Vznik a vývin slovenského jazyka

Vznik a vývin slovenského jazyka

Väčšina európskych a ázijských jazykov vznikla pravdepodobne z jediného jazyka, ktorý dodatočne dostal názov indoeurópsky prajazyk.

Jazyky, ktoré sa vyvinuli z indoeurópskeho prajazyka, nazývame indoeurópskymi jazykmi.

Indoeurópske jazyky
slovanské	východoslovanské, západoslovanské, južnoslovanské
baltské	litovčina, lotyština
germánske	dánčina, nórčina, islandčina, angličtina, holandčina, flámčina, nemčina
románske	ľudová latinčina, klasická latinčina; francúzština, taliančina, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina, moldavčina
keltské	írčina, waleština, bretónčina
grécky	novogréčtina – od 15. storočia
albánsky
arménsky
indické	hindčina, bengálčina
iránske	perzština, kurdčina, rómčina atď.

Slovanské jazyky

Pravdepodobne v 3. tisícročí pred Kristom sa ako prvá osamostatnila z indoeurópskeho prajazyka baltoslovanských jazykov, do ktorej patrili aj dnešné baltské jazyky.

Po 1. tisícročí pred Kristom sa táto skupina rozdvojila na baltskú a slovanskú skupinu. Slovanská skupina hovorila praslovanským jazykom.

Praslovanský jazyk (praslovančina) existoval až tri tisícročia a nezachovali sa z neho žiadne písomné pamiatky. Vlasť Praslovanov bola medzi Dneprom a Vislou (niektoré pramene uvádzajú územie medzi Odrou a Dneprom či iné územia). V období sťahovania národov (4. až 6. storočie pred Kristom) sa naši predkovia rozšírili do východnej, južnej a strednej Európy.

Na základe južnoslovanského macedónskeho dialektu vznikla v 9. storočí staroslovienčina – prvý kultúrny, liturgický a spisovný jazyk našich predkov (naddunajských Slovanov).

Slovanské jazyky
východoslovanské	(azbuka) ruština ukrajinčina bieloruština rusínsky jazyk – jazyk východných Slovanov na východnom Slovensku, v Haliči, v Bukovine a v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktorí sa považujú za svojbytný národ
západoslovanské	slovenčina čeština poľština horná a dolná lužická srbčina
južnoslovanské	srbčina (upravená cyrilika) chorvátčina slovinčina macedónčina (upravená cyrilika) bulharčina (upravená cyrilika)

Jazyková kultúra

- cieľavedomá spoločenská činnosť, ktorá smeruje ku kultivovaniu spisovného jazyka a jazykových prejavov v spisovnom jazyku,

- jej cieľom je dosiahnuť dobré poznanie jazyka a primerané používanie jeho prostriedkov v jazykovom prejave každého používateľa,

- najdôležitejším znakom jazykovej kultúry je jazyková správnosť, ďalšie sú: vhodnosť a štylistická čistota vzhľadom na komunikačnú situáciu, jasnosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia (pre lepšie pochopenie) a výstižnosť vyjadrenia - výber vhodných jazykových a kompozičných prostriedkov.

Kodifikácia súčasného spisovného jazyka

je zachytená v kodifikačných dielach:

- Pravidlá slovenského pravopisu - Pravidlá slovenskej výslovnosti - Morfológia slovenského jazyka - Krátky slovník slovenského jazyka

VZNIK A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA

Slovenský jazyk sa vyvíjal nepretržite od 5. storočia ako osobitný slovanský jazyk, ale dlhé storočia zostal jazykom ľudu a ľudovej slovesnosti. Ako administratívny, liturgický jazyk či jazyk vedy sa na území dnešného Slovenska používali iné jazyky (staroslovienčina, latinčina, čeština/slovakizovaná čeština, neskôr i nemčina a maďarčina).

Vo vývine slovenčiny rozlišujeme z hľadiska existencie kodifikovanej podoby nášho jazyka dve obdobia: predspisovné obdobie a spisovné obdobie.

PREDSPISOVNÉ OBDOBIE

Praslovančina (do 8. storočia)

- bola spoločným jazykom predkov všetkých Slovanov;

- mala okolo 50 hlások; viaceré hlásky, napr. samohlásky tvrdý jer (Ъ)a mäkký jer (Ь), nosové samohlásky (ę, ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr. ć,ź)sa v slovenčine nezachovali

Stará slovenčina (9. storočie)

Po 5. storočí sa na území neskoršieho Nitrianskeho kniežatstva formuje praslovanský dialekt ako osobitý západoslovanský jazyk – základ budúcich slovenských nárečí a spisovného jazyka.

