Novoveká filozofia

Novoveká filozofia

• Nové metódy poznávania ( deduktívna, induktívna metóda ).
• Rozvoj v dvoch líniách ( racionalizmus, empirizmus ).
• Z časovej postupnosti novovekú filozofiu delíme na 3 obdobia:

• spor medzi racionalizmom a empirizmom:

empirizmus – pociťovanie a zmyslová skúsenosť je najpodstatnejšie východisko poznania spoločnosti. Preferujú skúsenosti ( empíria ), predstavitelia: Berkley, Bacon, Hume;

racionalizmu - zdôrazňujú úlohu rozumu, jediným kritériom pravdy je rozum, predstavitelia: Descartes, Spinoza, Leibniz.

• pokus o spojenie prvkov racionalizmu a empirizmu v osvietenstve: typické pre 18st., predstavitelia: Voltaire, Rousseau;

• úsilie o prekonanie na vyššej úrovni: nemecká klasická filozofia - Kant, Hegel, Feuerbach, Fichte, Schelling;

• Nadväzuje na doterajšie filozofické učenia, vychádza najmä z renesančnej filozofie, rozvíja sa v 17 a 18 st., vrcholí v 19st..
• V storočí vzniká nový, kapitalistický výrobný spôsob, buržoázia sa mení na samostatnú triedu ktorá stojí voči feudálnej moci. Nastáva obdobie ranno-buržoáznych revolúcií.
• Nastávajú aj revolúcie v duchovnom živote. Sú vytvorené priaznivé podmienky pre vedu a Starí scholastický spôsob myslenia nevyhovoval, ciele novej triedy mohla realizovať iba nová veda. Nastáva otázka hľadania novej vedeckej metódy skúmania
• Potrebu vedy bez teológie si uvedomovali aj myslitelia. Kritizovali scholastiku a budovali objektívnu vedu, snažili sa reálne vysvetlvať problémy života a pomáhať v
• Pre filozofiu tohto obdobia je typická jej jednotnosť a plynulosť vývoja.

• Ovplyvňujú ju dva prechody:

• Činiteľ

1. prechod od feudálneho usporiadania k novému buržoáznemu, či občianskemu usporiadaniu spoločnosti.
2. Zmeny v sociálno-politických a etických koncepciách.
3. Úvahy o človeku ako občanovi štátu, o jeho
4. Pri prirodzenom práve vznikajú teórie o vzniku štátu ( spoločenská zmluva ).
5. Základy ľudských práv.

• Činiteľ

1. Konštituovanie a vývoj novovekej vedy, najmä prírodovedy.
2. Dôraz sa kladie na poznanie, poznanie pre praktické účely.
3. Gnozeológia ( noetika, epistemológia ) – stáva sa kľúčovou teóriou, ideálom poznania je matematika. Od matematiky nemožno oddeliť filozofiu. Filozofi boli buď matematici ( Descartes, Leibnitz, Pascal ) alebo budovali svoju filozofiu na matematike ( Spinoza )
4. Matematika = fyzika = mechanika = mechanistický pohľad na svet ( celý vesmír od atómov po planéty tvorí uzavretý mechanizmus, systém z nemenných prvkov a ich pohyb určujú zákony klasickej )
5. Vzniká veda so všeobecnou platnosťou

Francis Bacon

• 1561 - 1626) - postavil vedu na nové základy.
• Bacon ako dieťa hlásal, že je predurčený k
• Bol synom strážcu pečatí, napriek tomu mal zlú finančnú situáciu. Svojím úsilím študoval, ako 14 ročný ukončil štúdia v Cambridgi. Prechodne pobýval v Paríži.
• Stal sa poslancom parlamentu v
• Stal sa najvyšším prokurátorom, prvým zástupcom koruny, Lord - kancelárom.
• Kráľ ho povýšil na baróna z
• Najprv v intrigách obstal, v roku 1621 bol obvinený, že prijal úplatky a dary, nasledoval trest - pokuta, musel sa stiahnuť do ústrania.
• Neskôr sa mu podarilo očistiť, ale na svoje miesto sa už
• Venoval sa vedeckej spisovateľskej činnosti. Vedecká činnosť mu priniesla väčšie uznanie ako politická kariéra. Z jeho literárnej činnosti dielo Eseje.
• Do dnešných dní sa vedú polemiky, či Bacon nenapísal Shakespearove drámy.

Učenie

• Tantum possumus, quantum scimus – toľko môžeme koľko
• Na nové vedecké základy sa snažil položiť celé ľudské poznanie, všetko zvedečtiť.
• Bacon usiloval o veľkú obnovu vied - Istauratio magna.
• Stanovil si tu 6 krokov:
  • poukázať na príčiny stagnácie vied od úpadku Antiky
  • podať nové rozdelenie vied
  • nájsť novú vedeckú metódu poznania
  • metóda - návrat k vedám
  • popis vynálezov a objavov
  • snažil sa načrtnúť verziu ideálnej budúcej spoločnosti
• Nie všetky kroky sa mu podarilo dosiahnuť.

Diela

1. O dôstojnosti a pokroku vied - načrtáva tu príčiny úpadku vied, dáva podnety k rozvoju jednotlivých vied. Zdôrazňuje, že chýba organizácia vied na medzinárodnom základe. Zdôrazňuje úlohu filozofie, podľa neho vo filozofii sa vytyčuje cieľ vedeckého poznania a zároveň sa v nej nachádzajú obecne platné pravdy.

