Hĺbkové členenie umeleckého diela

Hĺbkové členenie umeleckého diela:

A) VONKAJŠIA KOMPOZÍCIA – HORIZONTÁLNE ČLENENIE TEXTU: vonkajšie členenie textu – členenie na základné jednotky.

1.poézia: verš, strofa, spev; + nadpis;

VERŠ: jeden riadok básne

STROFA: skupina veršov oddelená od inej skupiny veršov medzerou

SPEV v básni môžeme prirovnať ku kapitole v prozaickom diele.

2.próza: veta, odsek, text, kapitola, diel; + nadpis;

ODSEK je najmenšia nadvetná textová jednotka, významovo ucelená a formálne (graficky) vyčlenená. => vyznačuje novú významovú časť textu, napríklad nový motív, postavu, časový alebo priestorový posun deja. Členenie textu na odseky má význam pre jeho prehľadnosť, zrozumiteľnosť, zdôraznenie niektorých myšlienok.

KAPITOLA je vyššia jednotka ako odsek, rozsiahlejšia a tematicky uzavretejšia

Typy kapitol:

• kľúčová -výrazný zvrat v deji;
• digresívna - vybočenie z dejovej línie;
• kulminačná - dej vrcholí, kulminuje;
• otvorená - dej plynulé prechádza z jednej kapitoly do druhej;
• rámcujúca – zopakuje sa v nej kľúčový motív (zvyčajne na začiatku a konci diela – deja);
• paralelná - dej sa rozvíja súbežne;

3. dráma: replika, dialóg (vnútorný monológ), výstup, dejstvo + nadpis.

HORIZONTÁLNE ČLENENIE DRÁMY

• Replika: prehovor jednej osoby alebo lit. postavy (zákl. jednotka dialógu).
• Dialóg (polylóg): rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami (aspoň 2 repliky).

1. Symetrický dialóg, striedajú sa repliky A,B.
2. Asymetrický dialóg – postavy prestanú komunikovať – vnútorný monológ. 

• Monológ: neprerušovaný prehovor jednej postavy, nie je súčasťou dialógu.
• Vnútorný monológ: výpoveď osoby, kt. táto adresuje sama sebe (myslená).
• Výstup - zmena počtu osôb na scéne – príchod alebo odchod ďalšej osoby.
• Scéna (obraz) - uzavretá, dejovo rozvedená časť, širšia ako výstup, ale užšia než dejstvo – zmena dekorácií, osvetlenia i hercov na javisku.
• Dejstvo - celok, ktorý má svoju čiastkovú expozíciu, zápletku i jej čiastkové rozuzlenie – časti hry oddelené zvyčajne spustením opony – zatiahne sa opona
• Scénické poznámky: v zátvorkách, osvetľujú miesto deja, konanie a pohyb postáv.

B) VNÚTORNÁ KOMPOZÍCIA – vnútorné členenie textu = obsahová stránka: má dve roviny:

a) rovina deja => dej sa vyvíja vďaka konfliktu, ktorý má niekoľko fáz:

