Postmoderná literatúra

Postmoderná literatúra

Sylaby:

• Poukážte na východiská vzniku postmoderny.
• Charakterizujte tento literárny a umelecký smer, poukážte na jeho typické znaky v postmoderných literárnych dielach svetových a slovenských autorov.
• Znaky postmoderny demonštrujte na uvedených ukážkach.

- Postmodernizmus – (post – po, modernizmus – novosť)

- literárny a umelecký smer, kt. vznikol v Amerike a rozvíja sa hlavne v poslednej tretine 20.
storočia

- východiskom sa stáva odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti
– usiluje sa o alternatívnosť ľudských prístupov k svetu, odmieta víziu intelektuálnej
a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie i nadradenosť racionality v procese poznania

- základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie

- pre vznik smeru sa stal dôležitým medzníkom román V. Nabokova – Lolita (príbeh
kontroverzného partnerského vzťahu zrelého muža Humberta a 12-ročného dievčaťa
Dolores – Lolity)

- znaky postmodernej literatúry:

1. Texty sú zámerne vytvorené tak, aby sa mohli čítať na rôznych úrovniach – na rovine príbehu pre nenáročného čitateľa, na rovine historickej či filozofickej pre náročných čitateľov)
2. Citátovosť – v dielach je množstvo odkazov a citátov z iných diel
3. Sériovosť – ten istý príbeh sa opisuje vo viacerých obmenách
4. Využívanie ustálených symbolov – zrkadlo (princíp dvojníka), múzeum (symbol minulosti), labyrint a bludisko (strata orientácie človeka),
5. Staré zdroje sa stávajú podkladom na tvorbu nových vecí – prerábanie starých tém (napr. príbeh o Frankensteinovi má okolo 20 rozdielnych spracovaní)
6. Využívanie viacerých médií – pôsobenie na viaceré zmysly (napr. J. Cortázar využíva vsúvanie komiksu do súvislého textu )
7. Prítomnosť viacerých pohľadov, hľadísk, zorných uhlov – prelínanie žánrov, často i neliterárnych (napr. denník, esej, kuchársky recept...), nadväznosť textu na iné texty, voľné narábanie s citáciami, navodenie hádanky, riešenie záhady

- medzi predstaviteľov svetovej postmodernej lit. patria: Umberto Eco

- v rámci postmodernej doby sa rozvinul smer Magický realizmus – je to umelecký literárny smer, v ktorom sa prelínajú reálne roviny s fantastickými. Do racionálneho sveta prenikajú zázraky. Tieto prvky pôsobia prirodzene, ale nie sú vysvetlené. Protagonisti ich prijímajú a nehľadajú v nich logiku. Medzi najznámejších predstaviteľov patrí Gabriel Garcia Márquez.

- zo slovenských spisovateľov tu patria Rudolf Sloboda, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Pavel
Vilikovský, Viliam Klimáček, Ján Johanides

Umberto Eco

- taliansky a najvýznamnejší predstaviteľ postmoderny

- postupne sa až dostal k vytvoreniu teórie poetiky tzv. „otvoreného umeleckého diela“ (dielo môže
byť interpretované rôznymi spôsobmi)

- venuje sa obsahu a štruktúram masovej kultúry a masovej komunikácie (reklamy, komiksy, filmy,
nízka literatúra)

Meno ruže

- vrcholný román postmoderny

- dejovú líniu tvorí vyšetrovanie záhadných úmrtí mladých mníchov v nemenovanom opátstve
v 14.st. Príčinou úmrtí bola kniha napustená jedom, lebo hovorila o oslobodzujúcej úlohe smiechu.