1. Nová Atlantída - v diele načrtáva obraz budúcej ideálnej spoločnosti. Dôležitú úlohu majú zohrávať vedy. Štát nemá byť riadený politikmi, ale najlepšími vedcami. Vedci sa majú zoskupovať v Šalamúnovom dome (predchodca Akadémie vied). Predmetom obchodu majú byť vedecké objavy (svetlo pokroku) a nie tovary, drahé kovy. Každých 12 rokov sa majú najlepší vedci odchádzať do okolitých krajín - aby sa naučili reč, zistili, aké sú nové vedecké poznatky a po návrate ich prakticky využili.

1. Nové organon - nová metóda, snaží sa hľadať novú metódu vedeckého poznania. Bacon vyzdvihuje poznanie, poznanie je sila. Poznanie má korene v prírode, najprv musíme poznať prírodu a ovládnuť tú prírodu. Prírodu môžeme prekonať len poslušnosťou, treba rešpektovať zákony prírody. Keď chceme rešpektovať zákony, musíme ich najprv poznať. Ak chceme poznať zákony, musíme mať metódu. Je dôležité objavenie správnej metódy. A tou je induktívna metóda. Pri objavovaní novej metódy musíme urobiť 2 kroky:

• negatívny - našu myseľ musíme očistiť od všetkých predsudkov, omylov, pretože kazia pravdivé poznanie. Existujú 4 predsudky:
  1. idola tribus (omyly ľudského rodu) - vyplývajú z ľudskej prirodzenosti a to z toho, že človek predpokladá vo veciach vyšší stupeň usporiadania ako v skutočnosti je. ( človek má tendenciu všetko komplikovať ) Každý vedec má byť nedôverčivý voči všetkému, čo je pochopiteľné, ľahké => nemá iba prijímať.
  2. idola specus (omyly jaskyne) - vyplývajú priamo z individuálnej ľudskej povahy. Svoje základy majú vo výchove. Každý je schopný poznávať iba cez priezor vlastnej subjektivity danej telesnou konštitúciou, vzdelaním. Každý človek žije v individuálnej jaskyni - z nej pozerá na svet => koľko ľudí toľko názorov.
  3. idola fori (omyly trhu) - vyplývajú z nedostatkov v ľudskej komunikácii. Reč je dôležitá, pretože nie každý si pod tým istým slovom predstavuje to isté. Aj pravdiví poznatok sa prenosom deformuje.
  4. idola theatri (omyly divadla) - vznikajú z tradovaných téz filozofov, ktorí si mysleli, že zobrazujú skutočnosť, hoci sa ich zobrazenia podobajú skôr divadelným hrám.

• Je mu cudzia úcta voči predchádzajúcim
• Keď sa nám podarí zbaviť sa omylov, pristúpime k 2 časti:

• pozitívny - pristupujeme k hľadaniu správnej vedeckej metódy. Metóda vychádza zo skúseností - je empirická. Táto metóda sa nazýva induktívna metóda (metóda zažne svetlo a ukazuje cestu k poznaniu).

René Descartes

(1596 - 1650)

• Renatus Cartesius.
• Narodil sa v starofrancúzskej šľachtickej rodine v Študoval v jezuitskom kolégiu v La Fleche, kde si veľmi obľúbil matematiku a voči ostatným vedám bol veľmi skeptický. Celé poznanie chcel zmatematizovať.
• Po skončení štúdií striedal obdobia dobrodružné s obdobiami v ústraní.
• Zúčastnil sa 30-ročnej vojny (na oboch stranách, bol aj v bitke pri Prahe a obliehania nových Zámkov ).
• Descartes mal bojazlivú povahu, bol plachý, telesne chorľavý, preto nepokračoval vo vojenskej dráhe, ako to chceli rodičia, ale oddal sa Z dôvodu plachosti stále menil svoj pobyt, aby mu ľudia dali pokoj a mohol pracovať. 20 rokov žil v ústraní v Holandsku, potom opäť cestoval a v roku 1649 ho kráľovná Kristína pozvala do Švédska, kde pod vplyvom nepriaznivej klímy ochorel a o rok neskôr zomrel.

Prínos

• Zakladateľ analytickej geometrie, od neho pochádzajú tzv. karteziánske súradnice, vo fyzike sformuloval prvý zákon zachovania impulzu, skúmal zákonitosti optických javov, vo fyziológii vnímania je autorom prvého náčrtu reflexného oblúka, celé poznanie sa snažil zmatematizovať, dôraz kládol na deduktívnu metódu...

Diela

(všetky napísané v Holandsku):

1. Meditácie o prvej filozofii
2. Princípy filozofie
3. Vášne duše
4. Dopisy o ľudskom šťastí
5. Rozprava o metóde - zhrnul v nej zásady svojej metodológie. Tvrdí, že rozum je najvyššia inštancia poznania - bol racionalista. Svoju metodológiu zhrnul do štyroch pravidiel, ktoré sa pri poznávaní majú dodržiavať:
   • Za pravdivé budem považovať iba také tvrdenie, ktoré je môjmu rozumu jasné a zreteľné.
   • Každý skúmaný problém si rozčlením na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahšie kontrolovať.
   • Postupujem od jednoduchších javov k zložitejším.
   • Robím si presný prehľad postupu, aby som na nič

• Descartes sa snažil vytvoriť systém, ktorý by:
  • spĺňal nároky filozofického myslenia,
  • bol spojený s vedou,
  • bol zbavený autoritárstva.