1) Expozícia: úvod, oboznámenie s prostredím, dejom

2) Kolízia: zápletka, zauzlenie deja,

3) Kríza: konflikt, stupňovanie, vyvrcholenie,

4) Peripetia: obrat, nečakané, spomalenie

5) Katastrofa: záver, riešenie konfliktu

 b) rovina významu: čo chce autor povedať, autorovo posolstvo

KOMPOZIČNÝ POSTUP: jednotiaci princíp výstavby textu

• chronologický (kronikársky): epický príbeh sa rozvíja v časovej následnosti, dej sujetu = dej fabuly.
• retrospektívny: návrat do minulosti, autor naznačí udalosť a potom sa vráti do minulosti, aby ju objasnil (A. Bednár – Kolíska, L. Mňačko – Ako chutí moc, J. D. Salinger – Kto chytá v žite).
• reťazový: jedna udalosť voľne nadväzuje na ďalšiu, pričom ich spája postava hlavného hrdinu (Cervantes – Don Quijote, Hašek – Švejk). Jednotlivé príbehy sú pospájané ako oka reťaze hlavnou postavou.
• kompozícia prúdu vedomia: radenie udalostí nie je lineárne a kauzálne, ale asociatívne => rozprávanie sa presúva z témy do témy, vpred i nazad v čase. Odráža sa tu realita samotného vedomia a podvedomia, ktoré narúšajú tradičné kategórie románu (zápletka, dej, charakteristika postáv a opis prostredia). (G. Apollinaire, V. Chlebnikov, J. Cíger-Hronský – Pisár Grač, F. Kafka – Premena, D. Dušek,  M. Proust, J. Joyce, V. Woolfová, Faulkner; J. Kerouac).
• paralelný: uplatňuje sa medzi dvoma dejovými líniami, častá v lyrizovanej próze (vzťahy medzi postavou a prostredím, vonkajšou a vnútornou charakteristikou postavy...).
• in medias res: vpadnutie priamo do deja, bez úvodu
• repetičný: je založený na funkčne a významovo dôležitom opakovaní,
• motivický:  základnou jednotkou tohto princípu je motív, v určitej fáze literárneho diela (zvyčajne na začiatku) sa zjaví motív, ktorý sa následne stráca, modifikovaný sa objaví ešte niekoľkokrát a v záverečnej časti zaznie naplno.

ROZPRÁVAČ: je ústredným bodom každého epického príbehu => sprevádza čitateľov v príbehu – zoznamuje s prostredím, postavami...

TYPY ROZPRÁVAČA:

• AUTORSKÝ – VŠEVEDIACI: 3. osoba – Er – forma

a) nezainteresovaný pozorovateľ, nie je postavou – stojí mimo ostatných postáv,

b) vševediaci: pozná vnútorný a vonkajší život postáv, vie o ich myšlienkach a túžbach, vie, čo sa stalo a stane, aj to, čo sa odohráva,

c) často text komentuje, súdi, môže čitateľa priamo oslovovať,

• PRIAMY ROZPRÁVAČ: 1. osoba – Ich – forma – najautentickejší; zvyčajne je hlavnou postavou – opisuje svoje vnútorné stavy a pocity

a) Prežívajúci – prít. čas (Ja–prežívajúce),

b) Rozprávajúci – min. čas (Ja–rozprávajúce),

• NESPOĽAHLIVÝ – FALOŠNÝ ROZPRÁVAČ: úmyselne obmedzuje čitateľovi prísun informácií, úmyselne podáva nesprávne alebo nedostatočné informácie o príbehu, aby skreslil jeho vyznenie => čitateľ je vyzývaný, aby prepóloval svoje hodnotenie rozprávania v prospech iného významu.

a) Nerozpráva v duchu autora diela, ale je s ním v rozpore – príbeh je vyrozprávaný v opačnom duchu ako to autor cíti.

b) Je skúškou dospelosti čitateľa, ktorý má pochopiť, že sa s ním rozprávač zahráva a je nedôveryhodný napr.  Tajovský: Apoliena.

• OBJEKTÍVNY ROZPRÁVAČ – ROZPRÁVAČ „OKA KAMERY“: Existencializmus (Sartre, Camus): minulý čas

a) zaznamenáva iba videné a počuté (detailný opis prostredia, postáv, správania),

b) nekomentuje, nepsychologizuje - zameriava sa na vonkajšie znaky postáv, nemôže sa dostať k myšlienkam jednotlivých postáv.

• PERSONÁLNY – POHĽAD JEDNÉHO PÁRU OČÍ: 3. osoba – Er – forma

a) rozprávač je jedna z postáv, nepozná dokonale ostatné postavy,

b) Nevie, čo sa stane, deje – často sa náhodne dopočuje o dôležitých udalostiach.    

