Európska klasicistická literatúra

EURÓPSKA KLASICISTICKÁ LITERATÚRA

(2. polovica 17. – koniec 18. storočia/začiatok 19. storočia)

Francúzsko

• pokrok vedy, vzrastá záujem o tajomstvá vesmírnych zákonov a prírodných dianí
• na európskom území nedochádza k rozsiahlym vojnám, ale skôr len k miestnym stretom
• myslitelia vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc (vzor videli v parlamentnom zriadení – Anglicko)
• cirkev sa stáva terčom kritiky
• Amerika vyhlasuje nezávislosť (1776), volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou (1789)

Klasicizmus (lat. classicus – vynikajúci, modelový; neskôr vo význame vzťahujúci sa k antike)

- umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie (za vlády „kráľa Slnka“ Ľudovíta XIV.)

- vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie

- usiloval sa o tvorbu zodpovedajúcu klasickým estetickým normám, odvodzovaným z antických vzorov, so zameraním na spoločenské a mravné problémy – ideálom umenia bola antika

- vrátil sa k abstraktne ponímaným ideálom pravdy, harmónie a krásy

- napodobňovanie prírody

- uprednostňovanie rozumu pred citom, štátny záujem pred osobným

- bráni a zdôvodňuje súdobý spoločenský poriadok, schvaľuje vládnuce vrstvy

- súvisí s racionalizmom a oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu

- vznik literárnych salónov, v ktorých sa diskutovalo o umení, analyzovali sa a hodnotili literárne diela – určovali literárny vkus a utvárali verejnú mienku

- vznikali literárne akadémie

Racionalizmus (lat. ratio - rozum) je myšlienkový smer považujúci rozum za jediný rozhodujúci zdroj poznania

- zakladateľom je francúzsky filozof René Descartes, ktorý sa snažil pomocou dedukcie a na základe známej vety „Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum.) vybudovať racionalistickú filozofiu.

Celé umenie (vrátane literatúry) zväzovali prísne pravidlá. Dokonca i záhradnú architektúru – vo francúzskych záhradách boli stromy a kry zostrihávané do geometrických tvarov.

Hudba

- rytmika, piesňová melodika

- Wofgang Amadeus Mozart, Ludwig van Beethoven

Architektúra

- empírový sloh (vznikol vo Francúzsku) sa šíril po celej Európe (najmä v Taliansku), aj v USA

- v klasicistickom štýle postavené jadro Petrohradu (Sankt Peterburg)

Krásne mohlo byť iba to, čo bolo pravdivé a mravné!!!

Literatúra

- delila sa podľa pevne stanovených teoretických zásad i praktických pravidiel na žánre:

1. a) vysoké:

óda, hymnus, elégia,

epos, tragédia – spracúvali vznešené (historické, nadčasové) námety, hrdinami boli príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži, vojvodcovia

1. b) nízke:

pieseň, román, bájka,

satira, epigram, komédia – volili si námety zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti; vystupovali v nich neurodzené postavy (úžerník, sluha, dohadzovačka...)

- nepripúšťalo sa prelínanie nízkych a vysokých literárnych žánrov !!! ČISTOTA ŽÁNROV

- preferovala veršované žánre

Požiadavky na literárne dielo sformuloval vo svojom diele Básnické umenie teoretik klasicizmu Nicolas Boileau.

- nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší

Klasicistická poézia – rozum a úvaha prevládajú nad citom, opisná, úvahová a satirická báseň, veľkolepá óda

Klasicistická dráma

– slovo autora bolo vyložené na literárny piedestál a herectvo bolo považované iba za reprodukčné umenie

– prednes bol štylizovaný, nadnesený, patetický

– herec na seba neupozorňoval ani prehnaným pohybom (ruku nedvíhal vyššie ako je rameno)

– s ohľadom na slušnosť na javisku netiekla ani pomyselná krv

– prevládajú monológy alebo dialógy s dlhými replikami zúčastnených postáv

– dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt – jednota miesta, času, deja (hra sa mala odohrať na jednom mieste, v priebehu 24 hodín a mala mať len jeden jednoduchý dej – nevznikali teda vedľajšie motívy)

– typy postáv (nie individuality, ale charaktery: skupáň, pokrytec)

– pôsobili aj ženy – herečky; často sa vyskytovali postavy rezonérov, ktorí dej komentovali a posúvali ďalej

Klasicistická tragédia

PIERRE CORNEILLE: Cid – veršovaná tragédia

JEAN RACINE: Faidra – psychologická tragédia

Klasicistická komédia

- vychádzala z antickej komédia a nadväzovala na ľudové a poloľudové hry

MOLIÈRE: Tartuffe, Mizantrop, Zdravý nemocný, Lakomec

MOLIÈRE (1622-1673)

- vlastným menom Jean-Baptiste Poquelin

- získal právnické vzdelanie, pôsobil ako herec i riaditeľ divadla

- viackrát mu zakázali účinkovať, ale mal aj možnosť organizovať predstavenia pre kráľovskú rodinu Ľudovíta XIV.