• Aby mohol realizovať tieto zásady, musel si stanoviť dva základné princípy:

1. princíp pochybovania (metodická skepsa)
2. existencia prirodzeného svetla rozumu (existujú hranice, pri ktorých rozum zistí pravdivosť idey)

• René Descartes sa rozhodol nájsť aspoň jeden jediný poznatok, ktorý nebude môcť nikto spochybniť. Aby ho našiel, začal sám spochybňovať všetky možné Tak postupne spochybnil všetky empirické poznatky, matematické výroky, až napokon zistil, že pochybovať sa dá o všetkom - len pochybnosť je nepochybná. Od tohto základného poznatku - totiž, že pochybuje - odvodil svoj známy výrok "Myslím, teda som." Tento metodický postup, pri ktorom cielene spochybňujem všetko, čo sa dá spochybniť, aby som našiel aspoň jeden nepochybný poznatok sa nazýva metodická skepsa.
• Poznanie má teda začínať tým, že Máme pochybovať aj o existencii sveta, aj o matematike. Proste o všetkom, čo je dané, nič nemáme prijímať za isté.
• Pochybovať však nemožno o tom, že pochybujeme. Keď pochybujeme, tak vlastne myslíme, keď myslíme, tak sme, existujeme. K podstate existencie patrí myslenie. Existovať môžeme, iba ako mysliaca bytosť = sum cogitans (”Myslím, teda som” - ”Cogito ergo sum”). Metodickou skepsou vylučoval tvrdenia, o ktorých možno pochybovať.
• Čo je okrem mňa tak jasné a zreteľné? Zo zásady sum cogitans by malo vyplývať, že človek je jedinou bytosťou na svete. Nie je tomu tak. Druhá bytosť, o ktorej máme istotu, je Boh. Descartes má tri dôkazy existencie Boha:
• prvý vyplýva z idey o Bohu, druhý z pojmu Boha, tretí z predstavy

1. Odkiaľ máme ideu o Bohu? Idey podľa vzniku sú trojaké: vrodené, skúsenostné a vytvorené človekom. Ideu o Bohu máme vrodenú.
2. Je to obnovený Anselmov ontologický dôkaz. Existencia najdokonalejšej bytosti obsahuje nevyhnutnosť jej bytia.
3. Z predstavy dokonalosti vyplýva, že Boh

• Boha považuje za večnú, nekonečnú substanciu, ktorá nepotrebuje k svojej existencii nič, okrem seba samej. Ide o dokonalú substanciu - základ všetkých javov a súvislostí medzi nimi, od substancie Boha sa dostáva k substanciám odvodeným, nedokonalým, konečným, teda k Vec nie je taká ako ju vnímam, ale ako ju jasne a zreteľne myslím.
• Výsledkom tohto je dualizmus tela a ducha, rozpriestranenosti a Duch nesplýva s telom a naopak. Navzájom sa tieto 2 substancie neovplyvňujú. Uznáva teda dve základné substancie - duchovnú a telesnú = dualista. Hovorí, že existuje bytosť, ktorá je mysliaca a telesná zároveň = človek.
• Descartova ontológia je realistická, uznáva bytie, ktoré sa nachádza mimo subjektu a je od neho nezávislé.

Fyzika a náuka o človeku

• Predmetom fyziky je telo s jeho vlastnosťami.
• Podstatným znakom tela je priestorovosť. Niet tela bez priestorovosti, niet priestorovosti bez tela – hmoty. Priestor dostáva od hmoty vyplnenosť, hmota od priestoru neobmedzenosť.
• Ľudské telo je stroj, proti ktorému stojí ľudský Tak ako hodinár zostaví hodiny z koliesok tak, že sa pohybujú a nepotrebujú ďalší hodinárov zásah, tak aj Boh zostavil telo ako stroj.
• Príčinou smrti je pokazenie sa dôležitej súčiastky stroja – tela. Mŕtvola sú polámané
• Obyčajne sa myslí, že smrť je oddelenie sa duše od tela (Platón). Podľa Descarta duša uniká následkom smrti. Najprv sa pokazia hodiny a potom duša, a duša, keď už nemá nástroj, uniká. Duša je hudobník, telo hudobný nástroj. Ani narodenie, život nevzniká spojením duše a Tak ako sa duša oddelí až po smrti, a nie pri smrti, tak aj pri vniknutí do tela duša už predpokladá živé telo.
• Mozog je sprostredkovateľom medzi dušou a
• Na Slovensku učenie Descarta šírili: Vavrinec Tapolcsáni, Valentín Kéri, Michal Lipsicz, Andrej Jaslinský, Martin Szetiványi, Ján Ivančič.

Benedictus (Baruch) Spinoza

• (1632 - 1677)
• Predstaviteľ novovekého racionalizmu
• Pochádzal zo španielskej židovskej rodiny, študoval v Amsterdame – zaujala ho najmä Biblia a stredoveká židovská V Amsterdame sa zoznámil aj s učením Descarta a Bruna. Odcudzil sa židovskej obci, hoci otec z neho chcel mať rabína. Z obce ho vyhnali (exkomunikovali), žil potom v rôznych mestách, živil sa brúsením šošoviek. Brúsenie zhoršilo jeho pľúcnu chorobu (rakovina) a ako 44-ročný zomiera.