- Hlavným hrdinom je františkánsky mních William z Baskervillu, ktorý má za úlohu nájsť vraha alebo vrahov mníchov. Na žiadosť opáta sa ako bývalý inkvizítor ujíma vyšetrovania záhadných úmrtí spolu so svojím pomocníkom a pisárom Adsonom, ktorý je rozprávačom tohto príbehu. Počas siedmich dní, ktoré strávia v kláštore sa počet zavraždených mníchov zvyšuje (prakticky každý deň jeden), pričom vraždy pribúdajú podľa určitej schémy – podľa biblickej Apokalypsy, na samom konci knihy sa však schéma ukáže ako neplatná. Knihy a knižnica (najväčšia v kresťanskom svete) zohrávajú dôležitú úlohu v príbehu. Samotná knižnica je mníchom neprístupná, je to vlastne labyrint náhodne poprepájaných chodieb a miestností, v ktorom sa vyzná len knihovník (Malachiáš), jeho pomocník (Berengár) a opát. Pri nočnej návšteve knižnice William odhalí jej tajomstvo – tajnú miestnosť so zakázanými knihami. Zakázanou knihou je Aristotelova Poetika, ktorá bola považovaná za stratenú, resp. nikdy nenapísanú. Knihovník, slepý starec, Jorge tú knihu považuje za nebezpečný nástroj diabla, ktorý zvádza ľudí od pravej viery v Boha. Podľa knihovníka smiech zabíja strach a bez strachu nemôže byť viera. Knihy obsahujú múdrosť, tá vedie k pochybnostiam, a tie sú nepriateľom viery.

- zo symbolov postmoderny tu nájdeme: knižnica, labyrint chodieb opátstva, riešenie tajomných
záhad

- román je kombináciou techniky detektívky, hrôzostrašného románu a predstieraného
kronikárskeho záznamu.

- text sa skladá zo žánrov: traktát, proroctvo, videnie, citáty z Biblie

Eco vydal neskôr aj Poznámky k Menu ruže

- sú vodidlom pre čitateľa

- samotný román totiž možno čítať ako:

1. historickú detektívku: tou ale nie je, autor len používa prostriedky detektívneho románu, pričom jeho „detektív“ William z Baskervillu, ktorý má rozlúštiť záhadu vrážd mníchov, nemôže objasniť ani dôvody, ani následky toho, čo sa v opátstve deje
2. filozofický román: odráža nezhody medzi starým a novým svetom. Zástanca starých právd a dogiem je Jorge, William hľadí na svet pod zorným uhlom ustavičných zmien
3. psychologický román – vnútorný svet postáv
4. román o románe: lebo sa v texte nachádza veľa citácii z iných diel

- v zmysle postmoderny teda Eco počíta s dvoma druhmi čitateľov románu: so vzdelaným a „čitateľom z ulice“ – každý si ho teda môže ináč vysvetliť a interpretovať.

V slovenskej postmoderne dominuje krátka próza, v ktorej sa nepreferuje príbeh, dej, ani postava. Rozprávač často iba zaznamenáva, podáva správu, robí zápisky, situáciu odhaľuje prostredníctvom komiky, vyjadrenej iróniou, paródiou. Namiesto epického príbehu prevládajú subjektivizačné tendencie.

Dušan Dušek

- majster prozaickej miniatúry

- jeho tvorba je na rozhraní klasického epického textu a experimentálneho textu, na rozhraní reality a nereálnosti

Kufor na sny

- zbierka poviedok, krátkych próz

- originálny pohľad, fantázia, humor, komickosť a sebairónia

- priamy rozprávač

- prelínanie reálneho a nereálneho

- drobní ľudia, nenápadní, nedôležití, mimoriadne citliví. Napriek svojej jednoduchosti hlboko prežívajú svoje pocity, postavy sa pred reálnosťou pomerov skrývajú do vnútorného sveta, ktorý im poskytuje slobodu predstáv a myslenia

- poviedka Pes – takmer bezsujetová (bez dejovosti, rozprávanie bez akcie, dramatickej gradácie)

- bizarnosť, komickosť, vtipná pointa

- opisuje verný vzťah pána so psom menom Ukulele, ich bežný deň a spôsob, akým sa
pozerajú na svet a „svet“ na nich.