- zomrel počas predstavenia drámy Zdravý nemocný, v ktorom hral hlavnú úlohu

- napísal vyše 30 hier, z ktorých 16 je aj v slovenskom preklade

Lakomec

- žáner: neveršovaná charakterová komédia

- kompozícia: 5 dejstiev

- využíva ostrú satiru, slovný a situačný humor; spracúva antický námet (Titus Maccius Plautus: Komédia o hrnci)

- autor využíva hyperbolizáciu vlastností postáv a zároveň aj princíp zámeny postáv

- miesto deja: dom Harpagona v priebehu jedného dňa (zachováva jednotu miesta, času a deja)

- autor zaplnil komédiu osobitnými postavičkami sluhov, ktorí sú verne na strane svojho pána a svojím konaním práve oni posúvajú dej dopredu (napr. Šidlo)

- postavy:

Harpagon (skupáň) – 50-ročný vdovec

Kleant – Harpagonov syn, hrá hazardné hry, miluje Marianu

Eliza – Harpagonova dcéra – krásna, nesmelá, milujúca Valéra

Valér – šľachtic z Neapola, ktorý má záujem o Elizu (Harpagonovu dcéru), do Harpagonovho domu vnikne ako sluha a rozohráva hru, aby prešli Harpagonovi cez rozum

Mariana – mladé dievča, ktoré si chce vziať za ženu Harpagon, ona však miluje Kleanta

pán Anzelm – bohatý starší pán, za ktorého chce Harpagon vydať svoju dcéru Elizu, no napokon sa tak nestane, pretože Anzelm spoznáva vo Valérovi a v Mariane svoje stratené deti

Frozína – parížska dohadzovačka, snaží sa pomôcť mladým ľuďom v láske

Šidlo – Kleantov sluha, ukradne truhličku Harpagonovi

- prítomná vášeň v dvoch podobách:

1. vášnivá láska k majetku a skupánstvo (Harpagon a jeho truhlička s peniazmi)
2. vášeň lásky zaľúbených párov a prekážky v ich láske zo strany Harpagona

Zápletka nie je dôležitá, v popredí na lakomca zo všetkých strán. Konflikt nastáva pri stretoch záujmov detí a skúpeho otca. Rozuzlenie je nečakané, prekvapujúce (Anzelm je stratený otec Valéra; Mariana je Valérova sestra a Anzelmova dcéra).

V dome Harpagona sa žije ťažko, deti sa nemôžu priznať k svojim láskam, sluhovia sú viac hladní ako sýti a starnúci otec pomýšľa na svadbu. Nielen na svoju – má premyslené, ako sa výhodnými sobášmi zbaví detí a príde k majetku. Synovi vyhliadol výhodnú „partiu“ – má si vziať bohatú vdovu. Dcéry by sa zbavil tak, že by ju vydal za postaršieho pána Anzelma, ktorý by si ju vzal aj bez vena. Plány Harpagona prekazí strata milovanej truhličky s peniazmi. So šťastím svojich detí prestane kalkulovať až vtedy, keď dostane prísľub, že sa k nemu jeho peniaze vrátia.

Opakom vznešenej klasicistickej tragédie bola talianska komédia – commedia dell´arte.

- hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu

- je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami (harlekýn, pierot, kolombína)

JEAN DE LA FONTAINE: Bájky – 12-zväzkové dielo

- najúspešnejší klasicistický básnik

- bájky komponoval ako malé drámy, v ktorých mohol vďaka alegorickosti tohto útvaru podať obraz francúzskej spoločnosti v 17. storočí

OSVIETENSTVO - bolo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou.

- ako myšlienkové hnutie vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a Anglicku a vyvrcholilo v 18. storočí vo Francúzsku v dielach francúzskych spisovateľov: Denisa Diderota, Voltaira, Motesquieua.

- v mene rozumu a vedy sa usilovalo o prekonanie náboženskej ideológie a absolutizmu

- vzájomná súhra „rozumu a citu“

- zdôrazňovanie myšlienky rovnosti ľudí (presadzovanie „osvieteného“ vládnutia)

- presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia

- kládlo dôraz na vzdelanie; fungovanie vesmíru vysvetľovalo na základe fyzikálnych zákonov

- encyklopedické, osvetovo-výchovné a filozofické diela