Diela

1. Teologicko-politický traktát - Postatou všetkých súcien je pud sebazáchovy, aby sme ho mohli uskutočňovať je potreba dobra a cností. Pud sebazáchovy podporuje dobro a cnosti - prirodzené právo každého človeka ( ”Konať podľa našich cností, nie je nič iné, ako konať podľa zákonov našej prirodzenosti“). Človek je jednak bytosť rozumná, jednak bytosť ovládaná afektami, vášňami. Proti afektom je ťažké bojovať, afekt môže byť prekonaný iba iným afektom a to afektom silnejším a opačným. Rozum, keď chce prekonať afekty, musí sa stať sám afektom a to silnejším a opačným. Absolútne zlo nie je, je iba menej

1. Etika - napísané ťažkým spôsobom používaným v geometrii Je to filologická a historická kritika textov starého zákona, Biblia ako kniha je napísaná pre všetkých. Jazyk Biblie je preto upravený pre jednoduchý ľud. Filozof však v Biblii musí vidieť 2 stránky:
   • povrch - určený pre ľud, uspokojuje potreby náboženstva
   • pre filozofov, ktorí v Biblii nachádzajú večné a nemenné zákony prírody a myšlienky duchovných otcov národov. Spinoza v Ježišovi Kristovi nevidel božieho syna, ale najväčšieho a najušľachtilejšieho zo všetkých ľudí.

• Bol zástancom Jeho učenie sa zakladá na riešení dvoch problémov:
• racionálna teória poznania - východiskom poznania sú idey, ktoré sú nám dané tzv. racionálnou intuíciou. Táto intuícia sa opiera o vyšší rozum – intellectus, ktorý presahuje bežné ”ratio”. Racionálnou intuíciou údajne uchopujeme základné pravdy (napr. matematické axiómy). V konkrétnom procese poznania narábame tak so skúsenosťou, ktorá zhromažďuje materiál poznania, ako aj s vyššími racionálnymi a intelektuálnymi Tieto sú dominantné, a tak hlavnou metódou poznania je dedukcia.

• vysvetlenie pojmu substancie - súhrn všetkých súcien. V chápaní substancie sa dopracúva k monistickému stanovisku. Existuje iba jediná substancia – Boh, čiže príroda. Boha stotožňuje s prírodou – panteizmus, podobne ako v renesancii G. Bruno (Deus sive substancia, Deus sive natura). Substancia je nekonečná, jednoduchá, nedeliteľná a zároveň je príčinou seba samej (causa sui). Ako nekonečná substancia má aj nekonečné množstvo vlastností - atribúty. My z nich poznáme iba dva: myslenie a rozpriestranenosť. Substancia s atribútmi sa v našom svete prejavuje prostredníctvom modov. Modus je spôsob existencie substancie, t.j.

jej prejavovanie sa v našom svete. Vo svete javov (modálny svet) existuje prísny determizmus - podmienenosť jedného javu iným ( štvorčekový papier - jedna kocka je podmienená tou druhou). Celý svet je rozumne usporiadaný, pretože je vyjadrením substancie. Keďže všetko je vyjadrením substancie, je aj rozumné, a teda nevyhnutné. Všade vládne usporiadanosť, v prírode vládnu zákony, ktoré chápe v mechanistickom duchu. Náhoda objektívne neexistuje, ak ju konštatujeme, je to výraz našej neznalosti, omylu. Sloboda spočíva tiež v pochopení nevyhnutnosti (stotožnenie sa s racionalitou samotného bytia).

• Výrok: ” Usporiadanie a vzájomná súvislosť ideí sú rovnaké ako usporiadanie a vzájomná súvislosť vecí. ”
• Spinoza formuluje myšlienku paralelizmu hmotných a duševných
• V spoločensko-politických názoroch nadviazal na Hobbesovu koncepciu ”prirodzeného” stavu ľudstva. Za najdokonalejšiu formu štátu považuje demokraciu - v nej majú ľudia pocit, akoby žili podľa vlastnej vôle.

Gottried Wilhelm Leibniz

• (1646 – 1716
• zakladateľ nemeckej novovekej filozofie (racionalizmus)
• Skoro osirel, ako 15-ročný sa dostal na univerzitu, ktorú ako 20-ročný ukončil - získal doktorát. Venoval sa histórii, právu, politike, filozofii, matematike, literatúre, viedol rozsiahlu korešpondenciu s vedcami z celej Európy, inicioval založenie Berlínskej akadémie vied, zaslúžil sa aj o vznik Akadémie vied v Značnú časť života strávil ako knihovník a dvorný historik hannoverského kniežaťa.
• Kvôli politickým názorom mal veľa nepriateľov, dokonca sa musel stiahnuť do ústrania. Zomrel osamotený.

Diela

1. Monadológia
2. Teodicea
3. Nové eseje o ľudskom rozume - polemický spis proti Johnovi Lockeovi. John Locke hovoril, že ”nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch” (John Locke bol empirik - celé poznanie pochádza zo zmyslov, skúseností). Leibniz s tým nesúhlasil a jeho názor dopĺňa ”okrem rozumu samého”. Inými slovami, rozum disponuje takými schopnosťami, ktoré nemožno vysvetliť či odvodiť zo skúsenosti. Z toho vychádza aj Leibnizova koncepcia dvoch druhov právd:
   1. pravdy rozumu, t.j. analytické vety typu matematických výrokov, ktoré majú apriórny (predskúsenostný) charakter a sú východiskom deduktívnych postupov
   2. pravdy faktu - výroky založené na skúsenosti. Sú príznačné pre prírodovedecké poznanie, dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne, nemajú univerzálnu platnosť, sú iba pravdepodobné .