Staroslovienčina (9. storočie)

Prvý spisovný, kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod, ktorí ju vytvorili na základe slovanského macedónskeho nárečia z okolia Solúna (Thessaloniki). Na území Veľkej Moravy priberala západoslovanské prvky. Mala jery, nosovky, dlhú samohlásku ě, zložitý systém minulých časov, napr. imperfektum, perfektum, pluskvamperfektum-

Zapisovala sa hlaholikou, neskôr cyrilikou.

Stará slovenčina

I naďalej sa vyvíja smerom k novovekému európskemu jazyku, už niekoľko storočí preberá vplyvy z iných jazykov (najviac sa odráža v lexike kontakt s bavorskými kňazmi, ktorí ako liturgický jazyk používali latinčinu, napr. omša, pápež z lat. misa, papa).

Po páde Veľkej Moravy sa nestala úradným a liturgickým jazykom v uhorskom štáte, ale stala sa na dlhé stáročia stmeľujúcim elementom slovenského etnika.

Latinčina na území Slovenska (11. – 18. storočie)

Latinčina bola jazykom vzdelancov celej Európy, a preto sa stala v čase formovania Uhorského kráľovstva, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, úradným i liturgickým jazykom.

Slovenčina ako neoficiálny jazyk sa používala na preklad latinských formúl, napr. pri náboženských rituáloch, pri ktorých človek musel rozumieť, čo sľubuje alebo s čím súhlasí (sobáš, krst).

Čeština na území Slovenska (14. – 19. storočie)

Česko-slovenské kontakty sa umocnili po založení univerzity v Prahe v roku 1348, kde študovali aj slovenskí študenti, ďalej počas pobytu husitov a bratríkov na Slovensku (napr. velitelia hradov korešpondujú s miestnou šľachtou v češtine).

S rozvojom slovenských miest narástla potreba mešťanov používať pri administratívnych úkonoch jazyk, ktorému by rozumeli – český jazyk bol prijateľnejší ako latinský alebo nemecký. Slováci do češtiny vkladali slovenské prvky vedome alebo z nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka (slovakizovaná čeština). Biblická čeština (kralická čeština) je variant kultúrnej češtiny z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. storočia v Kraliciach. Slovenskí evanjelici si ho po reformácii zvolili za svoj liturgický jazyk.

V tomto období pokračuje vývin slovenčiny – dotvárajú sa slovenské nárečia.

Kultúrna slovenčina (16. – 17. storočie)

Popri latinčine a češtine v administratíve a cirkvi fungovala na území Slovenska kultúrna slovenčina (nadnárečová, ale ešte neuzákonená forma slovenčiny; bez celospoločenskej platnosti), napr. kultúrna západoslovenčina. Ako prví pocítili potrebu jazykovej normy kamaldulskí mnísi v Červenom Kláštore, ktorí prekladali Bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou a vytvorili tzv. Kamaldulský slovník. Neskôr si napr. J. I. Bajza sám zvolil jazykovú normu domáceho jazyka pri písaní literárnych diel.

SPISOVNÉ OBDOBIE

Bernolákovské obdobie (koniec 18. a začiatok 19. storočia)

Kolektív vzdelancov na čele s Antonom Bernolákom v roku 1787 kodifikoval (uzákonil) spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s niekoľkými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny (tvaroslovie, mäkké spoluhlásky atď.). Kodifikácia sa uskutočnila vydaním nasledujúcich diel: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s prílohou Orthographia, Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) a neskôr pribudol Slowár Slowenski, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 1827).

Tento jazyk sa stal spisovným jazykom katolíckej inteligencie, bol literárnym i školským jazykom (v rokoch 1819 – 1852 sa vyučoval v Spišskej Kapitule). Mal diakritický pravopis, ale aj s niekoľkými zložkami (napr. ks, ch). Výrazne sa uplatňoval fonematický princíp pravopisu (všetky mäkké spoluhlásky musel používateľ označiť mäkčeňom: ďeďina, swadba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich), namiesto spoluhlásky j sa používa graféma g (gak = jak), mal dvojité w. Do kultúrnej západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridal stredoslovenské mäkké slabiky ďe, ťe, ňe, ľe, niekedy i dvojhlásku (ďgewča), podstatné mená sa písali s veľkým začiatočným písmenom.

Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia)

V roku 1843 sa na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov dohodla o podobe spisovnej slovenčiny. Na základe tejto dohody kodifikoval spisovnú slovenčinu Ľudovít Štúr, vychádzajúc zo strednej slovenčiny, dielom Nauka reči slovenskej (1846) a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846).

