Písanie starogréckych a latinských mien

Písanie starogréckych a latinských mien

- Mnohé antické grécke a latinské mená sa dlhoročným používaním v slovenčine adaptovali.

– K takýmto prípadom patria:

osobné mená Homér, Táles, Euklides, Sofokles, Euripides,

osamostatnené časti niektorých viacčlenných osobných mien, napr. Ovídius (osamostatnilo sa z trojčlenného mena Publius Ovidius Naso), Vergílius (Publius Vergilius Maro), Horácius (Quintus Horatius Flaccus),
ďalej mená Katilína, Spartakus, Július, Hadrián, Vespazián, Dioklecián a i.

Zo zemepisných mien sú to mená Atény, Rím, Ibéria, Trácia, Tesália, Dalmácia, Akvitánia atď.,

z mien mytologických bytostí Herakles/Herkules, Bakchus, Poseidón, Sizyfos, Dionýzos,

z ostatných vlastných mien napr. Iliada, Odysea, Kvirinál.
Adaptované mená sa uplatňujú najmä v kultúrnej publicistike, v prekladoch umeleckej literatúry, v popularizačnej literatúre. Tieto príklady ukazujú odôvodnenosť modifikácie hlavných zásad prepisu pre potreby bežnej praxe. Modifikáciou sa rozumie najmä nezaznačovanie kvantity a aspirovaných hlások podľa stavu v gréčtine. Je to odôvodnené výslovnosťou (v slovenčine je neaspirovaná výslovnosť a iná kvantita ako v gréčtine), ustálenosťou pravopisu v bežne používaných menách (Teodor, Teofil), tradíciou pri kodifikovaní značného počtu starogréckych vlastných mien a napokon aj súčasnou praxou prekladateľov antických filozofických, historických a iných prác. S ohľadom na to sa graféma J prepisuje ako t, používajú sa teda podoby Demostenes, Temistokles, Pytagoras, Trácia. Obdobne namiesto grafémy r sa nepíše rh, ale iba r: Radamantys, Rodos, Reia.

– Začiatočná graféma i sa aj v pozícii pred samohláskou v gréckych menách ponecháva, napr. Iokasta, Iamidovci, Iason, Ielysos, keďže ide o slabičné i.

– Graféma i na začiatku latinského mena, keď po nej nasleduje samohláska, sa prepisuje ako j, keďže ide o neslabičné i: Janiculum, Janigena, Juno, Jupiter. Graféma i označujúca samohlásku i medzi dvoma samohláskami sa zachováva v gréckych aj latinských menách: Ptolemaios, Plataia, Pompeius (i je súčasťou klesavej dvojhlásky).

– Latinská graféma c vyslovovaná ako k sa pri prepise, ale nie pri adaptácii, zachováva: Marcus, Cornelius, Crispus, Quinctius.
- Graféma t (vyslovovaná ako c) v intervokalickom postavení, ako aj v pozícii po spoluhláskach n, r, c (vyslovovanej ako k) sa v latinských menách ponecháva: Palatium, Martialis, Actium, Terentius.

– Pri prepise sa zachováva intervokalické s, ktoré sa okrem iného aj pod vplyvom gréčtiny a iných jazykov vyslovuje a neraz aj píše ako z, t. j. píše sa Hesiodos, Teseus, Perseus.

– Zdvojené spoluhlásky sa rešpektujú v gréckych aj latinských vlastných menách: Achilles, Bellos, Pallanteum, Messapus, Hammón.

- Latinská zložka ph označujúca grécke j sa prepisuje grafémou f: Paflagónia, Frýgia, Memfis.

- Latinská zložka ae vyslovovaná ako é sa zachováva: Scaevola, Laelius, Annaeus, Caecilius.

- Digram (dvojčlenný grafický znak) qu sa pri prepisovaní latinských mien zachováva: Quiris, Quintilis, Tarquinius, Quintus.

– Zreteľné rozdiely medzi gréčtinou a slovenčinou, resp. latinčinou a slovenčinou vo fungovaní a rozložení kvantity spôsobili, že v slovenčine sa vo výslovnosti ani v pravopise nevžili dve alebo dokonca tri dĺžky za sebou. Mená Nike, Antenor, Arete atď. sa prepisujú v zhode s ustálenou výslovnosťou bez dĺžok (nie Níké, Anténór, Árété).

- Častý typ gréckych mien s h (= é) v poslednej slabike sa v zhode s ustálenou výslovnosťou v slovenčine prepisuje s krátkym e: Archimedes, Sokrates, Aristoteles, Perikles, Polydeukes, Polykrates, Pylades atď.

– Bez kvantity sa vo výslovnosti aj v pravopise ustálili mená typu Minos, Agenor, Nestor, Hektor. Naproti tomu mená s koncovým -on, -ion sa v zhode so živou výslovnosťou prepisujú s dlhým ó, napr. Chilón, Kalydón, Xenofón, Apolón, Platón, Orión. Pravidelnú dĺžku v slabike pred zakončením majú aj mená na -ánum, -énum, -ínum, -óza, -fília, -mánia, napr. Herkulánum, Palatínum, Germánia a i.

– Niektoré typy mien so zreteľom na ich gramatický rod a zaradenie do skloňovacieho vzoru je vhodné nielen prepísať, ale aj adaptovať. Ženské mená Elis, Tetis, Lokris, Ceres môžu mať v slovenčine nominatívnu podobu Elida, Tetida, Lokrida, Cerera utvorenú z gréckeho, resp. latinského genitívu.

Odôvodnenosť takejto adaptácie sa ukáže pri ich porovnaní s viacerými vlastnými menami na -is, -es, ktoré sú v slovenčine mužského rodu (Kalipolis, Memfis, Charkis). Rovnako je výhodné adaptovať grécke ženské mená s koncovým h (= é) na podobu s koncovým -a: Arachné – Arachna, Árété – Areta, Aiglé – Aigla, Atalanté – Atalanta atď.

- Grécke ženské mená zakončené na w sa prepisujú s -o: Alekto, Lampito, Loto, Sapfo, Léto.
Nezvyčajný hláskový sklad na konci ženských mien sa pri prepise zachováva, napr. Nausikaá.

!!!P o z n á m k a:

Návrh zásad sa prerokoval na porade slovakistov a klasických filológov na osobitnom zasadnutí pravopisnej komisie pri Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV 24. 11. 1988.