Učenie

3 základné témy: učenie o monádach

učenie o predurčenej harmónii

teodicea

• Učenie o monádach: Leibniz nesúhlasí s Déscartom (dualizmus), ani so Spinozom (monizmus), ale tvrdí, že existuje nekonečne mnoho podstát => pluralizmus.
• Základné jednotky bytia sú monády. Monáda je sama o sebe substanciou. Monád je nekonečne veľa, navzájom sa odlišujú, ale neovplyvňujú sa. Neovplyvňujú sa preto, lebo nemajú okná. Hovorí, že sú to body, silové centrá.
• Monády majú duchovný charakter. Sú oduševnené. Ich základné vlastnosti sú pociťovanie a pudenie. Tvrdí, že neexistujú dve rovnaké monády tak, ako neexistujú dva úplne rovnaké listy na strome, preto aj svet je rozdielny.

• Urobil aj hierarchiu monád (od najnižších po najvyššie):

1. temné monády - najnižšie monády, sú podstatou neorganických telies, majú minimálnu schopnosť pociťovania, vnímania.
2. hmlisté monády - vyšší stupeň, sú základom rastlinného a živočíšneho tela - majú schopnosť spájať pocity a vnemy.
3. jasné monády - sú to ľudské duše, schopné logicky myslieť a chápať, je im vlastná apercepcia, sebauvedomovanie.
4. absolútne jasná monáda – monáda monád =

• V každom type existuje veľmi veľa monád, tie sa navzájom odlišujú. Dve za sebou nasledujúce monády sa však odlišujú nepatrne => tvrdí, že príroda nerobí skoky. Dve navzájom vzdialené monády - veľké rozdiely.
• Monáda sama o sebe nie je telesom, aj keď iným monádam sa tak môže javiť. Telesá sú vonkajším prejavom monád.

• Učenie o predurčenej harmónii: Každá monáda bola stvorená tak, že napĺňa účel v rámci predurčenej harmónie, ktorá je daná Bohom.
• Boh do sveta ďalej zasahovať nemusí. Monády boli v Božom ume ako možnosti od večnosti a stvorením vesmíra sa stali skutočnými.
• Ako jednotlivé nie sú dokonalé,dohromady tvoria harmonické dokonalé Božie dielo. Vzájomné pôsobenie medzi telom a dušou nie je potrebné, tak ako medzi dvomi hodinkami, lebo ich robil jeden majster. Hodinky idú rovnako, lebo ich tak zostavil hodinár, aj Boh od večnosti zreguloval monády tak, že spolu harmonicky splývajú.

• Teodicea: Leibniz tvrdí, že ”Boh stvoril najlepší zo všetkých svetov”, napriek tomu, že v ňom jestvuje zlo, utrpenie, nespravodlivosť, nešťastie a Keby nebolo zlo, nemali by sme predstavu dobra, a tak by sme sa oň ani neusilovali. Hovoril, že svet, ktorý Boh stvoril, je konečný. Svet je nedokonalý, keby bol dokonalý, tak by nemusel byť stvorený. V konečnosti je príčina zla. Leibniz rozoznáva tri triedy zla:
  1. metafyzické = obmedzenosť. Je nevyhnutné, lebo stvorenú bytosť si nemôžeme predstaviť bez obmedzenosti. Nemôžu byť samí bohovia, samé dokonalé bytosti. Dokonalý je iba Boh. Ostatné bytosti sú viac alebo menej obmedzené.
  2. fyzické zlo – útrapy, bieda, choroby...ospravedlnené sú tým, že slúžia Mnohé zlo je preto, aby odvrátilo ešte väčšie zlo (zdravie si len vtedy budeme vedieť vážiť, keď sme prekonali chorobu). Kto trpí, nech sa skúma a nerepce proti Bohu.
  3. etické zlo – ako bytosť nemôže byť dokonalá, tak nemôže byť dokonalá ani v mravnej oblasti. Nie sú úplne zlí a úplne dobrí ľudia. Sú len ľudia na rôznych stupňoch mravného dobra.

• Na Leibniza nadviazal a jeho spisy usporiadal Christian
• Na Slovensku učenie Leibniza šírili: Matej Bel, Ján Karlovský, Štefan Fábry, Augustín Doležal (Pamětné celému světu tragoedii - opiera sa o Leibnizovu ontológiu).

Thomas Hobbes

(1588 - 1679)

• Informatívne na maturitu netreba
• Sociálna filozofia
• Syn dedinského farára
• Venoval sa teoreticko-poznávacej problematike - zaujal tu stanovisko medzi empirizmom a Uznáva zmyslový pôvod poznania, ale zdôrazňuje význam abstrakcie - len o ňu sa môže opierať vedecké poznanie.
• Bol ovplyvnený Varuje však pred zneužívaním abstrakcie - abstrakcie sú iba ”mená”, reálne jestvujú len jednotlivé veci. Je tvorcom prvého mechanicko- materialistického systému.

Diela

Základy filozofie - pozostáva z troch častí: a) O telese

1. O človeku
2. O občanovi

• Vychádza zo základného pojmu ”teleso”. Telesom môže byť aj štát. Vzájomné pôsobenie medzi ”telesami” chápe z hľadiska mechanistického materializmu, ich interakcie sa riadia zákonmi mechaniky.
• Zaoberal sa riešením sporu medzi pojmami ako prirodzený stav a občiansky
• Leviathan - poukazuje na možné hrozby zo strany štát = počiatok nového prístupu k spoločnosti. Štát nazýva ”umelým telesom”. Bol zástancom absolutistickej monarchie. Tvrdil, že ľudia sa na základe spoločenskej zmluvy majú vzdať časti svojej suverenity v prospech štátu. Štát je potrebný, keby nebol, tak by sa ”človek človeku stal vlkom”(homo homini lupus). K tomu, aby sa ľudia vzdali absolútnej slobody, ich vedie pud sebazáchovy.