Dušan Mitana

- vyštudoval žurnalistiku a VŠMU filmovú a televíznu dramaturgiu

- píše prózu, poéziu, eseje

- venuje sa filmovej a televíznej scénaristike

- postmodernista

Psie dni

- zbierka krátkych próz

- veľký záujem verejnosti, literárna kritika mala rôzne názory

- hrdinovia sú ľudia nespokojní so životom a stále prežívajú psie dni

- sústavne sa dostávajú do konfliktu s okolím

- dielo malo poburovať

- pocit odcudzenia a stavy úzkosti

Nočné správy

- zbierka noviel a poviedok

- vložil prvky magického realizmu

- poviedky a novely sú iracionálne, tajomné, je tu strašne veľa nevysvetliteľných záhad

- hrdinovia z bežného života majú problémy v práci aj v rodine

- z problémov nevedia nájsť východisko, hľadajú najneschodnejšiu cestu, aby sa vyriešil daný
problém

Nočné správy – jedna z poviedok – v ktorej je vyznanie až paranoidného pocitu hlavného hrdinu zo strachu pred vonkajšou mocou. Hrdina je v kine na filme Anjel skazy. Zistil, že nemá kľúče od bytu. Začalo ho svrbieť telo: „Vždy si z kina odnesiem blchu, chutí im moja sladká krv.“ Rozpamätal sa, že kľúče od bytu si nechal vo vrecku kabáta. Nevedel však nájsť lístok od šatne. Vrátil sa späť do kinosály. Upratovačka už miestnosť pozametala a smeti vysypala do odpadového koša. Vynadala mu. Vrátil sa späť do šatne. Šatniarka sa ho opýtala: „Dali ste mi lístok?“ Oklamal ju odpoveďou: „Preboha, ešte pred tým pánom.“ Vyšiel z kina. Pred bytom zistil, že kľúče od bytu nemá vo vrecku kabáta. Zazvonil. Dvere mu otvorila manželka. Deti ešte nespali. Najmladšiu trápila horúčka, a tak ju uložil do postele. Žena ho požiadala o spoluprácu v domácnosti – rozvešaj plienky. Odmietol, lebo musí ešte napísať článok. Manželka mu vyčíta, že na kino čas mal. Aj ona by si rada oddýchla od rodinných povinností. Pripravila mu večeru, ale zároveň ho požiada, aby vypol rádio. Chce mať trochu pokoja. Pohádali sa. Rádio nevypol, počúval správy. Všetky boli negatívne. Žena prerušovala správy svojimi požiadavkami – mal by si variť sám, má vyniesť smeti, zavolať opravárov na WC, namontovať vešiak. Háda sa so ženou kvôli každodenným maličkostiam i strate kľúčov. Začali si navzájom vulgárne nadávať a vzápätí sa navzájom ospravedlňovali. Žena v závere hádky konštatovala: „Prečo mi aspoň trochu nepomôžeš? Aspoň večer keby si sa so mnou porozprával.“ Sľúbil, že sa polepší. Manželka išla spať a on písal článok do tretej nad ránom. Potom hľadal blchu, ktorá mu pripomenula Anjela skazy. Nemohol zaspať. Keď konečne zaspal prebudilo ho zvonenie. Vonku stáli dvaja esenbáci. Vzali ho v pyžame a župane. Po príchode do budovy si dal dolu župan a zostal len v pásikovom pyžame: „ ... ktorá sa podobala na trestanecké oblečenie. Radšej nech ma považujú za trestanca, ako by som im mal byť na smiech.“ Nechali ho čakať na studenej chodbe. Z kancelárie vyšla šatniarka z kina. Ignorovala ho. Konečne ho zavolali do kancelárie. Podplukovník na stôl vyložil zväzok stratených kľúčov a obviní ho z ich straty. Odviedli ho domov bez akéhokoľvek vysvetlenia. Ľahol si vedľa ženy a zaspal. Prebudilo ho svrbenie po celom tele. Blchu chytil a utopil v umývadle. Neskôr uvidel krv rinúcu sa spod dverí kúpeľne. Cítil, ako pomaly slabne...

Absurdnou situáciou je skutočnosť, že hlavný hrdina je odvedený v pyžame a je obvinený zo straty kľúčov. Práve v súvislosti s touto scénou vyznievajú predošlé náznaky – konflikt s upratovačkou, strata kľúčov, klamstvo šatniarke, blcha – ako náznaky smerujúce k pocitom neustálej kontroly hlavného hrdinu: „Svet sa javí ako jedno veľké sprisahanie ...“ Všemocný policajný režim o ňom vie všetko – že bol v kine, že podviedol šatniarku, že stratil kľúče. Šatniarka je spojená s policajnou mocou. Autor nám nepriamo ponúka obraz a fungovanie spoločenského systému (blcha, ktorá ho vyciciava), policajné praktiky totalitného režimu.