VERTIKÁLNE ČLENENIE TEXTU: členenie textu na pásmo rozprávača a pásmo postáv (horizontálnym sa rozumie na členenie textu na odseky a kapitoly)

1. pásmo rozprávača - text rozpráva rozprávač, on je nositeľom rozprávania v texte je jeho reč mimo úvodzoviek, resp. pomlčiek

a) Ja-rozprávanie (priame rozprávanie) – autor sa stotožňuje s niektorou postavou, je prítomný v príbehu (1. osoba)

b) On-rozprávanie (autorské rozprávanie) – rozprávanie v 3. osobe

PÁSMO ROZPRÁVAČA: zahŕňa polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a nepriamu reč.

• POLOPRIAMA REČ: súčasť pásma rozprávača, nepoužíva úvodzovky a používa 3. osobu, zachytí presne čo povedala iná osoba,

Eva sa rozhnevala. Prečo ani ju nepozvali?

***   ***   ***

Jurij sa celý čas pokúšal vstať a odísť. Komisárova naivnosť ho privádzala do rozpakov. No oveľa lepší nebol ani potmehúdsky cynizmus okresného a jeho zástupcu, tých dvoch ironických, prefíkaných lišiakov. Tá hlúposť a tá prešibanosť si boli hodnotou celkom rovné. A všetko sa to valilo prúdom slov, zbytočné, neskutočné, nijaké, a život by sa bez toho tak rád bol zaobišiel!

Ach, ako sa človeku niekedy žiada z toho jalovo vzletného, zúfalo prázdneho ľudského chrlenia slov utiecť do zdanlivého mlčania prírody, do trestaneckej zamĺklosti dlhej urputnej lopoty, do nemoty tvrdého spánku, do čistej hudby a tichého láskyplného dotyku, čo onemel od plnosti srdca! (B. Pasternak, Doktor Živago, prel. Z. Jesenská)

• NEVLASTNÁ PRIAMA REČ: je to reč postavy, ale reprodukuje ju rozprávač, zhrnie ju do svojho prejavu, môžu sa v nej uplatniť všetky tri slovesné osoby najčastejšie (1. osoba), doslovne reprodukuje myšlienky postáv

Nič ma neprekvapovalo, ani decká, čo sa stále vypytovali, koľko je hodín, strýčko.

***   ***   ***

Prečo ani mňa nepozvali, rozhnevala sa Eva.

Ale bolí ju aj pustý dvor s plodonosným viničom a práve tak aj mŕtvola v židovskej škole. Matka, otec, malý Róbert, braček drahý! Kde ste? Kde ste sa podeli? Tu som, vaša Eva! Niekoľko metrov od vás a vy sa mi ani neukážete. Som vaša, panebože! – Aj Igorova, ale aj vaša! Prečo ste ma vydedili? Jaj, jaj,... mama moja! Čohosi sa bojím, strašne sa bojím... Bojím... (R. Jašík, Námestie svätej Alžbety)

• NEPRIAMA REČ: rozprávač sám prerozpráva, čo povedala iná osoba, obyčajne aj pomenúva postavu, ktorej vyslovenú myšlienku vyjadruje, v uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá (vravel, šepkal, hovoril), po ktorých nasleduje Vv-veta predmetová so spojkou že, minulý čas, 3. osoba jednotného čísla:

Povedal Imrovi, aby nebláznil.)

***   ***   ***

Iba moja stará sa hneď na druhý deň vychytilo do mesta a vrátila sa iba poobede... Čo tam robila, potvora? Vravela mi síce, že bola nakúpiť potravín do zásoby, keď som sa jej pýtal, ale nebola náhodou aj na pošte?! (P. Jaroš, Kostí) 

2. pásmo postáv - priama reč postáv – je v texte naznačené a graficky vyčlenené úvodzovkami, resp. pomlčkami

a) monológ - prehovor jednej postavy

b) dialóg - rozhovor viacerých postáv – tvoria ho repliky (prehovory) postáv

VNÚTORNÝ MONOLÓG:

a) v modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy, spontánny tok myšlienok => umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy,

b) vyjadruje sa polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou.

