nález zadnej časti plechového panciera z Čiernej n/Tisou, okr. Trebišov. Spolu s podobnými, celokovovými panciermi z Čaky a Ducového, patrí k prvým výrobkom tohto druhu v strednom Podunajsku. Ojedinelosť výskytu svedčí, že boli vlastníctvom význačných jedincov. S rozvojom vojenstva možno dať do súvisu aj dávny nález(2. pol. 19. stor.) bronzového kolesa (56 cm) so štyrmi špicami z Obišoviec, okr. Košice – vidiek. Koleso z Obišoviec pochádza z ľahkého dvojkolesového bojového voza (bigy), ťahaného koňmi. Vychádzajúc z výsledkov povrchovej prospekcie, počítame opevnené polohy k hradiskám gávskej kultúry: Koňuš, poloha Starý Koňuš, okr. Michalovce, Nižný Tvarožec, poloha Pivničky, okr. Bardejov a hradiska v Obišovciach, okr. Košice – vidiek. Výskumy sa realizovali na hradiskách Hradová hura, v Šarišských Sokolovciach (V. Furmánek, L.Veliačik, P. Romsauer) a Lysá Stráž nad obcou Terňa, okr. Prešov (V. Budinský – Krička).

V mladšej a neskorej dobe bronzovej prenikla zo západu na východné Slovensko aj lužická kultúra, ktorá tiež patrí do okruhu popolnicových polí. Termín lužická kultúra označoval najprv pamiatky z rozsiahlych žiarových pohrebísk z neskorej doby bronzovej na území Lužice.

Pred rokmi sa precenila účasť lužickej kultúry na prenikaní južným smerom. V súčasnosti z východného Slovenska poznáme iba dve žiarové pohrebiská, ktoré môžeme pokladať za pamiatku lužickej kultúry – pohrebisko vo Švábovciach, okr. Poprad a v Hraničnej pri Hornáde, okr. Košice, vidiek.

Juhozápadná časť Východoslovenského kraja bola osídlená ľudom kyjatickejkultúry, ktorá tiež tvorila súčasť komplexu juhovýchodných popolnicových polí. Existenciu tejto kultúry kladieme medzi roky 1100 – 700 pr. n. l. Kyjatická kultúra vyrastá z podložia pilinskej kultúry za prispenia za prispenia vplyvov kultúry Gáva. Kyjatickou kultúrou končí 2700 rokov trvajúci hiát v osídlení regiónu Slovenského krasu. K významným lokalitám patria jaskynné sídliská: Majda – Hraškova, Silickáľadová, Chvalovská, Sokolia, Jasovská jaskyňa a i. K vzácnym predmetom kultového charakteru patrí maska z tvárovej časti muža (jaskyňa Majda – Hraškova), používaná bez pochyby pri magických obradoch.