Ľudovít Štúr nadviazal na Antona Bernoláka, zvolil diakritický pravopis, pridal grafémy pre dvojhlásky (ja, ju, uo), nekodifikoval hláskyľ, ä, ô, y; hláska i sa zapisovala len grafémou i (nepoznali y), najvýraznejší je fonematický princíp pravopisu.

Po počiatočných diskusiách jazyk prijali (hlavne po neskoršej reforme v roku 1847) elitní predstavitelia slovenských evanjelikov aj katolíkov za spoločný spisovný jazyk Slovákov.

Po kritike Štúrovho spisovného jazyka (hlavne Michal Miloslav Hodža v diele Větín o slovenčine, 1847 – ako zástanca jednoty slovanstva požadoval, aby slovenčina mala také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch, napr. ľ, ä, ě) došlo po dohode v Bratislave v roku 1851 k jeho reforme pod vedením Michala Miloslava Hodžu a jazykovedca Martina Hattalu (vydaním diela Krátka mluvnica slovenská roku 1852). Ustúpilo sa napr. od fonematického princípu pravopisu a začalo sa rozlišovať i/y na základe historického pohľadu na jazyk, neoznačovala sa mäkkosť spoluhlásky pred e, i(etymologický princíp pravopisu) atď.

Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. storočia)

V Turčianskom Svätom Martine bolo sídlo Matice slovenskej (1863 – 1875), vychádzalo tam mnoho časopisov a spisovnú slovenčinu navyše ovplyvňovala živá ľudová reč z okolia Martina. Martinský úzus sa stal základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.

Začiatkom dvadsiateho storočia vydal Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), príručku, ktorá ustálila jazykovú normu najmä v oblasti skloňovania. Slovenčina v období vrcholiacich maďarizačných snáh uhorskej vlády pretrvala aj vďaka slovenským redaktorom a realistickým autorom (napr. Martin Kukučín, Jozef Gregor-Tajovský, Božena Slančíková-Timrava), ktorí ľudovú reč povýšili na literárny jazyk svojich diel.

Medzivojnové obdobie (1918 - 1945)

Vznik ČSR znamenal, že sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, hoci nie v sľubovanom postavení.

V 20. rokoch 20. storočia vyvrcholili snahy politického hnutia čechoslovakizmu (predstavovaného Tomášom Garrigueom Masarykom a Edvardom Benešom) o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. V duchu tejto idey jednoty československého národa vyšli v roku 1931 prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Vladimíra Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová (láhev, límec, zeď) a navrhovali uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások (vedeť, vidieť).

Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč(1932) v Košičiach (H. Bartek, Jozef Škultéty, Ľ. Novák a ďalší), vďaka ktorému sa ustálila rozkolísanosť noriem spisovného jazyka, slovenčina sa očistila od českých prvkov. Pražské centrum pomenovalo autorov sústredených okolo tohto časopisu puristi (puro, z tal., špan. – čistý).

Povojnové obdobie (1945 - 1989)

V tomto období sa už o výskum slovenského jazyka stará profesionálne pracovisko (od r. 1943 Jazykovedný ústav, potom pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied).

V roku 1953 nastali v slovenskom pravopise zásadné zmeny. Zjednotili sa pravidlá o spodobovaní (odstránilo sa dvojaké písanie: sjazd – schôdza/zjazd – na lyžiach; sväz – forma štátu/zväzok – viazanička) a odstránilo sa odlišovanie rodu v tvaroch minulého času (chlapi robili/ženy robily).

V 50. rokoch začal vychádzať 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý mapoval vtedajší stav slovenskej lexiky. Neskôr vyšli syntetické práce Morfológia slovenského jazyka (1966) od kolektívu jazykovedcov a Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) od Ábela Kráľa. Obe sú kodifikačnými dielami.

Po roku 1968 (federatívne usporiadanie Československa) sa čeština a slovenčina stali rovnocennými štátnymi a úradnými jazykmi.

Súčasné obdobie

1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu (výrazné zmeny pravopisu)

1995 – vyšiel Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky (používanie spisovného slovenského jazyka ako štátneho jazyka vo verejnom styku)

2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu

2003 – vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka

2004 – slovenčina sa stáva rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie

2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A-G)

- povoľuje dvojtvary: mliekár/mliekar, bábkar/bábkár, email/e-mail, gej/gay, cinzano/činzáno

- upravuje písanie cudzích slov: četovanie, editoriál, bloger/blogér, drajvovať, esemeska

- zachytáva nové zložené slová: eurominca, dvojeurovka...

2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L)

- povoľuje dvojtvary: hacker/heker

- hovorové slová: holohlavec, imidžovka, informačka, intimka

- nové zložené slová: infostánok, lartpurlartizmus