3 druhy vnútorného monológu:

1. úvahový,

2. spomienkový, čiže retrospektívny,

3. dejový – postava preberá funkciu rozprávača.

POSTAVA: realizuje sa v motívoch, medzi postavami sú rôzne vzťahy; postava môže mať rôzne postavenie (úlohu): hlavná / vedľajšia (centrálna / epizódna)

Medzi postavami vzniká konflikt – podstatný prvok epického a dramatického diela

Typy postáv:

A. idealizovaný typ postavy: autor nevykreslí postavu podľa skutočnosti ale zovšeobecní a vyzdvihne výnimočné vlastnosti človeka (hrdinstvo, odvaha, obetavosť, mravná čistota, vlastenectvo) – Antigona, Martin a Elena (Detvan Sládkovič), Jánošík. => IDEALIZÁCIA POSTAVY

B. charakterový typ postavy: autor vykreslí skutočné vlastnosti postáv odpozorované z reality – vyberie jeden charakter, vlastnosť (pozitívnu alebo negatívnu) a túto jednu vlastnosť vtlačí jednej postave Lakomec – Moliere => TYPIZÁCIA POSTAVY

C. sociálny typ postavy: predstavuje nejakú sociálnu vrstvu – do jednej postavy vtlačí autor všetky vlastnosti, ktoré charakterizujú nejakú spoločenskú vrstvu – Živý bič; Jozef Mak (príbeh obyčajného človeka, je každý z nás, sa otrasie a ide ďalej, človek milión),

D. LYRICKÝ SUBJEKT: Lyrický hrdina je analogický pojmu rozprávač v epickom texte.

  Lyrický subjekt nie je totožný s autorom, v básnickej štruktúre prispôsobuje všetky znaky funkcii výpovede:

1) priamy Lyrický subjekt v 1. osobe (Ja),

2) Lyrická výpoveď s priamym adresátom v 2. osobe (Ty),

3) Transformácia priameho L. s. z 1. osoby do 2. alebo 3. osoby jednotného čísla.

NETRADIČNÁ EPICKÁ PRÓZA – PRÚD AUTOROVHO VEDOMIA

Technika prúdu autorovho vedomia: vznikla v anglickej literatúre – V. Woolfová a J. Joyce, W. Faulkner; J. Kerouac; W. Styron.

Vplyvy => freudová psychoanalýzou, Darwinova teória, teóriou relativity.

Znaky moderného románu:

• redukcia deja, dôraz na reflexiu,
• prehlbovanie subjektívnosti => autori sa vzdali absolútneho, objektívneho a dokonalého zobrazenia reality,
• technika prúdu autorovho vedomia: nová technika rozprávania, využívajúca vnútorný monológ
• odmieta sa vševediaci rozprávač, zavádza sa viac rozprávačov
• často dochádza k prelínaniu tematických a časových pásem, čím sa stáva kompozícia diela chaotická
• moderné romány sú pre náročného čitateľa
• predstavitelia: Kafka, Joyce...

TECHNIKA PRÚDU AUTOROVHO VEDOMIA: nová technika rozprávania, využívajúca vnútorný monológ, ktorú veľmi často využíva aj Dušan Dušek a Franz Kafka

• snaha o zachytenie ľudskej psychiky, aká v skutočnosti je v jej surovej podobe,

• zobrazenie spomienok, pocitov a myšlienok tak, ako prichádzajú (nie logicky usporiadané),

• rozprávanie sa prelieva z témy do témy,
• slobodné plynutie času: autor sa v čase slobodne pohybuje vpred i vzad,
• nekonkretizované postavy: do príbehu vstupujú a voľne miznú bližšie neurčené postavy,
• nekonkretizovanosť prehovoru: niektoré prehovory sa ťažko priradzujú konkrétnej postave – zdanlivá chaotickosť v dialógu, resp. monológu,
• myšlienky a pocity sú podávané zlomkovite, čiastkovo => sťažuje to zrozumiteľnosť textu a jeho čítanie,
• vnútorný monológ: témou a jazykom uvoľnený,
• nevyužíva sa vševediaci rozprávač, ale rozprávač v 1. osobe

DUŠAN DUŠEK

predstaviteľ modernej slovenskej prózy, odmieta opisný realizmus, blízky mu je magický realizmus.