John Locke

(1632 - 1704)

• študoval teológiu, no za kňaza sa vysvätiť nedal a pokračoval v štúdiu prírodných vied (najmä chémie) a medicíny

Gnozeológia

• Dielo Úvahy o ľudskom rozume (1690) – skúma v ňom rozum a podstatu ľudského poznania. Podáva jeho psychologickú a noetickú analýzu a sám sa nazýva kritikom ľudského poznania. Na jednej strane vychádzal z Baconovho empirizmu, Hobbesovho senzualizmu a na druhej strane z averzie voči Descartovi. Descartes totiž prijal názor, že idey sú vrodené. Locke tvrdí, že vrodené idey nie sú, lebo keby boli, boli u všetkých ľudí, aj divochov i detí, rovnaké. Nie sú na poli logicko-noetickom, ani na morálnom, lebo jeden uznáva za dobré to, iný zase niečo iné. Niet ich ani na poli náboženskom, lebo sú aj
• Kde je prameň ľudského poznania, keď niet vrodených ideí? V skúsenosti. Jeho učenie teda vychádza z empirikov, vychádza z analýzy faktu vedomia. Tvrdí, že obsah vedomia tvoria idey, ktoré pochádzajú zo skúseností.
• Zásadný nesúhlas s Descartovou teóriou vrodených ideí vyjadril John Locke známou vetou: ”Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch“ (Nihil est in intellectu, quod non prius fuerit in sensu).
• Hovoril, že naše vedomie je pri narodení tabula rasa (nepopísaná doska, biely papier) - skúsenosť do neho vrýva znaky - idey. Locke sa nezaoberá skúmaním konkrétnych vecí, ale sa zaoberá ideami o nich.
• Podľa pôvodu rozlišuje idey:
• zmyslové vnemy - tie, ktoré pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom (výsledkom sú pocity - sensation)
• reflexie - tie, ktoré pochádzajú zo skúmania našich duševných aktov

• Z týchto dvoch skúseností vzniká a buduje sa duševný život (prirovnáva ich k dvom oknám, ktorými jedno za druhým vnikajú elementy skúsenosti do tmavej komory života).
• Výsledkom reflexií sú predstavy, Idey podľa zloženia rozlišuje:

1. jednoduché - pochádzajú priamo zo zmyslového poznávania. Pri jednoduchých si uvedomujeme pasívne zmyslové dojmy – sú to písmená, z ktorých sa skladá reč poznania. Také sú napr. farba, zvuk, chuť, čuch, atď. Sú len pre nás, subjektívne, napr. chuť jablka existuje len pre toho, kto ho ochutnáva.
2. zložené - vznikajú kombinačnými a rekombinančnými schopnosťami Týchto je mnoho, ale možno ich rozdeliť do troch hlavných skupín: substancie, relácie a mody.

• Najdôležitejšie sú substančné, ktoré vyjadrujú, že voľačo je samo v sebe a jeho vlastnosti nevieme určiť. Substančné je, čo trvá, nedá sa poznať a vedieť. Preto na otázku, čo je substancia, odpovedá: nescio quid est substancia – neviem, čo je substancia.
• Relácie sú komplexné idey, ktoré predstavujú vzťah substancií, rozdielnosť, totožnosť, atď.
• Mody sú stavy nositeľa substancie, o sebe neexistujú, farba, priestor a čas.
• Ďalej rozlišuje idey podľa ”kvality”:

1. primárne kvality - rozmer, tvar, pohyb, vôňa…
2. sekundárne kvality - nemôžeme ich pripísať veciam samým, pretože vznikajú až v procese vnímania.

• Locke ďalej skúma hodnotu Vnímaním nadobudnuté poznanie nazýva

1. zmyslové - svet poznávame na základe skúseností (senzualizmus - dôveruje pocitom, zmyslom).
2. Istejšie je ďalšie poznanie, ktoré nazval demonštratívne – dokázané, aké máme o tom, čo nemôžeme vnímať zmyslami, ale jeho pravdivosť môžeme dokázať rozumom, v matematike (nejaké idey vyvodzujeme z iných poznatkov).
3. Najvyšší stupeň poznania je poznanie intuitívne – nazeracie, ktoré je bezprostredné, takže v ňom splýva poznávajúci a poznávané. Také môžeme mať o vlastnom bytí (vzťah medzi dvomi ideami).

