LYRIKA AKO LITERÁRNY DRUH (znaky, delenie a žánre lyriky)
RÝM ‒ okrem pravidelného striedania prízvučných a neprízvučných slabík je ďalším rytmickým prvkom v sylabotonickom veršovom systéme
Gramaticky rým: je vytvorený slovami toho istého slovného druhu v tom istom gramatickom tvare (rovnaký rod, číslo, pád, prípadne osoba, číslo, čas). Ak je jedno zo slov o dve slabiky dlhšie, za gramatický rým sa nepovažuje. GR znižuje umeleckú hodnotu básne a umelci sa mu snažia vyhnúť.
Príklad: radosti - mladosti, starosti, ťažkosti, slabosti dobrý - modrý, zlostný robili - chodili, varili, nosil, hostili
Negramatický rým: dobrý - kobry, bobry vlasy - asi
Absolútny rým: asi miluje - asimiluje tu žiť - túžiť
ČISTÁ LYRIKA (absolútna) ‒ sa považuje za básnický experiment, táto poézia nadraďuje formálne jazykovo-rytmické usporiadanie básnického textu nad jeho význam (formu nad obsah). Čitateľ takejto básne, ak má fantáziu a obrazotvornosť, môže si do takejto „absolútneho“ textu dosadiť vlastný význam, obsah.
Táto poézia sa začala rozvíjať v období literárnej moderny ‒ Verlaine /verlén/, Krasko, Chlebnikov.
Ó, rozosmejte sa, smejkovia!
Ó, zasmejte sa, smejovia!
Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte, ó, zasmejte sa usmievavo! Ó, nadsmejavé rozosmiačiská - Smiech smejivých rozsmievačov!
Ó, vysmej sa smejúčky,
smiech smiecharských smiechotárov!
Smejanstvo, smejstvo, nasmej, ôsmej, smiešnik, smieško, smejaci, smejani. Ó, rozosmejte sa, smiechoši!
Ó, zasmejte sa, smejovia!
Autor v tejto básni použil 48 slov a len štyri slovotvorné základy (smej, smiech, smieš, smia). Čitateľská pútavosť je založená hre so slovami - na zvukovej podobe slov, nie je dôležitý zmysel básne.
ZVUKOMAĽBA, ĽUBOZVUČNOSŤ (eufónia) ‒ vznikajú zámerným výberom a kombináciou hlások. Podstatou ľubozvučnosti je opakovanie niektorej zvukovej figúry (anafora ‒ na začiatku verša,
epifora ‒ na konci verša, epizeuxa ‒ za sebou, epanastrofa ‒ z konca verša na začiatok nasledujúceho
verša) s cieľom upevniť rytmus básne. Pr.: Horí ohník, horí, na Kráľovej holi (o-í-o-í-o-í// a-á-o-e-o-i).
Podstatou zvukomaľbv je upútať pozornosť na zvukový efekt, ktorý autor chce u čitateľa vyvolať - napodobnenie zvuku, t. j. tesnejšie súvisí s významom. Je to umelecky pôsobivé usporiadanie hlások založené na opakovaní hlások, prípadne slabík alebo skupiny hlások. Pr.; Duní Dunaj a luna za lunou sa valí (d-n-d-n-l-nl-n), kres spráskal pušiek (k-r-s-s-p-k-p-k).
Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová Moja rodná
Ej zablúdili sme zablúdili
v krtisku bolesti a smútkov ďalekým mestám vyznávali lásku a bledým kráskam posielali verše v poryvoch vetra, ktorý zrážal listy prastarej jari
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa ty verná rodná hruda kamenistá pás poľa zemiakového
pokorný ovsík chudoby trnka na medzi
šíp
nepoddajný strážca krehkej nádhery slepej ruže
A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa šatôčku vyšívala
v pokornej pýche svojej panenskej ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály milencových úst
* * * Zhadzujem na prah mošnu žobrácku palicu lámem družku blúdení
a padám tvárou v lono trávnaté Moja rodná
Ján Kostra patrí do povojnovej literatúry, je predstaviteľ modernej slovenskej poézie, svojou tvorbu nadviazal na avantgardné smery medzivojnovej poézie a to na surrealizmus a poetizmus. Báseň sa nachádza v rovnomennej zbierke, ktorá vyšla v roku 1939. Básnik sa začína obávať o svoj domov, lebo sa schyľuje k 2. svetovej vojne, a preto sa mení jeho hierarchia hodnôt. V tejto zbierke vyslovil svoje odmietavé stanovisko voči fašizmu.
Báseň Moja rodná sa stala tzv. emblémovou básňou (bola najviac spojená s básnikovým menom a jeho poéziou).
Téma: autor vyjadril vzťahu k svojmu rodisku a lásku k domovu.
