Lyrická poézia, druhy lyriky – osobná, spoločenská, prírodná, Sládkovič – Marína, prozodický systém

Lyrická poézia, druhy lyriky – osobná, spoločenská, prírodná, Sládkovič – Marína, prozodický systém

Lyrika – jeden zo základných literárnych druhov (popri epike a dráme). Vyjadruje neobjektívne autorove pocity, myšlienky, nálady. Chýba dej. Je v prvom rade básnickým druhom. Vytvorila si svoje žánre: óda, žalm, sonet.

1. Spoločesnká (občianska, politická) lyrika – zaraďujú sa básne, v ktorých sú básnické umelecké názory, moje pocity, nálady, myšlienky vyvolané spoločenskými náladami. Medzi jednotlivými tematickými okruhmi lyriky nie sú hranice. Básnik často prechádza v jeden básni k všeobecným ľudským problémom. Prírodná lyrika teda môže prerásť spoločenskú. Napr. P.O.Hviezdoslav – Za jari zavše vídať.
2. Intímna lyrika – diela, v ktorých básnici vyslovili pocity, nálady, myšlienky vyvolané neobjektívnymi potrebami. Najčastejšími obsahovými prvkami intímnej lyriku sú láska, radosť, smútok..v okruhu intímnej lyriky sa často vyčleňujú ešte nižšie okruhy: ľúbostnú a rodinnú lyriku.
3. Prírodná lyrika – básne, ktoré z tematického hľadiska zaraďujeme do okruhu prírodnej lyriky, vznikli pred silným vplyvom pôsobenia prírody (Prechádzky letom)

Andrej Sládkovič - patril do slovenského romantizmu. Je autorom básnickej skladby – Marína – nesmrteľné dielo o kráse, láske a mladosti. Skladba má dve časti

• V prvej – si básnik pripomína šťastné dni, vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnení je Marína – jeho láska k dievčine sa postupne prelína s láskou k vlasti a ďalšie strofy vyjadrujú smútok a bolesť, pretože ju stráca
• V druhej – láska nadobúda spoločenský charakter, básnik ospevuje mladosť, ktorá pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály
• Marína sa postupne mení na vílu, básnik blúdi pri Hrone a ona ho vábi ale zvíťazí v ňom láska k rodnému kraju. V závere spomína na krásnu lásku.

PROZODICKÉSYSTÉMY

Prozodický systém, prozódia, niekedy nazývaný i verzifikačný systém (z franc.versification – veršovanie, podľa lat. versus – verš a fingere – tvoriť).Prozódia je typ výstavby verša. Využíva najmä prozodické vlastnosti jazyka. Hranica medzi jednotlivými prozódiami nie je absolútna, opiera sa najmä o kontrast zvuku (zvýšená či znížená vetná intonácia, protiklad prízvučnej a neprízvučnej slabiky, protiklad krátkej a dlhej slabiky a pod.). Najčastejšie používané prozodické systémy sú časomerný, sylabický,sylabotonický a tonický.

Časomerný prozodický systém (časomiera)

Časomerný veršový systém je založený na striedaní dlhých a krátkych slabík,obyčajne bez rýmov.Základnou časovou jednotkou je móra, ktorá zodpovedá jednej krátkej slabike. Dlhá slabika sa vyslovuje v trvaní dvoch mór. Slabiky sa vo veršoch spájajú do stôp.Časomiera využíva najčastejšie štyri základné stopy trochej(-υ); jamb(υ-); spondej (--); daktyl(-υυ).

Sylabický prozodický systém (slabičný verš) Sylabický verš je založený na výskyte rovnakého počtu slabík vo verši. Na vytváraní rytmu verša sa zúčastňujú: opakovanie rovnakého počtu slabík vo veršoch, združený rým; intonačná prestávka rozdeľujúca verš na dve časti, zhoda veršového a vetného členenia

Sylabotonický (slabično-prízvučný) prozodický systém predpokladá stopovú organizáciu verša. V tomto prozodickom systéme rozhodujúci je prízvuk, a nie dĺžka slabiky ako v časomernej prozódii.Sylabotonická prozódia pozná tri stopy: trochej - υ;jamb υ-; daktyl - υυ. Trochej a jamb sú stopy dvojslabičné, daktyl je stopa trojslabičná. Stopy tvoria prízvučné a neprízvučné slabiky. Názvy a označenie sa prevzali z časomiery, znakom – sa tu však označuje prízvučná slabika, znakom υ neprízvučná slabika. 

Tonický (prízvučný) prozodický systém

Prízvučná prozódia sa vyznačuje opakovaním rovnakého počtu prízvučných slabík vo verši, pričom počet neprízvučných slabík býva premenlivý. Verše, v ktorých sa uplatňuje sú rôznoslabičné, nie sú stopovo organizované. Tonický prozodický systém je typický pre poéziu starogermánsku, v súčasnosti sa používa i v poézii anglicke

Voľný verš

Voľný verš je verš modernej poézie. V literatúre sa uplatňuje najmä od začiatku 20. storočia. Vznikol ako protiklad prísne rytmicky organizovaného verša, nemožno preto v ňom ani hľadať tradičné rytmické prvky (rovnoslabičnosť, metrum, rým a pod.). Od tradičného verša sa voľný verš odlíšil v prvom rade tým, že celkom upustil od ovnoslabičnosti, a teda i rovnakého počtu stôp vo veršoch. Rôzny slabičný rozmer (dĺžka) veršov býva často prvým rozpoznávacím znakom voľného verša. Nositeľom rytmu voľného verša je intonácia.

Rovnaká intonácia veršov (veršovýchúsekov) je daná ich rovnakou vetnou výstavbou. Básnici niekedy upúšťajú od interpunkcie, každý verš potom začínajú veľkým písmenom alebo používajú výlučne malé písmená. V slovenskej literatúre voľný verš prvýkrát použil v niektorých svojich básňach Ivan Krasko. Aj keď voľný verš znamenal v poézii revolúciu, od čias Kraskovej školy sa popri voľnom verši naďalej využívajú i tradičné veršové formy.