Tajomnosť v závere diela nie je vysvetlená, autor ponecháva čitateľovi priestor na vlastnú interpretáciu.

Rudolf Sloboda

- prozaik, dramatik, básnik

- obesil sa (namýšľal si, že má rakovinu)

- mal troch súrodencov (2 sestry), jeho matka sa vydala 3krát, matka ich opustila, vyrastal s
otcom, otec nemal vzdelanie, skončil 5 tried ľudovej školy

- matka – alkoholička, sestra ťažká alkoholička, druhá sestra utiekla do Kanady

- štúdium: FF UK – slovenčina, literatúra

- po 2 rokoch štúdia sa rozhodol, že mu nič škola nedá

- odišiel do Ostravy do bane (2 roky), po 2 rokoch dostal TBC

- z Ostravy sa vracia so Devínskej Novej Vsi, zobral si Evu, ktorá bola psychicky chorá

- narodila sa mu dcéra Eva, rozhodol sa, že nebude bývať so svokrovcami a rozhodol sa ísť bývať do Devínskej do drevenej chatrče

- začal piť (bol liečený dvakrát)

- mal záľubu v psoch – choval dogy

- prozaik európskeho charakteru

- základ: nájsť dobro v človeku

- témy: – rodinné prostredie, bežný každodenný život (autentické príbehy), intelektuálne témy (smrť, dobro, morálka, mravnosť, sloboda)

- v novelách sú prvky: mysticizmu, paródie, grotesky

Rozum

- román

- ľudia boli ním veľmi nadšený

- hĺbavý ponor do našej reality

- hlavný hrdina a rozprávač v jednej osobe je filmový scenárista, ktorého práve prepustili z
nemocnice a vracia sa do Devínskej Novej Vsi (autobiografia)

- charakteristika: je veľmi svojský, osobitý, vybočuje zo slovenského priemeru, pripadá si

nenormálny, pretože hlavný hrdina a svet, v ktorom žije, je nenormálny

- pociťuje odpor k všetkému: k práci, kolegom, susedom, Devínskej, k manželke, k dcére, ...

- spomína si tu na svojho otca, ktorý pred rokom zomrel na rakovinu

- rozprávač a hlavný hrdina sa nevie vyrovnať s otcovou smrťou

- začne pociťovať smútok za nemocnicou, lebo tam nemusí nič robiť, nemusí myslieť

- začína mu vadiť bežný pracovný stereotyp, nechce sa mu písať, nemá nápad na filmový

scenár, ktorý by mu dramaturgia prijala

- sem zasahujú úvahy a myšlienky na jeho otca, rozmýšľa o tom, že keď sa stal dospelým,

začal byť rodičom nevďačný a v súvislosti s otcom myslí na jeho smrť a v myšlienkach

hovorí, že pravdepodobne zomrie na rakovinu ako jeho otec

- s manželkou sa veľmi háda, 15 ročná dcéra je práve v puberte, poháda sa so svokrovcami a

rozhodne sa ísť bývať do záhradnej chatrče

- rieši tu niekoľko svojich vzťahov k ženám:

- do týchto spomienok na ženy vsúva spomienky na otca

- spomienky končia a vracia sa k tomu, že má tvorivú krízu

- kríza končí a rozhodne sa napísať filmový scenár: Don Juan zo Žabokrek. Rozpráva tu príbeh 50 ročného rušňovodiča – zobrazil ho ako požiadavku, ktorú mu dala doba

- do postavy Don Juana vložil vlastné milostné vzťahy

- tu končia kapitoly o filmovom scenári

- záver románu: rozmýšľanie o smrti, pretože filmový scenárista nenachádza človeka, ktorý by mohol povedať pravdu o sebe a svete

- sú tu úvahy o samovražde, charakterizuje ju: ako pokus o zlikvidovanie neznesiteľnej prázdnoty.

- záver: Môj stav nie je skepsa ani hnev ani zúfalstvo, je to priam smrť, som zabitý človek.