Kompozícia: ‒ báseň sa skladá z nepravidelných strof
Myšlienkový rozbor: 1. a 2. sloha: z prvých veršov znie nostalgická láska k znovuobjavenej kráse domova. Zmyslom jeho výpovede je výčitka, že ľúbiť vieme iba na diaľku. Zmena človeka vždy láka, a tak sa obráti chrbtom „k hrude kamenistej“. Po čase však človek aj tak začne túžiť po domove a vráti sa. Básnik hovorí za celú generáciu, ktorá sa túlala po svete v (zablúdili sme v krtisku bolesti a smútkov) a ospevovala cudzie krajiny (ďalekým mestám vyznávali lásku a bledým kráskam posielali verše). O Slovensku však nemal kto spievať.
metafora: trnka na medzi, pokorný ovsík chudoby
genitívna metafora: krtisko bolesti epiteton: rodná hruda, bledým kráskam
personifikácia: a ty si zatiaľ vyčkávala ty verná rodná hruda kamenistá
symbol: palicu lámem
synekdocha: ty verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového ‒ myslí celé Slovensko
Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia.
v poslednom lúči starootcovská horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča – na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká výčitka nemá:
Celý deň slnko, predsa je vlhká otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia,
stáletia tiekli ‒ nemôž byť suchá poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko, dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme?
Ivan Krasko
Téma: autor vyjadril smútok nad národným a spoločenským útlakom na zač. 20. stor.
Kompozícia: ‒ zvolania, rečnícka otázka, neukončená výpoveď (apoziopéza), pomlčky
Pokojný večer na vŕšky padal,
‒ U U /‒ U / ‒ U U/ ‒ U = daktyl, trochej, daktyl, trochej)
na sivé polia.
‒ U U/ ‒ U = daktyl, trochej
Myšlienkový rozbor: 1. sloha: tulák symbolizuje človeka, ktorý sa po rokoch vracia do rodného kraja
Jazykové prostriedky:
metafora: pokojný večer na vŕšky padal, v poslednom lúči starootcovská horela roľa, krvavé vody
prirovnanie: slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou
poetizmus: koráb, jakoby, nemôž, bázlivou
epiteton: otcova roľa, pokojný večer, v láskavom oku
personifikácia: krotká výčitka nemá, krvou napitá pôda domov ma volá
symbol: otcova roľa, otcovská pôda, otcovská roľa (SK), tulák (autor)
ľubozvučnosť: opakovanie hlások: zotlelou spola, volá /o, a/; kráča, na čele, výčitka /č/, pokojný, padal, polia, plá pod oblohou /p, I, a, o/
Porovnanie oboch básní
Ivan Krasko - Zmráka sa
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. Od hory, od lesa tak plače, kvíli...!
Výčitky neznámych duše sa chytia.
... Vyplniť nádeje nebolo sily
‒ zapadli,zapadlivozhonežitia...
Oblaky nízko sú, tak letia, letia...!
Žaluje zúfalé žaloby márne ktos’ príliš úbohý z šíreho sveta,
že veril, že čakal, že starne, starne...
Zmráka sa, stmieva sa.
Zhora i zdola havrany veslujú do noci spešne... ktos’ príliš úbohý o pomoc volá,
do tvári hádže nám spomienky hriešne... Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola.
Téma: autor si uvedomuje si svoju starobu, hodnotí svoj život, vyčíta si, že svoje ciele nenaplnil. V zhone života zabudol na svoje predsavzatia, ktoré si dal v mladosti. V starobe už na ich naplnenie nemá dostatok síl.
Myšlienkový rozbor:
Báseň je rámcovaná ‒ rovnaká myšlienka na začiatku a na konci: Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli / Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola.
Báseň má dva motívy: 1. motív ‒ noc, prichádza zlo, 2. motív ‒ deň, niečo nové.
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli ‒ náznak, že prichádza povestná noc (obavy, strach, pesimizmus, smútok). Prírodný motív strieda ľudským, autora trápia výčitky svedomia ‒ mal sny, nádeje, no nepodarilo sa mu ich naplniť. Nielen jeho nálada, ale aj atmosféra básne je pochmúrna.
Uvedomuje si plynutie času a skutočnosť, že sny sa už nenaplnia.
Pochmúrnosť v závere vystupňuje symbolom noci a havranov. V 3. strofe: let havranov ‒ zlá predzvesť, zlomová situácia v živote človeka, výčitky svedomia.
Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola ‒ muky sú uzavreté, svitá nový deň, nová nádej.
Jazykové prostriedky:
opakovacia figúra ‒ epizeuxa: zapadli, zapadli, tak letia, letia...!, že starne, starne...
poetizmy ‒ ktos’, spešne