Inšpirácia: J. D. Salingerovi, J. L. Borgesovi, J. Cortázarovi, J. Joyceovi

KUFOR NA SNY: zbierka textov, poviedok.

metaforický kufor – symbol súkromia: 

a) miesto na odkladanie snov, spomienok, citov – cestuje s nami =>  nazretie do súkromia,

b) možno ako symbol cestovania v priestore a čase.

Charakteristika textov:

a) jednoduché, originálne a vtipne, autor neinterpretuje a neponúka svoj názor,

b) bežné situácie z každodenného života - zameriava sa na detaily,

c) magický realizmus: fantázia, snovosť, imaginácia =>  každodennosť ako zázračnosť,

d) téma detstva, vzťah medzi mladou a staršou generáciou,

e) využíva aj nesujetovú prózu: je bez deja, dramatickej akcie a gradácie => fragmentácia - celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty.

f)  autor -  rozprávač: problematizuje sa tu pozícia rozprávača => 1. osoba – rozpráva vlastné aj cudzie príbehy – autobiografizácia cudzích príbehov.

g) prvky erotiky:  je prirodzenou súčasťou ľudského života => intimitou, mladosť, túžba,

h) často využíva paradox a gag.

Rýchlik: hrdina sa stretáva sám so sebou (z minulosti) => príbeh starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti; Alfabet D. D. (literatúra faktu).

PARADOX (z gréc. paradoxon = neočakávaný): štylistická figúra podobná oxymoronu (spojenie dvoch slov s protichodným významom – chudobní boháči). Prekvapujúci výrok so zdanlivo nezmyselným obsahom, odporujúcim bežnému súdu => Sused má psa, ktorý nevie, že je to blázon...... Strašne radi sa dajú zahnať. Pes ešte radšej ako jeho pán. Smejú sa – majú z toho prču... .... Známky sú oveľa menšie ako plagáty. .... Pes ma oňuchá a splašene odskočí, potom stiahne chvost – a dobehne suseda: pre neho som blázon.

GAG: neobvyklý, vtipný až komický nápad (filmové grotesky),  prvok situačnej komiky - šikovne zostavená, veľmi komická akcia vrcholiaca záverečným efektom => číta psovi z novín, pes mu líže známky, ktoré potom vylepujú na výklady, psovi číta z novín, pred jasľami...

FRANZ KAFKA

Jeho dielo obsahuje znaky expresionizmu, existencializmu, surrealizmu, psychoanalýzy.

Dielo: romány – Nezvestný (Amerika), Proces, Zámok; poviedky – Premena

CHARAKTERISTIKA TEXTOV:

• neurčité miesto a čas, anonymné postavy s pocitmi osamelosti, ohrozenia, strachu, viny => pocity súčasného človeka v spoločnosti,
• človek sa cíti ohrozený tajomnou mocou => beznádejná, bezvýchodisková situácia.
• jednoduchosť obsahu – tajomstvo sa skrýva za textom – mnohovýznamovosť,
• absurditu a mystickosť, prelínal podrobnú realitu s fantáziou, snovosťou,
• tragický koniec.

PREMENA: poviedka, 3 kapitoly => dominantná myšlienka: človek je sám i medzi ľuďmi:

• matka ho chápe iba vo svojom vnútri, otec ho vôbec nechápe,
• sestra ho najprv chápe, ale potom ho zavrhne,
• ľudia mu nerozumejú – stráca schopnosť komunikovať => človeku nie je nikto schopný rozumieť