- román sa dá čítať v rôznych rovinách (historický, akčný) – typické znaky postmoderny

- je plný autentickosti, nadsázky a zveličovania (hyperbolizácia)

Ukážka č. 1: Umberto Eco – Meno ruže

„Hovorilo sa o smiechu,“ povedal Jorge odmerane. „Pohania písali komédie, aby rozosmiali divákov, a tým páchali zlo. Náš Pán Ježiš nikdy nerozprával komédie ani bájky, ale iba jasné podobenstvá, ktoré nás obrazným spôsobom učia, ako si máme zaslúžiť raj, tak nech sa aj stane.“

„Prekvapuje ma,“ povedal Viliam, „prečo ste taký zaujatý proti myšlienke, že by sa Pán Ježiš mohol smiať. Ja si myslím, že smiech, tak ako aj kúpele, dobre lieči telesné šťavy a iné chorobné stavy, najmä melanchóliu.“

„Kúpele sú dobrá vec,“ povedal Jorge, „a sám Akvinský ich radí ako prostriedok zaháňajúci smútok, ktorý môže byť planým utrpením, keď nepochádza zo zla, ktoré možno prekonať odvahou. Kúpeľmi sa telesné šťavy opäť dostávajú do rovnováhy. Smiech lomcuje telom, znetvoruje črty tváre, robí človeka podobným opici.“

„Opice sa nesmejú, smiech je vlastný človeku, je to znak jeho rozumnosti,“ podotkol Viliam.

Ukážka č. 2: Dušan Dušek – Kufor na sny

Sused má psa, ktorý nevie, že je blázon. Vidí v ňom iba svojho pána: ako každý pes. Stretávam ich ma schodišti alebo pred naším domom, niekedy aj viackrát za deň, chodia spolu na pivo. Musím dávať pozor. Ináč mi hneď vojdú do cesty, hoci si to neželám – a chcú sa dať do reči. Pes sa volá Ukulele.

Ničí ma jeho otrocká poslušnosť, pomiešaná s prítulnosťou – a tá zase so slinami jeho vlhkého jazyka, ktorým susedovi každú chvíľu olizuje ruky. Alebo sa mu obtiera o kolená. A zatvára oči. Pritom susedovi hocikedy straší vo veži. Vylezie na plot a pľuje odtiaľ na ľudí. Po pive má dosť slín. Pes ešte viac. Sedí pod ním, vrtí chvostom, takže zametá zem – a zamilovane pozerá na svojho bláznivého pána. Inokedy sused nájde fľašu od piva, uvelebí sa s ňou na chodníku pred detskými jaslami a fúka do hrdla, odkiaľ sa ozýva zvuk podobný lodnej siréne. Po chvíli sa zmení na akúsi melódiu. Ukulele sa vždy pridá, breše a zavýja, až nakoniec z jaslí vyjde tučná kuchárka a obidvoch zaženie.

Ukážka č. 3: Dušan Mitana – Nočné správy

„Vypni to, prosím ťa, aspoň večer chcem mať trocha pokoja,“ vykríkla vysokým, preskakujúcim hlasom. Prudko som, odstrčil tanier a zosilnil som zvuk: vysielali rozhlasové noviny.

„Tuším ti nechutí. Hádam by si si mal variť sám,“ zadúšala sa zlosťou.

Venoval pozornosť správam.

„Čílska vojenská junta pokračuje v brutálnom vraždení...“

„Aspoň smeti by si mohol vyniesť,“ povedala žena a kopla do preplneného vedra na odpadky.

„Na Strednom východe Izrael naďalej pokračuje vo vojenských provokáciách a odmieta stiahnuť svoje vojská z okupovaných arabských území...“

„Pokazilo sa splachovanie. Zavolaj opravárov,“ povedala žena a šmarila moju vidličku do umývacieho drezu.

„V Južnom Vietname naďalej pokračujú boje napriek parížskym dohodám...“

„Kedy namontuješ ten vešiak? Kabáty sa váľajú po zemi,“ povedala žena a vytrhla elektrickú šnúru zo zástrčky.

Hlásateľkin pokojný, nevzrušený, trocha znudený hlas kdesi zanikol.