• Locke sa zaoberá aj problémom rozsahu poznania. Konštatuje, že rozsah poznania je omnoho menší ako nepoznania, nevedenia. Poznanie siaha potiaľ, pokiaľ siahajú naše predstavy. O mnohých veciach nemáme predstavy, nevieme o nich, ale zároveň nemôžeme povedať, že nie sú. Len o tom vieme, o čom máme predstavu, lebo predmetom vedenia, poznania nie sú veci, ale predstavy o O niektorých veciach máme len kusé, nevecné, nejasné predstavy. Podľa toho vedenie možno rozšíriť dvojakým spôsobom: buď získať nové predstavy skúsenosťou, alebo existujúce nejasné urobiť jasnejšími. Pravé poznanie je ako jasný deň, nevedenie ako tmavá noc, a medzi jasným dňom istého poznania a tmavou nocou nevedenia sú aj sprostredkujúce stupne, šero pravdepodobnosti – domnienky, na druhrj strane šero viery.
• Zaoberal sa aj problematikou prenášania ideí prostredníctvom slov. Slová idey zastupujú, spájajú sa s Slovo, ktoré nie je kryté ideou je prázdne. Locke odmieta poznanie a priori.
• V súvislosti s gnozeológiou vzniká Lockovi problém s Viera je považovanie niečoho za pravdivé, čo sa neopiera ani o zmyslové vnímanie, ani o demonštratívne dôvody rozumu, ale o vnútorné, intuitívne svedectvo človeka. Hranice medzi vierou a rozumom možno stanoviť trojakým spôsobom, lebo vo viere môže byť:

1. čo je rozumu primerané
2. čo ho presahuje
3. čo mu

• Čo je rozumu primerané, čo môžeme vnímať zmyslami alebo demonštratívne dokázať, patrí do vedy. Naproti tomu pravé náboženstvo obsahuje to, čo rozum presahuje, ale mu neodporuje. Viera, že Boh je, rozum síce presahuje, ale nie je proti rozumu, lebo Boha ani dokázať, ani vyvrátiť nemožno.

• Pri našej konečnosti nemôžeme mať rozumový dôkaz o Bohu, matematicky ho tiež dokázať nemôžeme a nemáme o ňom ani vrodené idey. Keby idea Boha bola v nás vrodená, ako myslí Descartes, tak by ju každý musel mať, každý by musel mať o Bohu rovnakú predstavu a tej niet. K predstave Boha prichádzame teda skúsenosťou, keď stupňujeme dobré vlastnosti až po dokonalosť, a to je Boh. Či však taká dokonalá bytosť naozaj existuje, k tomu prichádzame len pomocou zákona príčinnosti, ako k príčine sveta. Teda logickým usudzovaním prichádzame k tomu, že Boh je a je príčinou všetkého.
• Boh stvoril všetko, stvoril aj Adama, ktorý sa mohol stať nesmrteľným, ale zhrešil, stratil nesmrteľnosť, raj, blaženosť. Toto je nad ľudský rozum. Sme smrteľní, lebo po Adamovi dedíme smrteľnosť. Nededíme však stav, že by sme neboli schopní nehrešiť. To nemožno prijať. Nemožno však prijať ani to, že by nás Boh za Adama trestal, odsúdil, lebo Adam zhrešil a my nie. Boh poslal Krista, ktorý opäť priniesol nesmrteľnosť na svet. Túto dosiahneme pri vzkriesení. Avšak podmienkou toho je viera a primeraný život. Podstata náboženstva nie je vo vieroučných článkoch, ani v Treba skúmať vôľu Božiu, keď zhrešíme, kajať sa a tak sa očisťovať, to znamená rozumnosť kresťanstva.
• Bol deista - Boh je stvoriteľ, hýbateľ, dal svetu zákony, ďalej do sveta

Názory na štát

• Štát je svetský ústav, ktorý sa má starať o blaho jednotlivcov na zemi, cirkev je nebeská ustanovizeň, ktorá sa má starať o večnú blaženosť, a preto cirkev a štát treba odlúčiť.
• Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy, výsledkom dohody medzi ľuďmi.
• Človek sa nezdružuje s ostatnými preto, že je vlkom (homo homini lupus), ako tvrdil Hobbes, ale z vrodenej spoločenskosti, ako hovoril Aristoteles. Združil sa preto, aby si spojením zadovážil, čo si sám zadovážiť nemôže. Hovorí, že ľudia sú si rovní, všetci majú prirodzené práva, ktoré sú neodňateľné. Ľudia na základe dohody sa časti týchto prirodzených práv vzdávajú v prospech celku - štátu. Štát má za úlohu chrániť tieto práva. Štát teda prevzal prirodzené právo človeka nie preto, aby nad jednolivcom absolutisticky vládol, ale aby jeho práva chránil. Nie vladár má má zvrchované právo, ale súhrn jednotlivcov, občianstvo, národ. Toto právo vykonáva národ volením zástupcov do parlamentu alebo hlasovaním ľudu. Keďže takto každý jednotlivec je účastníkom zákonodarstva v parlamente, musí sa prijatým zákonom prispôsobiť. Kto sa nechce, musí byť donútený zákonom. Panovník je zodpovedný ľudu. Má mať iba takú moc, akú mu ľud dá. Panovník, ktorý nerešpektuje prirodzené práva, stráca svoje.
• John Locke je autor deľby štátnej moci:
  1. zákonodarná
  2. výkonná – musí byť odlúčená od zákonodarnej, aj vláda, aj panovník sa musia podriadiť zákonu
  3. federatívna – tá sa neskôr spresnila ako súdna moc
• 1669 - autor ústavy Karolíny, táto ústava sa však nerealizovala a preto jej nepripadá

Diela: Dve rozpravy o vláde

Listy o tolerancii (Listy o znášanlivosti)

• črtajú sa tu už princípy novovekého liberalizmu

George Berkeley

(1685 - 1753)

• Ďalší predstaviteľ novovekej empirickej filozofie, v rámci ontológie reprezentuje idealizmus
• Teológ, profesor teológie, biskup anglikánskej cirkvi v Írsku
• Chcel vyvrátiť materializmus (aj deizmus), dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť a praktickú škodlivosť. Základ pre svoju argumentáciu čerpá práve v empirizme. Berkeley hovorí, že materializmus sa dá najúčinnejšie vyvrátiť tak, že preukážeme neudržateľnosť jeho základného pojmu - pojmu hmota. Keďže ide o všeobecný pojem, treba spochybniť opodstatnenosť akýchkoľvek všeobecných pojmov. Proti všeobecným pojmom, najmä proti pojmu hmota, útočí z pozície dôsledného nominalizmu: keďže zmyslami sa zmocňujeme len jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti. Vzťahuje sa to aj na také pojmy, ako je pojem trojuholníka. Trojuholník „ako taký“, osebe nejestvuje, jestvujú len konkrétne trojuholníky (pravouhlý, rovnostranný...).
• Čím vyššia je abstrakcia, tým menej je spoľahlivá. Pojem hmota je natoľko všeobecný a abstraktný, že mu v skúsenosti nič nezodpovedá. Preto nemá zmysel ani tento pojem, ani na ňom postavená materialistická filozofia.
• Berkeley vystupuje proti Lockovi a jeho ”primárnym kvalitám”. Berkeley dokazuje, že všetky kvality sú sekundárne a celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti, ktorá je vždy individuálna, subjektívna, podmienená empíriou.
• Ak hovoríme o veciach, vždy máme na mysli iba obsahy nášho vedomia, idey, ktoré ho tvoria. Nemá zmysel hovoriť o niečom mimo nášho vedomia.

”Byť znamená byť vnímaný (esse est percipi)” – základná téza Berkeleyho filozofie.

Takúto filozofiu nazývame solipsizmus (solus - jediný, ipse - sám) = názor, pokladajúci subjekt ("ja") a jeho zážitky za jedinú skutočnosť, a všetko ostatné len za jeho predstavy.

• Je to jeden z logicky možných vyústení Solipsizmus je Berkeleyho prostriedok na boj proti materializmu. Hovorí, že všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním Boha ako ”univerzálneho Vnímateľa”, t.j. Boha, ktorý do vedomia každého z indivíduí vkladá rovnaké idey, a tým zaručuje existenciu vonkajšieho sveta, ako aj ostatných ľudí.
• dielo : Rozprava o základoch ľudského

„Niektoré pravdy sú také blízke a samozrejmé duchu, že stačí otvoriť oči a uvidíme ich. Za takú považujem tú dôležitú pravdu, že všetko na nebi i na zemi, všetka tá nebeská klenba a výbava pozemská, skrátka všetky tie telesá, z ktorých sa skladá náš rozsiahly vesmír, neexistujú vôbec mimo ducha; že ich bytie (esse) rovná sa vnímaniu (percipi), že teda pokiaľ nie sú mnou skutočne vnímané alebo neexistujú v mojej mysli alebo v mysli ktoréhokoľvek stvoreného ducha, nutne buď vôbec neexistujú, alebo existujú v mysli nejakého večného ducha: lebo ak prisúdime ktorejkoľvek ich časti existenciu, nezávislú na duchu, povedie to len k absurdnostiam.“

Uvedený text je súčasťou Berkeleyho pokusu o vyvrátenie materializmu. Tvrdil, že materializmus je teoreticky neobhájiteľný, pretože sa zakladá na pochybnom pojme – pojme hmoty

David Hume

(1711 - 1776)

• Informatívne netreba na maturitu
• Knihovník, nedoštudoval právo, kvôli záujmu o filozofiu
• Bol ovplyvnený Lockom (jeho epistemológiou), Berkeleym, osvietencami
• Stal sa jedným z najvýznamnejších osvietencov v Anglicku
• skúsenosť pokladal za prvotný, bezprostredný materiál nášho Naše vedomie disponuje určitým množstvom impresií (dojmov), na základe ktorých si buduje svoje idey, tvoriace skúsenostnú bázu pre všetky ďalšie myšlienkové operácie. Skúsenosť v podobe impresií a ideí je spoľahlivým základom nášho poznania, sama osebe však svet mimo nášho vedomia ani nezdôvodňuje, ani ho nevyvracia. Hume nepodmieňuje existenciu sveta naším vedomím. Proti Berkeleymu solipsizmu stavia agnosticizmus, podľa ktorého nemožno rozhodnúť o existencii či neexistencii sveta mimo nášho vedomia.
• Veda je opodstatnená do takej miery, do akej spracúva empirické dáta, nemá však možnosť preniknúť k úplnej podstate. Hume využíva Lockovu teóriu asociácií. Veda usporadúva a spája javy na základe troch druhov asociácií: princípov podobnosti, susedstva (priestorového či časového), a najmä príčinnosti. Humovo učenie o kauzalite malo veľký význam v ďalšom vývine filozofie.
• Podľa Huma je cesta k ”podstate” zakázaná. Orientuje sa na matematické poznanie Tieto postupy sú dôležité pre teoretickú filozofiu, v praktickom živote sa riadime zdravým rozumom.
• Odmietol zjavené náboženstvo, nepripúšťal možnosť zázrakov. Mysliaci človek, aby konal mravne, nepotrebuje náboženstvo. Človek sa má pri svojom konaní riadiť vlastným svedomím. Hume však nesmeroval k ateizmu, hoci jeho názor na Boha bol agnosticko-deistický. Svoje etické učenie založil na myšlienke, že podnetom nášho konania nie je rozum, ale vášne a úsilie o úžitok (počiatky utilitarizmu).